Milí čitatelia, milé čitateľky,
myslím, že nastal čas uzavrieť túto moju kapitolu o Alternatívnej škole. Podľa toho, ako sa cítim z blogovania unavená (píšem a popri tom pracujem) a s ohľadom na to, či ešte chcem alebo už viac asi ani nechcem písať ešte aj iné témy, mám pocit, že chcem už uzavrieť aj písanie ako také.
Už viete, že pôvodne som chcela písať výlučne o Waldorfe a o Anselmovi Grünovi. O zaujímavej – alternatívnej pedagogike a o mimoriadne zaujímavom, alternatívnom – mužovi, ktorý, podľa mňa v kresťanskej literatúre, v kresťanskom nazeraní na život spôsobuje malú/veľkú revolúciu.
Celá jeho revolúcia spočíva vo veľmi jednoduchej veci. Píše veľmi pravdivo, nič nezakrýva, nič neprikrášľuje, vie, že jedine pravdivá sebareflexia, inak nazývaná aj ako pokora, je najlepšou cestou k samému sebe k sebaprijatiu k nájdeniu „obrazu Boha v nás samotných“ – ako to on nazýva. Hovorí aj o tom, že táto cesta vedie k nájdeniu takého miesta v nás samých, kde sa nás dotýka Boh. Je to miesto väčšinou veľmi tiché, miesto, kde sa cítime byť v súlade sami so sebou, kde sa prijímame takí akí sme, tak ako nás prijíma v našej rozličnosti, vzájomnej odlišnosti a inakosti aj Boh. Anselm Grün je výborný autor, jeho dielo má pre mňa, osobne, mimoriadnu hodnotu.
Po otvorení blogu, i keď som mala pôvodne iné plány a chcela som sa do toho hneď pustiť, som zistila, že akosi mi nejdú na jazyk zamýšľané témy, ale čosi úplne iné. Preto ten „newaldorfský“ začiatok. Sama som bola prekvapená – samé „ženské“ témy. Zrejme som to v sebe dlho nosila a chcelo to ísť von.
Potom som sa dostala k Waldorfu.
Jasne som už x-krát povedala, že som prišla len opísať príbeh jednej alternatívy na Slovensku, ktorý nebol a nie je ani teraz ľahký, ale je mimoriadne zaujímavý, pre mnohé deti veľmi prospešný a ja si rozhodne stojím za tým, že aj toto vzdelávania má svoje miesto vo vzdelávacom systéme aj u nás.
Chcela som svojím písaním ukázať, kto som, čo som, ako rozmýšľam v súvislosti so vzdelávaním môjho dieťaťa. Myslela som, že človek s otvrenou mysľou pochopí už aj z môjho písania, že slovo sekta má ku mne veľmi ďaleko. Ale asi nepíšem dosť jasne – súdiac z príspevkov do toho, čo sa tu na blogu nazýva diskusiou. Dozvedela som sa dokonca, že niektorí ma ľutujú a ľutujú aj moje dieťa, akú ma nezodpovednú matku. No, priatelia, tak toto by som si ja tak jednoducho nedovolila povedať o druhom. Čo Vy o mne viete, čo Vy viete o mojom živote a živote môjho syna, že mi píšete ako ma ľutujete? Čo sa pasujete do mesiášskej role mojich zachráncov a privádzačov na správnu cestu? Zachraňujte najskôr sami seba. Mám skvelého, úžasného syna, ktorému sa snažím byť milujúcou a rešpektujúcou matkou a manžel milujúcim a rešpektujúcim otcom. Ako je možné, že si druhý človek tak osobuje právo vstupovať za hranice druhého a určovať mu čo je pre toho druhé správne? Zrejme necíti, kde sa končí tá jeho pomyselná hranica. A to je vážny problém - ale už iná téma.
Ja som nepísala, že WŠ má nahradiť bežnú školu. Píšem o nej ako o jednej z možných alternatív. Nikomu som nenanucovala, že je nutné chodiť len do WŠ – od toho ja mám veľmi ďaleko, ale na druhej strane mám potrebu brániť skvelé dielo, ktoré tu vytvorili učitelia a rodičia pre svoje deti. Najmä pred „odborníkmi“, ktorí v živote nehovorili s jediným dieťaťom, ktoré tú školu navštevuje, nevideli prostredie a keby ho aj teraz videli po tom, ako .Týždeň urobil „skvelé“ PR tejto škole, ktoré bolo zo žurnalistického hľadiska tak mizerne spracované ako aj ostatné reportáže v Markíze a TA3, väčšina už nie je schopná prísť do školy nezaujate a utvoriť si slobodne vlastný názor. Veď za stolom ročných období sa predsa skrýva "oltárik“, a tak pod.
Chcela som ešte napísať, aspoň niečo z osnov školy, aby bolo vidieť, aká látka sa tam preberá, čo všetko musí dieťa zvládnuť v jednotlivých triedach, že je to látka totožná s látkou preberanou na bežnej škole – že sa napr. deti neučia, že Michelangelo bol zubný ortopéd, ale umelec – sochár a maliar.
V tejto chvíli už nepovažujem potrebné ďalej písať. Tí, ktorí chceli, pochopili o čom a ako píšem. Tí, ktorí doteraz tomu neporozumeli, pre tých už nemá zmysel ďalej písať – navyše všetko ostatné je na webe.
Takže, zatiaľ, Dovidenia, priatelia. Alebo, možno: Do čítania!
Navyše, vráti sa mi syn z prázdnin od rodičov, musím začať, prať, upratovať a tak, ale hlavne - chcem sa mu venovať.
