Priznám sa, som po dnešnom dni už dosť unavená, tak len krátko - a najmä na margo tých, ktorí sa takýmto aktivitám, protestom, radšej prizerajú zboku, ticho, nechcú sa zúčastňovať "hysterických výstupov", či "davových psychóz".
Nič také sa nekonalo. Ani nemohlo, keď sa protestu zúčastňujú slušní ľudia, ktorým záleží na prostredí, v ktorom žijú, ktoré určuje kvalitu ich života a kvalitu života ich detí. Tak tomu bolo aj dnes na Župnom námestí a tak tomu napokon býva často, keď protestné akcie organizujú ľudia zo slovenského tretieho sektora.
Práci pre tretí sektor som venovala osem rokov a dovolím si tvrdiť, že ľudia, ktorí ho budovali, ktorí ho dodnes tvoria, alebo s ním v nejakej forme spolupracujú patria k tomu najlepšiemu, čo táto krajina dokázala za posledné roky ponúknuť sama sebe, či svetu ako takému.
Som veľmi šťastná, že som sa protestu proti Harabinovi zúčastnila - nielen preto, že ide o dôležitú voľbu, ktorá rozhodne ovplyvní život na Slovensku, i keď mnohí doma, pred televízorom sediaci, si to určite nemyslia. Som šťastná, že som opäť po dlhšom čase stretla a videla mnohých milých, slušných ľudí, s ktorými som istý čas mohla spolupracovať a žiť. Či už bývalých kelegov z IVO, známych z iných mimovládiek, niektoré feministky a mnohých ďalších aj s ich menšími či väčšími deťmi. Môj syn nebol jediné dieťa, ktoré sa pomedzi nás motalo.
Som šťastná, že som opäť po čase stretla bývalého kolegu a milého kamaráta Jožka Majchráka - teraz redaktora Týždňa, rada som videla baby - feministky z EsFemu (mladšia varianta Aspektu), aktivistku Hanu Fábry, kampaňového mága Vlada Taliana, Juraja Kušnierika (Týždeň), Michala Kaščáka (Týždeň, Pohoda), sympatických hudobníkov z bratislavskej skupiny Kletzmerband, krásne hrajúcich nielen židovskú hudbu a ďalších.
Aj blogermi sa to tam len tak hemžilo. Okrem mňa dorazil aj môj sused z domu - Jirko Ščobák, Ondrej Dostál - patril k účinkujúcim a podľa toho čo som si prečítala u Jirka Ščobáka v diskusii pod fotografiami z tohto stretnutia, bol tam aj Juraj Petrovič, či Martin Marušic a zopár našich diskutérov.
Pri tomto pohľade na účastníkov by jeden neveril, že toto je naše zaspaté Slovensko. Že toto vôbec je Slovensko! Áno, aj toto je Slovensko! Netvoria ho len voliči, ktorí sústavne potrebujú, aby ich niekto zachraňoval. Tvoria ho aj ľudia aktívni, ktorí dokážu a chcú osudy svoje a svojej krajiny brať do vlastných rúk.
Účasť bola veľmi slušná - odhadujem - tak do 500 ľudí. Námestie úplne plné.
Protestné stretnutie moderovala sympatická fešanda Zuzana Wienk z Aliancie fair - play. Ja som so synom prišla práve vo chvíli, keď Juraj Kušnierik a Michal Kaščák predvádzali kultúrnu vložku v podobe dialógu z už vcelku známej divadelnej hry s názvom "Ja a môj kamarát Mafi Ján!"
Vypočuli sme si úryvok z tohto pomerne mladého dramatického dielka v podobe telefonického dialógu Majstra H. a jeho kamaráta Eniki Beniki Sadiki Kliki Bé zo vzdialenejšej prímorskej krajiny.
Po tejto vskutku milej kultúrnej vložke nám Zuzana Wienk pripomenula ako bravúrne Majster H. zvláda komunikáciu so svojím odborným oponentom, Danielom L. Vy, ktorí sem-tam navštevujete zariadenia tretej cenovej skupiny budete tento spôsob komunikácie a najmä argumetnácie dôverne poznať.
Následne sme si vypočuli čo-to o zásadách práce Majstra H. vo vzťahu k tým, ktorí súdia naše spory, rozhodujú tam, kde sa my sami nevieme dohodnúť, či vynášajú ortiele nad tými, ktorých v živote nepostretlo šťastie v podobe dobrého, psychicky zdravého, rodinného zázemia.
Program bol naozaj pestrý, zabávali sme sa výborne, i keď treba povedať, že zo samotnej témy, ktorá tvorila podstatu zhromaždenia, veru nikomu do smiechu nie je.
Na chvíľu sme sa v programe pristavili aj pri včerajších protestoch pred predzidentským palácom. Ondrej Dostál spolu s aktivistkou Gabikou nám hovorili o tom, že čínski chlapci na to, že sú z komunistickej krajiny, nie sú tak disciplinovaní ako by od nich človek očakával. Sústavne sa počas návšetevy uja CHua u uja Ivana pred prezidentským palácom predbiehali, neslušne sa pchali dopredu pred našich demonštrantov, a snažili sa vytlačiť ich z ich dobrých demonštračných flekov a zakryť ich plagáty a transparenty. Asi ich v Číne neučili, že to sa nepatrí. Keď sa raz niekde demonštruje a miesta sú už obsadené, nebudem sa ako baran pchať dopredu a zavadzať, či nebodaj niekoho z jeho miesta vytláčať.
Ale, zas, na druhej strane, čínski chlapci to vlastne nemajú odkiaľ vedieť. Nevedia ako sa slušne demonštruje - že sa nepredbieha, nevytláča a pod. Nemali sa to kde naučiť. Doma, keď si chceli trošku, tuším v 89-tom, zademonštrovať, dostali hned po .... ústach a bolo po protestoch. No nič, odpustíme im to, veď sme kresťania.
_________________________________________________
Atmosféra bola fantastická, ľudia výborní, ako to už tradične býva na zhromaždeniach, kde sa stretávajú ľudia, ktorým záleží aj na niečom takom, ako sú hodnoty. Poviem vám - mám týchto ľudí rada. Patria k tým, ktorým rozumiem, ktorých tvár a oči majú tendenciu hovoriť rovnakou rečou ako ich slová, ktorých záujem o život sa nekonči len pri ich vlastnej osobe a vlastnej peňaženke, a ktorí tým akí sú a čo robia tvoria ostrovy nádeje, entuziazmu, filantropie, solidarity a pozitívnej energie tejto malej krajiny.
Protest pokračuje v pondelok 22. júna, formou happeningu na plošinke pred Ministerstvom spravodlivosti, od 8.00 hod. do 12.00 hod. v čase, ked nezávislí sudcovia, mnohí dosadení na svoje posty Majstrom H., budú rozhodovať, či Majster H. je ten naj, naj, naj, alebo nie.
Zuzana Wienk, keď hovorila o tom, kde a akou formou bude protest v pondelok pokračovať, povedala zaujímavú vetu: "Budeme stáť na plošinke pred Ministerstvom spravodlivosti ráno od ôsmej hodiny. Všetci členovia súdnej rady budú musieť prejsť okolo nás - máme šancu pozrieť sa im do očí!"
Povedala by som, že - dosť lákavá šanca pre nás, ktorí chceme žiť v slušnej a spravodlivej spoločnosti, kde sa buduje a udržuje tradícia úcty k človeku ako takému, k jeho slobode ako základnej podmienke jeho životného sebanaplnenia, nájdenia svojho, Stvoriteľom daného, životného poslania. Kde ľudia majú možnosť aktívne sa zasadzovať o zvyšovanie kvality demokracie, politickej kultúry. Demokracia nie je, totiž, stav konštatntný. Podstata takto (demokraticky) nastavenej spoločnosti nie je statická, ako sa niektorí mylne donievajú myslilac si, že tým, že sme skostnatelý socialistický režim nahradili demokraciou, všetko sa skončilo. Práve naopak, priatelia. Všetko (teda zápas) sa len začalo. Ten hlavný rozdiel je najmä v tom, že kým za socíku ste museli sedieť doma povinne a každý prejav slobodnej, tvorivo originálnej podstaty bol potenciálne nebezpečný a iste viete, ako mnohí na túžbu žiť život takto doplatili, podstatou demokracie je, že každý má možnosť žiť svoj život (veď, čo je cennejšie) jemu vlastným, originálnym, tvorivým spôsobom, má možnosť bojovať za hodnoty, ktoré sú hodnotami od Počiatku do Konca, sú teda trvalé a nikto nemá právo mu v tom brániť, pokiaľ sa za ne bojuje slušne, i keď dodávam - veľmi, veľmi nahlas! Inak - potichu - sa, totiž, ani nedá!
Odpadávam, idem spať.
