A poznám ho veľmi dobre. Pamätám si obdobie, keď sa tento pohľad považoval za správny. Keď sme všetci boli vedení k tomu, aby sme si tento typ pohľadu osvojili - aby sme si osvojili posotoje a prístup k životu človeka s týmto pohľadom.
Pán prezident má na bilboarde hlavu mierne zaklonenú, akoby sa díval smerom k slnku alebo do oblakov. Pohľad upiera do diaľky, na perách jasný, žiarivý úsmev.
Ten bilboard je veľmi autentický, veľmi dôveryhodný. Je vidieť, že táto póza, tento životný postoj, je nášmu poslabšiemu pánovi prezidentovi blízky. Je s ním zžitý, nerobí mu problém týmto spôsobom zapózovať a byť pri tom prirodzený.
Áno, toto je on!
Toto je jeho životné nastavenie: Prostá radosť, ľudová veselosť, nákazlivý optimizmus založený na jednoduchých riešeniach a nerobení si prílišných starostí, ak, tak iba o výsledky najbližších volieb, veľké očakávania, nádej a viera v .......... svetlé zajtrajšky!
Tak to má byť! Prezident má ponúkať aj optimizmus, má posilňovať vieru v to, že ťažkosti, ktoré sa nám stavajú do cesty - prekonáme. Napríklad vlastnými silami. Má nás k tomu povzbzdzovať a má nám v tom byť aj príkladom.
Z môjho pohľadu, to však má v prípade nášho pána prezidenta LEN jeden háčik. Poznáme ho. Vieme aký je. A tak - nemôžem sa ubrániť ani nie tak dojmu ako skôr presvedčeniu, že síce hľadí optimisticky do budúcnosti, radostne, veselo, s nádejou a v očakávaní ...... ale v očakávaní najmä JEHO skvelých zajtrajškov. JEHO ďalších, skvelých, štyroch budúcich prezidentských rokov!
______________________________
Na záver si dajme trochu sci-fi:
Predstavte si, že by som tento kratučký kratulinký text napísala pred 20-timi rokmi. Tak ako teraz. V práci, počas obednej prestávky a poobednej, kávičkovej siesty. A predstavme si, že by som taký text bola odoslala niekam do novín, alebo uverejnila na niečom podobnom blogu. Ako by asi vyzeral zvyšok tohto môjho dňa? Zvyšok môjho života.
Môj dnešný deň, dnes, pravdepodobne ukončím tradične. Odpracujem si svoje, večer skočím na poštu a potom domov. Prepočítam pár príkladov z matematiky so synom, dám prať veci do práčky, popri tom si budem čítať alebo pozerať film. Napr. naposledy kúpeného Almodóvara alebo Tomáša Halíka.
Ako by sa vyvýjal takýto môj jeden obyčajný deň, keby som tento počin, urobila pred 20-timi rokmi?
Je dosť možné, že keby som pred 20-timi rokmi mala toľko rokov, čo teraz, mala dieťa a rodinu, že by som takýto počin vôbec neurobila. Že by ma ani vo sne nenapadlo pokúšať osud - či šťastie a každý pokus o aspoň aké - také slobodné nadýchnutie by som si v zárodku zakázala.
Vtedy som mala (našťastie) len 19-násť! Ale viem si to živo predstaviť:
Zrejme tak do hodiny by na dvere mojej kancelárie zaklopali dvaja páni, oblečení v tomto ročnom období v dlhých plášťoch, s klobúkmi na hlave - fashion a´la SS - a vyzvali by ma: Pani Roy, poďte, prosím s nami.
Bolo by asi smiešne hrať sa na prekvapenú. Každý, kto sa v tých časoch akokoľvek pokúsil ukradnúť si kúsok slobody, musel rátať s tým, že RAZ mu niekto na tie jeho dvere zaklope. A nebude to stará mama.
Zbalila by som sa, zamkla kanceláriu, rozlúčila s kolegyňami tušiac, že som na tomto (dobrom) pracovnom mieste posledný krát. Tušiac, že s mojou terajšou (výhodnou) pracovnou pozíciou sa môžem rozlúčiť tiež.
Možno by ma odviezli na Februárku a tam sa ma najkôr na pohľad slušne, v skutočnosti úlisne, spytovali, či mám niečo proti nášmu ľudovodemokratickému socialistickému zriadeniu.......
Neviem, či by som sa v ten večer vrátila domov k rodine - dorobiť so synom príklady, dopočítať matematiku a dať veci do práčky. Je možné, že môj muž by nervózne, naoko upokojivo, ukľudňoval nášho syna, že veď mamička sa čoskoro vráti domov.
Nie je to príbeh z rozprávky. Je mi jasné, že by bolo po všetkom. Po práci, po krariére, po prípadnom synovom štúdiu - po normálnom rodinnom živote. Koniec! Pre pár riadkov. Pre pár slov, ktoré niekto, napr. prezident, nedokáže ustáť, lebo je slaboch.
V horšom prípade by som skončila vo väzení, v lepšom niekde v kotolni alebo na družstve ako dojička (možno). Vylúčenie z práce, odopretie možností, nielen mne, ale celej rodine, ktorú som ja - nezodpovedná matka - svojou nerozvážnosťou doviedla do zúfalej situácie. Koniec nádejí, koniec budúcnosti, lebo budúcnosť patrí len tým, ktorí ovládajú ten správny pohľad smerom k našim svetlým, zajtrajškom.
Je jasné, že toto môže byť len sci-fi.
Žiadna "normálna" matka by to svojmu dieťaťu neurobila. Žiadna "normálna" matka by svoje dieťa o budúcnosť (akú vlastne?) nepripravila. Žiadna "normálna" matka nie je taká sviňa, aby podpísala rozsudok smrti svojej rodine.
Ale žiaden normálny a zdravý režim nemôže normálne matky pred takéto voľby stavať!
Urobila by som to? Neviem. Niekedy neviem, či som "normálna". Či by som dokázala v sebe udusiť ten odpor, ten hnus, ktorý cítim k tým, ktorí majú ten správny pohľad (názor, postoj...)
Ďakujem Bohu a mohým odvážnym ľuďom za to, že dnes túto životnú voľbu robiť nemusím. A na blog si môžem napísať čo chcem. Som šťastná, som slobodná, môžem kráčať cestou k samej sebe.
Blbé je akurát to, že sa musím znovu dívať na niekoho s tým správnym pohľadom a ten niekto nie je sám a je dokonca (nielen) prezidentom.
A ten niekto nemá ani len toľko hanby, aby, ako človek, v minulosti aktívne strániaci zlu páchanému na ľuďoch, ktorí šli za svojou, povedala by som, až fyzickou potrebou (vnútornej) slobody, už konečne odišiel do ..... minulosti.
Nie toľko hanby oni v sebe nemajú! Navyše, teraz majú pred sebou ďalšiu „misiu“. Idú nás svojimi socialistickými metódami zachraňovať pred chudobou a hospodárskou krízou! Ešte šťastie, že sme si ich zvolili včas, neunesúc bremeno pravicových reforiem kladúcich zodpovednosť predovšetkým na každého jedného z nás – akokoľvek bolo všetko nedokonalé, nedovedené do konca, voči slabým bezohľadné... Začali sme - sa učiť niesť vlastnú zodpovednosť za svoj vlastný život a život okolo nás.
No, čo, ten pohľad, vydržím. (Inú možnosť aj tak nemám - mám ale blog!).
Ale (ako hovorila moja stará matka) - neexistuje, aby som Vám, Vážení páni, bývalí komunisti, niekedy dala svoj hlas.
Moju slobodu si príliš vážim a svojho syna príliš milujem!
