VETERÁNI

„ ´ Každá minca má dve strany. Je len na tebe, ktorú si vyberieš, ´ otočila som mincu v rukách držiac ju vysoko. Pozrela som sa na dievčatá. Stála predo mnou Maja, Miška a Monika- naše stále zloženie, len v poslednom čase sa kúsok menilo, ako celá partia.
„ Znie to dobre... ale... čo tým chceš povedať? Vieš, že mi na také veci nie sme,“ ozvala sa Maja.
Vždy som mala zložité vety, komplikované rady, zašifrované odpovede a básne. Možno by sa dalo vyjadriť jednoduchšie, čo som tak ťažko vysvetľovala, ale ja som vodnár a tí vraj radi filozofujú.
„ Pozri sa na túto mincu. Tak, ako ju pevne môžeš držať v rukách, tak i život. Má dve strany, ako tvoja cesta spleťou rokov ciest. Máš na výber, ako aj na minci. Môžeš ísť jednou, alebo druhou, ale vždy ideš bez toho, aby si to niekomu vyčítala.“
Všetky sme ostali ticho. Čosi sme už o tom vedeli- každá z nás.“

„ Ivanka, mohla by si mi porozprávať o svojej partii?“ vyzvala ma pani sediaca oproti mne.

„ áno, samozrejme- my sme taká všedná partia. Od mala sme boli blízko spätý ja, Miška, Maja, Vlado a Dávid. Ani si nemôžem spomenúť na deň, keď sme sa spoznali. To sa jednoducho nedá. Je to nemožné. Kedysi, vlastne v tom detstve, keď som prišla do tohto mesta a odchytila posledné roky prípravky patrili k nám aj Rasťo a Mirka. Najčastejšie sme však boli spolu ja, Vlado a Rasťo. Boli sme tí, ktorí bývali na jednom sídlisku, teda na tom, kde sa celý príbeh odohrával. Tí ostatní tu chodili len na prázdniny, ako ja pred tým. My traja sme toho, ako deti, veľa navystrájali. Malý diabli, ale čo od nás chceli, keď im naša prítomnosť vadila? My sme sa vedeli aj sami postarať o svoju zábavu. Hrávali sme schovávačky. Jeden počítal a dvaja sa ukryli v jednej skrýši. Raz sme sa tak s Vladom schovali za auto. Ako deti sme ešte nevedeli presne určiť, ktoré komu presne patrí. Toto sa však veľmi podobalo na auto pána, ktorý síce nebol zlý, ale aj jemu sme vadili. Vlado zbadal rozbitú sklenenú fľašu. Časť črepín dal mne, časť si nechal. Poukladali sme to pod kolesá z jednej strany. Poriadne sme ich podložili a pre istotu odmontovali aj filter. Medzi tým, ako sme tak usilovne pracovali našiel nás Rasťo. Miesto toho, aby sa na nás zhrozene pozrel, usmial sa.
„čo tu robíte?“ opýtal sa
„defekty,“ odpovedal Vlado.
Rasťo sa na to potom pozrel ako veľký znalec, šéf mafie. Skontroloval našu prácu.
„ Dobre. Ideme, kým niekto nepríde,“ vyzval nás.
Posadali sme si na lavičku a čakali, čo sa bude diať. Chceli sme vidieť nahnevaného toho pána, avšak dočkali sme sa niečoho iného.
„ Do čerta! Kto mi to spravil?“ Vykríkol Majin starý otec, keď vypol motor.
„ Hups!“ zašepkal Rado „ zdrháme!“
Takýchto akcií sme mali viac, ale táto ich asi najviac vystihuje. Neboli však našou jedinou zábavou. Hrávali sme sa na dospelých, mamky, oteckov, deti, brali sme sa, rozvádzali. Len ja som mala svoju rodinu iba raz.
Vlado bol veľký bitkár a výmyselník. Ja som zas pre zmenu bola tichšia, utiahnutejšia. Asi práve preto na mňa chlapci dávali taký pozor. Práve ja a Vlado sme sa hrali na mamičku a otecka. Varili sme našim deťom blatové krémy a fašírky, pripravovali im tortičky a rôzne koláčiky, občas sme varili polievky z mláky a buriny, ktorá bola vôkol nás. Náš byt, bez strechy, ale dosť rozľahlý, sme zametali rozvetveným konárikom. Vždy sme nejaký našli pod niektorou z vŕb. Takto náš čas plynul. Pomaly, ale isto sa strácali naše spoločné dni.