tak teda... "ahoj, pslg!"

Zdá sa mi, ako keby to bolo len včera, keď som sa postavila zo stoličky a podišla k svojej spolužiačke...Vedľa nej stála o niečo staršia baba, než my. Bola ukecaná, usmievavá... Podala mi ruku, predstavila sa a nezabudla dodať: „Vitaj medzi nami bláznami!“ Stali sme sa kamarátky, bola mojou hlavnou kritičkou, sprievodkyňou na tejto škole, oboznámila ma s tým, na koho si dávať pozor, ku komu sa ako správať a ktorých profesorov ako brať.
Ale ja som bola vždy svojská a tak som onedlho na to spravila svoj prvý prešľap. Mala som robiť v školskom rozhlase a je dostatočne logické, že vtedy sa ľudia navzájom zoznamujú. Ale ja som bola drzá a na otázku staršieho spolužiaka „ako sa voláš?“, som odpovedala len „čo ťa je do toho?“ Až neskôr, keď som spoznávala ďalších starších spolužiakov, pochopila som, že naša škola je škola rodinného typu a tu sa každý s každým pozná.
A naozaj, niet takej školy viac, čo by si na nej boli ľudia tak blízky, ako sme si boli my.
Starší poodchádzali a štvrtákmi sme sa stali my. A či sme boli tým mladším vzorom? Ťažko povedať...
Nikdy nezabudnem na to, ako ma upozorňovali pri ktorom profesorovi sa dá odpisovať a pri ktorom, naopak, to skúšať radšej vôbec netreba. Viem, že to isté sme robili aj my a dnes to robia aj tí mladší.
Keď som odchádzala prvý krát, nechcela som ísť. Nikdy nezabudnem, koľkí z našej triedy plakali, ako nezabudnem ani na slzy dnešnej našej pani riaditeľky, ktorá nás štyri roky učila slovenský jazyk a literatúru. Teraz tých sĺz pribúda, či už nás ako spolužiakov, alebo našich profesoriek. Tento krát odchádzame ako celý triedny kolektív.
Končia sa naše dni smiechu, keď nám naša spolužiačka predstavila Hájnikovu ženu po novom, ako román o kaprovi, keď ďalšia z nás sa uprostred matematiky nahlas cez celú triedu opýtala, „čo je? Kde sme?“, keď som tvrdila na hodine biológie, že síce neverím v reinkarnáciu, ale keď som mala žiabre tak je možné, že som v minulom živote bola ryba.
Končia sa naše večné hádky, keď sme sa chceli na niečom dohodnúť, už nebudeme počúvať spolužiakove filozofovanie na akékoľvek cirkevné, či politické udalosti, už nerozosmejeme žiadneho z našich profesorov, už nebudeme utišovať jeden druhého, keď sa nám po tvári bude kotúľať slza kvôli škole, či osobným problémom, už si nebudeme vymieňať naše zážitky...
To všetko už končí a len čo zvonček školy posledný krát pre nás zazvoní, postavíme sa z lavíc a posledný krát sa objímeme a odídeme. A potom už... Nikdy viac.
Ale život je večný kolobeh. Prídeme niekam a začíname niečo nové. Zvykneme si a onedlho sa musíme lúčiť aj s tými ľuďmi, ktorých sme mali najradšej. A zavše sa po líci skotúľa slza. A vždy to tak bude, celý život budeme prichádzať na nové miesta a lúčiť sa s tými starými. Neviem, ale momentálne si myslím, že nemáme inú možnosť, než len- zvyknúť si na to?
Ale dá sa zvyknúť na rozlúčky? Neviem. Nikdy som ich nemala rada.
Skôr, než ten zvonec našej školy posledný krát naozaj zazvoní, chcem povedať „mala som to tu rada. Všetkých profesorov, profesorky, spolužiakov, spolužiačky, všetkých, s ktorými som sa stretla za celé štyri roky... Všetkých som mala rada svojim spôsobom. A lúčiť sa? To je dnes naozaj ťažké. Ale ja sa ešte vrátim. Tak teda, PSLG... Ja dnes vravím len: AHOJ!“