.... ale aj preto, že ak voláme po zvyšovaní kvality nášho demokratického štátu (čiže nášho života), mohlo by nám už konečne dôjsť, že je to vec každého jedného z nás, a že teda držať ústa, rozhodne nie je na mieste.
Je najvyšší čas odvyknúť si - držať ústa!
____________________________________
Rozhodla som sa písať menej na blog a viac blogovo vegetovať - čo v mojom prípade znamená viac sa venovať synovi (napríklad jeho školskému prospievaniu).
Z tohto pohľadu mi dnešný text naozaj nedal veľa námahy - stačilo pohrabať sa trošku v mojej súkromnej, elektronickej, blogovej pošte a vytiahnuť ten list, vlastne tú súkromnú správu. Pamätám si na ňu veľmi dobre.
Napísala som ju diskutérke, po tom, čo som minulý rok v lete skončila na blogu písanie o alternatívnej škole, kam chodí môj syn. Po tom, ako ma následne vyradili (pre túto tému) z Výberu, dala som svoj blog vymazať. Pripadala som si ako v odpadkovom koši - a tam sa ja necítim dobre. A už vôbec som nechcela, aby tam skončila téma, ktorej som venovala časť minuloročného leta.
Netajila som sklamanie a smútok nad tým, že sa to nepodarilo (čím som nemala na mysli verbovačku nových žiakov pre ďalší školský rok). Nemám už 5 rokov - nevnímala som to ako fatálnu prehru (tí, čo v živote nie sú pasívni, vedia, že aj prehry v ňom majú svoje stále a dôležité miesto), i keď pocity ľútosti boli. Trochu som sa z nich vypisovala aj na blogu v diskusii a tak sa mi násladne dostalo podpornej reakcie aj od diskutérky, ktorá bola predtým k téme kritická. Vymenili sme si (ex post - po zrušení blogu) k téme zopár správ. Ona sa ma snažila povzbudiť v tom duchu, aby som si z toho nič nerobila, že veď nemá každý na blogovanie. Ja som sa jej snažila vysvetliť, že mne nešlo o blogovanie, o víťazstvo v nejakej blogerskej súťaži, mne šlo (a trvá to do dnes) výlučne o obsah - v tomto prípade to bola akási moja snaha o očistenie mena školy.
V jednej zo súkromných správ som jej akoby znovu, ešte raz, zhrnula celé to prečo a ako som sa rozhodla otvoriť kôli tejto téme blog. A práve o tej správe si myslím, že by nemala zostať len v súkromnej schránke. Že by mala ísť von. Nie kôli mne (to už vôbec nie), v tomto prípade dokonca ani kôli waldorfskej škole nie - primárne. Povedzme, že kôli téme alternatívnej školy všeobecne. Do vzorca tohto textu by sa pokojne namiesto "waldorfská škola" mohlo dosadiť "alternatívna škola" (napríklad tie, ktoré majú vo svete najdlhšiu tradíciu, sú najviac overené - Waldorf a Montessori).
Mám dva dôvody na to, aby táto správa nezostala len v mojej súkromnej schránke. Bolo mi povedané (onou diskutérkou), že takto, ako je (správa) napísaná, som mala písať od začiatku. Že teda toto je ten správny štýl, ktorý by téme bol prospel lepšie - to je prvý dôvod. Druhým dôvodom je to, že sú v nej načrtnuté príbehy detí, ktoré považujem za dôležité, dokonca jeden z nich považujem za zásadný a svojím spôsobom týkajúci sa každého z nás - príbeh dieťaťa, ktorého som sa ja na svojej ceste dotkla vlastne len náhodou.
Správu som ponechala tak, ako bola napísaná - v surovom stave, vyhodila som len časť záveru a jednu vetu, o ktorej si myslím, že by nemusela byť správne pochopená. Neupravovala som ju, ani nevylepšovala - bola písaná v stave, keď už vám je všetko jedno, všetko je už "aj tak jedno", do ničoho sa neštylizujete, ani do toho nie, aby text bol "dobre napísaný". Meno diskutérky je zmenené.
Takže, vraciam sa na koniec júla 2008, a tu je tá súkromno-verejná správa:
Milá Lenka,
keď prvýkrát písal Týždeň tie siahodlhé články, kde o nás písali fakt hrôzostrašne, mali sme také stretnutie rodičia s učiteľmi v školskej jedálni - kde sme o tom hovorili: čo to znamená, čo na tom je pravda, prečo to takto napísali, či to Šebej všetko ovláda atď.
Hovorili mnohí rodičia, jedna mamička povedala, že musela až plakať, keď si uvedomila akú prácu robia tí učitelia a koľko síl ich to stojí a čo dostanú za "odmenu". Účitelia potom, k tomu napísali stanovisko (je na webe školy) - kde sa vyjadrovali bod po bode k tým obvineniam: sekta, rasizmus atď. Bolo to vtedy ťažké pre mnohých aj pre mňa. Potom prešiel rok a v októbri min.šk.roka opäť na TA3 v tom istom duchu. Vtedy som napísala do TA3 len email v kópii na Týždeň, že nech zoberú do úvahy aj názory a skúsenosti nás rodičov, nech to neprezentujú jednostranne. Nič. Potom, zasa na jar, videla som, že sa okolo školy motá zas MArkíza - bola z toho nejaká reportáž a myslím, potom ešte jedna. Zasa sme mali stretnutie v jedálni a vtedy som už aj ja bola veľmi nabrúsená, povedali sme si, že už nemôžeme len tak mlčať. Navyše, už to spozorovali aj deti - viaceré sa vracali domov s otázkou, či nám zrušia školu. Aj môj syn (vtedy tretiačik) prišiel domov a pýtal sa ma, či nám zrušia školu, môj otec zasa celý vyplašený volal - čo sa deje. Toto sa s nami vlečie už asi dva roky - tak sme už podnikli aj nejaké právne kroky a ja som si povedala, že skúsim ten blog.
Ja som to robila pre môjho syna. Pre tú školu.
Vieš, len nedávno sme sa presťahovali a triedila som veci po Samkovi, bolo toho dosť aj kočík športový mi zostal tak som volala do Brány života, či nechcú. Chceli, tak som to tam zaniesla. Keď som to tam bola zanieť, tak sme trochu kecali s vychovávateľkou v kuchynke - to je taký rodinný detský domov a bolo tam aj jedno dievčatko, Zuzka sa volala, bola po prvom ročníku a mala ísť do druhého, ale prepadla. Akurát sa vtedy vrátila z nejakého prázdninového tábora, tak sa večer osprchovala, večerala pri nás v kuchyni. Okrem toho, že som rozmýšľala aké to je u nás, keď príde Samko napr.zo školy v prírode, tak sa cuckáme muckáme, furt sme na sebe nalepení striedavo na mne na manželovi a vychutnávame si jeho návrat - videla som aké to je, keď sa vráti také dieťa z tábora do detského domova - je to hrozné - len sa okúpala - sama, obliekla do pyžama - sama, v kuchyni nikto ju nedržal na kolenách len tak jedla - proste hrozne sama - iné dieťa by po takom návrate bolo obletované (teraz nemám na mysli, že Samka nevedieme k samostatnosti - asi rozumieš) .... no chcela som povedať iné - vychovávateľka mi hovorila, že Zuzka prepadla, že Zuzka má všetky možné poruchy učenia, že má dys- hento, dys- tamto, proste samé dys- , a že i keď teraz prepadla, asi ju lepší ročník nečaká - v duchu som si pomyslela, Bože dievčatko, tebe by tak dobre padlo prísť k nám do školy, ale kto za ňu bude platiť školné (cca. 140 EUR aj so stravou) - domov asi nie.
Vieš, u nás by nebola onálepkovaná, že je dys- toto a dys- tamto (i keď špeciálny pedagóg, ktorého tam máme si tie diagnózy samozrejme vedie) ale u nás by sa pokojne sústredila na učenie kombinované s tou manuálnou prácou - je tam veľa takýchto príbehov, keď deti mali veľké problémy v normálnej škole, a u nás sa rozbehli aj osobnostne aj vedomostne. Nemajú tam takú úzkosť - takú tú chorú úzkosť, ktorá je neprospešná - ale makať musia, nie je tam vegáč. Vtedy som si v duchu myslela, že presne pre tieto deti by mali byť WŠ aj štátne. Veď každý nebude docent a neviemčo, a môže prežiť hodnotný školský život a nevyjde z neho ako onálepkovaný neschopák.
Môj syn (chvala Bohu) nemá žiaden postih, on je veľmi dobré dieťa, priateľský, kamarátsky, ale je tiež dosť citlivý, viem, že sa potrebuje oprieť o učiteľku, že sa môže na ňu do istej miery spoľahnúť a hľadať u nej pomoc. My sme ho viedli napr. k tomu, aby sa vedel efektívnejšie brániť - aj pred spolužiakmi, keď sa mu napr. posmievali a pod. Dosť sme na tomto bránení s učiteľkou spolupracovali - aby nemusel byť taký uplakaný, keď mu robia zle, ale aby sa aj on vedel im postaviť. My sme mu s manželom stále doma dohovárali skús tak, alebo tak, až sme mu nakoniec aj hovorili, ked ti urobí zle tak ho zbi ( presnejšie "nakop ho do zadku") ... Učiteľka mi potom povedala, že aby sme do neho toľko netlačili s tou obranou, lebo potom je pod tlakom, že to má urobiť tak alebo tak, ako hovorili rodičia, že nech mu radšej povieme, že Samko, je to na tebe, už ti nebudeme hovoriť ako to máš urobiť, lebo veríme, že najlepšie to vieš ty sám, ty sám prídeš na to ako a či sa chceš brániť. Dosť z neho potom spadlo, to, že "sa musí" brániť a bránil sa ako on chcel.
Povedala som mu, je to na tebe, bude to správne tak ako sa ty rozhodneš, aj keby to nevyšlo najlepšie, nevadí, ty najlepšie vieš, ako to chceš urobiť.
A ešte napr. poviem ti príklad, ako mi náš učiteľ čo učí dielne a remeslá hovoril, že ako Samkovi veľmi stúplo tento rok sebavedomie, že už nie je taký plachý ako v 1.ročníku. Samko je veľmi zručný, pekne šije, maľuje, a krásne mu šla tento rok aj keramika. Učiteľ mi hovoril, že Samko mal tak krásne výrobky, a že ho to napĺňalo veľkou hrdosťou na svoju prácu a že mu keramika veľmi pomohla zdvihnúť sebavedomie, lebo videl, že v tom je veľmi dobrý, aj učiteľ ho chválil, aj spolužiaci ho obdivovoali - veľmi mu to pomohlo. No a popri tom sa učí ostatné predmety - matematiku, slovenčinu, jazyky a pod. Ja sa teraz nechválim, ale toto je presne to, čo si na tej škole vážim, že ona to dieťa vedie ako celok - učia sa násobilku a všetko ostatné, ale napr. sledujú aj ako sa to dieťa vyvíja v kolektíve, či netreba podoprieť nejakú inú vlastnosť - a vidíš, ide to napr. krásne cez tie ručné práce.
Napr. cez ručné práce sa u detí (aj tých hyperaktívnych) dosahuje, že sa upokoja, musia sa sústrediť na steh, alebo na tkanie a pod. My máme v našej triede problémového jedného chlapčeka, ktorému viem, že za trest vymysleli, keď neposlúchal, že namiesto klubu musí chodiť na šitie. Tam nemôže vystrájať, musí pracovať, čim sa upokojí, koncentruje, musí doviesť prácu do konca a má aj trest, lebo nemôže byť spolu s deťmi.
To sa ti len snažím ukázať ako sa tam pracuje s dieťaťom. Ja viem, že vedomosti sú veľmi veľmi dôležité, ale ja to tak vnímam, že to sa dá vždy doučiť, a nakoniec, veď oni sa učia, ale tam sa (podľa mňa zdravo) pracuje aj s tou dušou - ale nie sektársky. Mnohé deti tam naozaj ožívajú - ja si napr. myslím,že také rádové sestry, čo robia sa deťmi, by sa kľudne mohli prísť pozrieť ako to tam funguje, mohli by sa inšpirovať a možno aj niečo odkukať - je to veľmi zaujímavé - to je akoby také pozadie, aby dieťa bolo správne nastavené, aby v pokoji mohlo prijímať vedomosti. Na strednej to už bude niečo iné, tam už je aj osobnosť dieťaťa silnejšia, už treba viac aj výkon, a pokiaľ nebude mať patologickú učiteľku tak to zvládne, práve preto, že podľa mňa dieťa nie je neprimerane neurotizované už v rannom detstve. Asi tak nejako som chcela priblížiť to, čo ja povežujem za dôležité, ale takto som to do blogu nechcela písať. Prepáč, prestala som písať čiarky, aby som to rýchlejšie napísala. Takže, i keď to (vyradenie z Výberu) zabolelo aj môje ego, mne naozaj išlo viac o tú tému, a aby sa o tom vedelo aj inak."
Od vtedy, keď som písala túto správu, sa už všeličo zmenilo. Dieťa viac dozrelo, zosilnelo vnútorne i fyzicky, brániť sa už dokáže veľmi slušne aj bez toho, aby sa z neho nutne stal podpásový hajzlík.
Tempo sa viditeľne v piatom ročníku zrýchlilo, pribudol ďalší jazyk a synáčik sa sem-tam aj posťažuje, že majú tóóóľko hodín. Stal sa z neho vášnivý čitateľ a na rozšírené vyučovanie angličtiny sa prihlásil sám od seba - to dodávam len na okraj, k téme motivácie.
