November 89 som si poctivo, dobrovoľne odmakala, odstála a odmrzla na námestí SNP.
Ten prvý polrok do Generálneho štrajku som tam so spolužiakmi poctivo chodila každý jeden deň, pekne na šiestu večer a odcházalo sa až po skončení. Pamätám si to veľmi dobre. Neodchádzali sme skôr, nebol dôvod - sloboda nám vanula do tváre zo slov spíkrov na tribúne, ktorí sa menili takmer v päť či desať minútových intervaloch. Zrazu sa chceli vyjadriť všetci. Zrazu každý cítil, že to svinstvo, ktoré sme museli v sebe dusiť štyridsať rokov musí ísť von. Na tribúnu vystupovali herci, ochranári, disidenti, speváci, tí, ktorí roky nemohli prehovoriť, zaspievať na verejnosti ani slovo či hlásku. A po nich prišli ostatní - ktorí postupne naberali odvahu, ktorí sa postupne, ako keď našľapujete na zamrznuté jazero, odvažovali vystúpiť a vyklopiť to zo seba - hovorili postihnutí, invalidi, zástupcovia nevidiacich, športovcov, robotníkov, poľnohospodárov, učiteľov, lekárov - všetkých možných združení. Všetci boli za, všetci hovorili sami za seba to, čo 40 rokov tutlali pod perinou, lebo ako si iste na rozdiel od nomenklatúrneho kariérneho komunistu, pána Fica, pamätáte - sloboda slova neexistovala a prísne sa trestala. A tak bolo treba tutlať, tutlať, všetko v sebe dusiť - so Sovietskym zväzom až na večné veky.
A potom to explodovalo - ako keď vám prvýkrát doma vybuchne tlakový hrniec! Tresk - explózia!
Sloboda nám sviežo zaviala do tváre a zrazu sa chcel každý vyjadriť. "Všetci" sme prepadli tomu, pred čím nás každý večer z televíznych správ a z Aktualít varovali komunisti prostredníctvom Izabely Pažitkovej - ktorá apelovala na to, aby ľudia nepodliehali emóciám. Izabela nielen apelovala, ale ešte minimálne dva až tri týždne po 22.11.89 (prvá demonštrácia na nám. SNP) každý večer v správach či Aktualitách celému národu klamala o tom, čo sa deje v Bratislave a Prahe. Pamätám si to veľmi dobre - každý večer po demonštrácii na námestí SNP sme sa stretávali v našej internátnej študovni, kde sme spoločne sledovali večerné správy a čakali na to, kedy povedia národu pravdu o tom, čo sa deje v hlavných mestách, čo naozaj chcú tí, čo chodia na námestia, za čo prostestujú.
Nechutne klamala! Nechutne klamali!
Poviem Vám, je to "zážitok" vidieť, že ZLO naozaj existuje. Že má konkrétnu podobu zbabelých ľudí. Je to tak - Klamstvo a Zlo naozaj existuje! A je silný zážitok dívať sa im takto zoči-voči do ksichtu!
Samozrejme, že sme Izabelu nemohli po štyridsiatich rokoch nechutnej, odpornej, krvavej, draho zaplatenej neslobody, brať vážne a všetci, ktorí mali srdce na správnom mieste, emóciám prepadli okamžite. Vlastne - inak sa ani nedalo. Nedalo sa (emóciám) neprepadnúť!
___________________________________
Takže, každý večer v ten revolučný (lebo revolúcia to bola) čas som si poctivo odstála a odmrzla. A poviem Vám jedno - nepamätám si z tribún, z vystúpení spíkrov, z rôznych organizačných stretnutí ani jedného z tých pánov, ktorí si dnes zvolali konferenciu o odkaze Novembra 89! My, ktorí sme si November odžili a odmakali nepotrebujeme organizovať konferencie, my máme November v sebe, hlboko vo svojom vnútri a ja sa rozhodne nemienim prizerať tomu, ako nejakí súčasní papaláši, bývalí komunisti, ktorí tento národ doviedli do mentálneho, ekonomického, politického úpadku dnes kradmou rukou siahajú na to, čo nám bolo v tých chvíľach tak cenné, tak drahé, na to, za čo mnohí pred nami a pred nimi položili aj svoje životy a tým nám dláždili cestu k dnešnej slobode. Bez ich zásadných obiet by nebolo bývalo nič. Som o tom, na rozdiel od Fica, presvedčená. Nebolo to logické - to, čo sa stalo. Nestalo sa to len-tak, ani historickou zákonitosťou. Bolo to logické preto, že mnohí pred nami stále a neúnavne pripomínali, že to čo sa žije v Československu a ostatných satelitoch je choré, choré, choré! A samozrejme, znášali za to následky. To je ten dôvod!
Čo môže povedať k slobode Gašparovič, Fico, Kaliňák, Maďarič a celá táto zvyšná boľševická úderka? Vedia oni vôbec čo je sloboda? Dodnes netušia čo je skutočná sloboda - nemajú potrebu skutočnej hlbokej ľudskej slobody, ktorá siaha až do špiku ľudskej duše.
Kde boli zašití v tých novembrových časoch? Kde čakali na to ako to dopadne, aby sa rozhodli na akú stranu sa postavia? Na akých teplých flekoch boli zašití - alebo len sedeli pri televízoroch a sledovali priame prenosy - ako tí, ktorí nemohli na ne chodiť - napr. invalidi? Sledovali ich z bezpečia svojich domov, alebo komunistických centrál ako duševní invalidi? A dnes budú Bohorovne kvákať o tom, ako to predvídali, tušili, ako to bolo historicky, logicky zákonité, ako na tribúnach stáli mocichtiví, ziskuchtiví ľudia?! Tak toto si oni odniesli z Novembra?! Toto oni v Novembri videli?! Len toto si z Novembra odniesli?!
Múdry človek vie, že máločo sa v živote zaobíde bez chamtivých a ziskuchtivých ľudí - dokážu sa nastrkať kamkoľvek, kedykoľvek bez zábran, bez chrbtovej kosti. Tak to chodí často. Taký je život. Ale toto je dôvod na to, aby sme si z Novembra vzali len tento jeho vedľajší produkut - ziskuchtivosť a chamtivosť mnohých, ale rozhodne nie zúčasnenej väčšiny?!
Múdry človek takým veciam rozumie.
Odkiaľ berú tú drzosť, že berú slovo November nadarmo do svojich úst tí, ktorých v Novembri nikto nikde nepočul, nevidel, nik si ich nepamätá a vyrojili sa na svetlo Božie - slobodné až, keď bolo po? Odkiaľ on berie tú drzosť, že bude v Londýne hovoriť o odkaze Novembra? Čo tam vlastne chce hovoriť, keď si nič nepamätá, nič si nevšimol?
Je to tak, že nám títo ľudia - kam režim, tam plášť - naozaj ukradli November?
_______________________
Duševne zdravý človek by aj zvracal pri pohľade na túto komunistickú verchušku a to, ako v ústach nehanebne omáľa slová November 89.
V súvislosti s týmto vidím niekoľko zásadných otázok:
Kde by títo bývalí nomenklatúrni komunisti boli bývali dnes (na akej konferencii), keby November 89 bol dopadol ako rok 1968?
Neboli by práve oni medzi tými, ktorí by rozhodovali o tom, ako potrestať tých, ktorí sa v novembri 89 pokúsili rozvrátiť našu ľudovo-demokratickú republiku - teda napr. aj mňa, teba, kohokoľvek, ktorí sme tam vtedy aktívne boli?
Nebolil by dnes náhodou na konferencii s názvom "Poučenie z krízového vývoja po novembri 1989"?
A prečo títo ľudia nemajú hanbu a uchádzajú sa o posty najvyšších sluhov v demokratickej spoločnosti, v kapitalistickej trhovej ekonomike, ktoré im boli zo srdca odporné?
A prečo sme my takí ......., že ich ešte aj volíme?
a .....
........ a čo sa s tým dá okrem blogovania robiť?
