Poďme pekne po poriadku.
Včera som si vzala dovolenku. Úžasný deň, mať dovolenku! Konečne si môžem v kľude poupratovať, nikto ma nenaháňa, nikto mi nezavadzia, nemusím variť. Jednoducho, skvelý deň na obzore!
Na programe bolo od bežného upratovania, prania, aj vytieranie podláh, či spriehľadnenie okien. Pri Zimáku sa teraz neskutočne práši - prebieha rekonštrukcia. Momentálne je Zimák celý vykochaný. Klzisko pre korčuliarov úplne zrušili, už nie je. Poviem vám, je to zaujímavý pohľad, dívať sa ako sa zimný štadión mení na ruinu, ako sa vám stráca pred očami - skoro ako náš hokej.
Ale, vrátim sa späť. Takže bolo treba upratať a v rámci upratovania som sa chystala aj vyčistiť klietku nášmu morskému prasiatku. Uvedomila som si však, že nemám noviny pod piliny. Jediné dostupné noviny v našej domácnosti boli manželove, ale tie mám dočasne zakázané brať, lebo manžel ich ešte nemá dočítané. On si na svoje noviny dosť potrpí. Kupuje si také farebné, omnoho viacstránkové, než ja a strašne dlho mu trvá, kým to dočíta. Ja popri tom striehnem, kedy už konečne nejaké odloží, aby sme ich mohli použiť do klietky, pod piliny. No, u nás je to hotový boj - o tlač.
Včera sme teda doma okrem manželových novín a Týždňa nemali žiadnu inú použiteľnú tlač. Týždeň na tieto potreby nie je najvhodnejší, podobne ako Economist, je moc klzký a slabo saje moč (nášho morského prasiatka, pochopiteľne).
Vybehla som von, kúpiť SME. Ak si niekto myslí, že si SME tak nevážim, že ho používam ako podklad pod piliny, tak sa veľmi mýli. Naopak, práve aj s ohľadom na spomenutý problém, považujem SME za veľmi užitočné. Nekupujem ho len preto, že ho čítam na internete. Ale inak si ho rada prečítam aj v tlačenej podobe. Najmä sobotné fórum si rada užívam. O prílohe pre ženy som vám už písala, čo si o nej myslím a prečo ju (takemer vôbec) nečítam. Aj včera tam bola. Zasa o ničom. Ale text Janette Mazinovej z blogu bol fakt perfektný!
No a navyše z hore spomínaných dôvodov môžem oceniť aj iné kvality SME. Má výborný rozmer, ktorý nám presne pasuje do tej časti klietky, kde má prasiatko domček. Takže podkladáme ho pod domček. Papier je tiež kvalitný, môžem z vlastnej skúsenosti potvrdiť, že nášmu prasiatku mimoriadne chutí - najmä SME a Herald Tribune (tie používame na zvyšok klietky). Navyše nepúšťa farbu ako napr. Nový Čas, takže nie sme od od neho celí zababraní. No, a nemôžem nespomenúť zásadnú kvalitu SME ako tlače - všetkým chovateľom odporúčam SME ako podstieľku pod piliny - výobrne saje moč!
Sorry, toršku mi to zasa ušlo inam, ako som chcela, ale to som celá ja. Nie som proste ten správny spisovateľský typ - krátko stručne, výstižne. Ja úplne opačne - dookola, cez x ďalších tém, rozvláčne, aspoň na tri á štvorky a tak. Ale priznám sa, že trošku som dnes povolila uzdu mojej autocenzúre, veď je sobota, tak nech si to písanie aspoň raz za čas užijem. Inak, poviem vám, je to pre mňa často hovadská drina.
____________________________________________________________
Ale teraz už naozaj poďme rýchlo a nekompromisne k meritu veci - ešte ma čakajú tie okná, čo som včera nestihla.
Takže, praktické okolnosti ma doviedli ku kúpe SME. Aj som sa celkom potešila, reku vezmem si ich poobede, keď pôjdem na poštu, so sebou. Keď vybavím čo treba, pôjdem sa naobedovať do reštaurácie nad poštou, kde môžem v pokoji čítať.
Aj som tak urobila.
Vo včerajšom článku som napísala, že pôvodnoou inšpiráciou k nemu bola diskusia s Milanom 1 u Alojza Hlinu. Nie v krčme, pod jeho blogom. Tam mi došlo to s tou smrťou prvorodených. Začala som len tak mierne uvažovať o článku, kde by som to mohla použiť. Samú ma tá, zrazu sa vynorivšia súvislosť, šokovala, ale skutočným a posledným popudom k jeho napísaniu bolo niečo iné. Niečo, čo ma (počas obeda) úplne dorazilo, priklincovalo ku stoličke, až mi takmer vypadla lyžica z ruky do slepačej polievky.
Nie, nebol to trápny problém emisií, za ktorý by sa slušný človek (aj na premiérskom poste) hanbil a červenal až za ušami. Nie, nebolo to ani rozhorčenie nad tým, ako nám občanom na vyžiadanie ukážu zmluvu o emisiách vybielenú na miestach, ktoré patria na celej kauze k najzávažnejším a tak sa nám vysmejú priamo od ksichtu a jasne ukážu kto tu komu služí a za aké peniaze. (Nezdá sa vám, že si platíme dosť drahých sluhov?)
Nie, neboli to tieto banalitky, na ktoré si opäť pomaly zvykáme (akoby sme si nikdy ani neboli odvykli).
Začítala som sa do komentára Lukáša Filu. Vzadu, na poslednej strane. Tam často s čítaním SME začínam.
Dozvedela som sa, že prípad Daniela Tupého, tak ako všetky ostatné, neškodné kauzy a kauzičky (divoká privatizácia, samoúnos, samovýbuch a všetky tie ostatné svinstvá posledných 20-tich rokov) zostane nepotrestaný! Vražda Daniela Tupého teda zostane nevyšetrená a nepotrestaná! Po tom všetkom hľadaní, dokazovaní, (aspoň miernom) angažovaní verejnosti, mimovládiek, záujmu médií a intenzívneho nasadenia .... jeho otca.
Prikovalo ma to ku stoličke. No, pekne sme to dopracovali, len čo je pravda. Pekne smerujeme. Na internetovej stránke SME na nás dokonca vypliešťa okále nápis "Obvinení sa smiali!"
Pekne. Hlavne, že sa umárame a plytváme energiou aby sme rozllúskli a konečne dokázali samoprepadnutie Hedvigy Malinovej, vo väzení nám sedí väzeň z prípadu Cervanová, o ktorom nie je až tak úplne jasné, že má sedieť práve tam, a nie práve napr. doma, alebo v nejakej normálnej práci.
Pekne. Dobrým smerom ideme, naozaj. A ani Špeciálny súd nepotrebujeme. A načo aj. Pri našej zbabelosti, ľudskej úbohosti nevypovedať, nepovedať pravdu, neochrániť svedkov, nedotiahnuť závažné prípady do úsepšných koncov.
Čakáme na ďalšiu "smrť prvorodeného" .... neviem - mám sem dať otáznik, alebo bodku?
________________________________________________________
Ale nie nad týmto som rozmýšľala pri slepačej polievke.
Myslela som na otca Daniela Tupého, ktorý v tomto prípade vynaložil toľko osobnej energie, vediac, že aspoň spravodlivý trest bude čiastočnou satisfakciou za zbytočnú smrť ich syna a oni budú môcť smútiť bez ťarchy ďalšieho bremena, ktorým je zášť nad nespravodlivosťou, bez ťažkej ťarchy pomyslenia na to, že vrah si kdesi behá po slobode, užíva slobodu plným priehrštím a ich milovaný, prvorodený, ktorý rozhodne nebol taká sviňa ako jeho vrahovia a jeho život by bol mohol mať úplne iný rozmer a zmysel (pre nás všetkých) leží tam....
Na neho som myslela. Na to, ako ho v tom (aj jeho ženu a Danielovho brata) už úplne necháme samých. Prípad sa nevyrieši, podozriví sa prepustia, vrahovia si vydýchnu, na prípad sa zabudne, ako na Róberta Remiáša, len oni zostanú sami s tým svojím neunesiteľným bremenom.
A tak sa pýtam, priatelia, kde v tom všetkom sme MY?
_________________________________________________________
Takže, priatelia, pre toto všetko sa píšu také články ako sa mi podaril včera. Nie, nenechajte sa mýliť myšlienkou, že je to z dlhej chvíle, či nedostatku práce.
Napokon, čakajú ma ešte tie okná!
