Rúham sa?

Chcem kričať, ale dnes je to márne. Bráni mi v tom obrovská hrča v hrdle, ktorá tam vznikla a nechce zaniknúť. Pýtam sa „ Pane, kde si? Pane, kde si bol?“
A vari mám na to aj právo...ako množstvo ľudí, obrovské množstvo ľudí, ktorí sa ocitli v podobných, možno horších, možno miernejších situáciách.
Každý z nás je nejaký, každého z nás dostane niečo iné a ja môžem niekomu pripadať ako totálny slaboch, keď ma tu zožiera len táto udalosť.
„nikdy,“ povie si človek „ nechcem vidieť plakať dobrých ľudí,“ ak má srdce na správnom mieste.
„ nikdy, nechcem vidieť svojich blízkych mŕtvych,“
Ach, áno, prepáčte... dnes ani neviem o čom píšem. A nepíšem to ani ja, ale... moje srdce diktuje a prsty sa hrajú na klávesnici a samé si vyberajú písmená.
Nie som už tá, čo som bývala? Nie som pokojná a niečo ma zožiera? Som až príliš výbušná a všetko si príliš beriem?
A ja viem, že sa aj svojim správaním, aj slovami Bohu rúham... alebo... ani nie?
„ mali tam byť iný,“ vravím si plná trpkosti, keď zatváram večer oči a ráno ich otváram.
„ toto si nezaslúžili. Oni nie!“ a potom....
Potom nastúpi strach... ešte je tu ktosi... ktosi, čo prežil... ktosi, kto šoféroval... a v živote si neodpustí smrť dvoch ľudí... a, do čerta, ešte má aj štát tú drzosť pliesť sa do toho!? Akým právom!? Akým právom chce súdiť niekoho, koho ani nepozná, o kom nevie, ani najmenšie minimum !?
Ale vždy tu boli- Boh a štát. a ja si vravím, že sa Boh občas s nami veľmi rád hrá a tie jeho prekážky sú občas nadmieru neznesiteľné. A čo štát? o ľudí sa nestará, až kým k niečomu nedôjde a potom na základe svojich, len niektorými vyvolenými ľuďmi (alebo nadľuďmi) vymyslenými zákonmi chce strpčovať ešte viac život a o to radšej hľadať vinníka? Ale kto je vinný? Človek, Boh, alebo osud?
Ak má niekto niečo vpísané do dlani, len tak ľahko si to neprepíše, ako len nejaké formality.
A ja chcem kričať „ Dosť! Dosť, stačilo! Pane, ukáž sa, kde teraz si!“
A ja sa rúham... tak nech! A všetci si to takto zapamätajte! Rada sa budem rúhať a kričať z posledných síl.... o to radšej, o čo viac sa bude tlačiť na pílu.
Mojim márnym úvahám „ Prečo oni, tí dobrí? Prečo nie niekto iný, niekto z tých zlých?“ mi odpovedá len citát J. R. R. Tolkiena „ Mnohí z tých, čo umreli, by si zaslúžili žiť a mnohí z tých, čo žijú by si zaslúžili smrť.“
a potom návrat k ďalším úvahám, o Bohu, osude, štáte, zákonoch, si volí moja myseľ. A tak to ide. Stále dokola. A ja sa rúham, a budem sa, kým to všetko neskonči.