Šedivé vlasy u žien (aj) produktívneho veku sa mi veľmi páčia, najmä ak ich ženy dokážu nosiť tak, že nevyzerajú ako "šedivé myšky". Z našich ulíc tento fenomén nepoznám a veľmi rada by som sa inšpirovala. Chcem nosiť svoje šedivé vlasy, ktoré sú absolútne prirodzenou súčasťou mňa samej a môjho života, chcem byť pritom pekná a nechcem sa cítiť diskvalifikovaná ani blízkym okolím, ani na trhu práce. Nie je na to totiž dôvod. Aspoň ja sama žiaden relevantný nepoznám.
Krásne, šedivé ženy poznám najmä zo zahraničných TV kanálov, sem tam z reklamy, prípadne z filmmov. (Musím povedať, že väščinou to boli fakt skvelé "kúsky").
Mnohí (muži i ženy) dnes túžia byť najmä IN, COOL a TRENDY. Mne práve väšina týchto typov pripadá veľmi OUT: slaboduchí pretekári o originálne životy, originálne názory, originálne materiálne statky - túžia nebyť tuctoví, nechcú byť súčasťou stáda a ani nevidia, ako poslušne a dobrovoľne v ňom kráčajú. (Pre menej vnímavých čitateľov dodávam, že k materiálnym statkom mám veľmi pozitívny vzťah, najmä, ak si ich získam vlastnou šikovnosťou a bez poškodenej chrbtovej kosti).
Ženu, ktorá sa (dnes) rozhodne nosiť svoje šedivé vlasy, vnímam aj ako človeka, ktorý urobil veľký a väščinou dosť náročný krok (kroky) smerom k samej sebe, smerom k vlastnej hrdosti, sebaúcte a sebaakceptácii. A dnes, keď Vás takéto "priznanie" a státie si sama za sebou, môže aj ohroziť na trhu práce, je to pre mňa takmer aj aktom odvahy.
To, že ženy nechcú v produktívnom veku, v tak veľkej miere (podľa môjho odhadu tak 90%) nosiť svoje šedivé vlasy, vnímam aj ako súčasť vonkajšieho tlaku, ktorý nás núti mnoho prirodzeného na nás a v nás potláčať: aby sme pôsobili a boli večne mladé, dynamické, flexibilné, obetavé, milujúce, ochraňujúce, odpúšťajúce... Ale veď my sme - dlho mladé, dynamické, veľmi flexibilné, obetavé, milujúce....ale bola by som rada, keby to, čo je pre nás zásadne prirodzené bolo tak aj okolím akceptované.
Čo všetko musí na seba žena naplácať, aby sa páčila manželovi/priateľovi/frajerovi? Aby sa za ňu nehanbil, aby ju miloval, aby ju neopustil pre mladšiu, príp. lepšie zafarbenú. Možno by dostal šok, keby ju videl takú obyčajnú, prostú, aká je v svojej podstate, rovnako ako obyčajný je aj on (i keď on si možno myslí, že je IN, COOL a TRENDY)?
Ako rafinovane musí žena nad 45, prípadne nad 40, maskovať svoje šedivé vlasy, aby ju potenciálny zamestnávateľ pri pohovore "neodhalil" a neposlal už po x-tý krát do paže? Hovorí sa, že zamestnávatelia, predovšetkým v komerčnej sfére, majú problém zamestnávať najmä ženy nad 45, príp. nad 40. Neviem, do akej miery je to väčšinový úkaz, zatiaľ s tým nemám priame skúsenosti, ak, tak iba z dnešných (takpovediac) mládežníckych firiem ako je DELL, IBM, Accenture a pod. Ak je to, však, pravda a je to väčšinový fenomén, je to hanebné! Zaujímalo by ma, či v tomto smere existuje nejaký relevantný výskum a čo konkrétne uvádzajú zamestnávatelia ako dôvod, prečo teda nechcú zamestnávať ženy nad 40+ alebo 45+, ako argumentujú. Či to je v predstave, že sú už staré, škaredé, nedynamické, neflexibilné, že neovládajú reči, počítače a pod., alebo je to jednoducho v cene práce - mladšia pracovná sila je lacnejšia ako tá staršia.
Ak to je vo veku, tak, zrejme, nastal čas poslať do dôchodku napr. Reginu Owesny - Straka (bankárku), Ivetu Radičovú (sociologičku, političku), Elenu Kohútikovú (bankárku, bývalú viceguvernérku NBS) Beatu Kosovú (rektorku UMB)a iné "staré škatule".
Ak je problém vo flexibilite, dynamičnosti, manuálnej či intelektuálnej zručnosti, tak to ste potom ešte nevideli v akcii napr. Zoru Bútorovú, Olgu Gyarfášovú (sociologičky), nevideli ste Janu Cvikovú (filozofku) ako fičí v exceli, moje skvelé dve účtovníčky pani Mundiovú a Sovovú, ktoré sú už tesne pred a po 50ke.... Taká Zora Bútorová je vo svojom veku päťkrát taká dynamická ako jej podstatne mladšie kolegyne.
Ak je to v cene práce, tak neviem, s tým asi nič nenarobíme. Tam nás válcuje trh.
Na záver chcem povedať: vážme si svoju (aj šedivú) prirodzenosť, nenechávajem si ju vziať. Sme dobré také aké sme. Ktorá ste na to ešte neprišli a trápite sa preto, aká ste nemožná, škaredá, hlúpa neviem aká, nezostáva Vám iné ako začať viac rozmýšľať a sebareflektovať sa. Nie je to jednoduchá činnosť, práve naopak, zvyčajne trvá veľmi dlho (pravdepodobne celý život), ale je neskutočne zaujímavá a prináša sladké ovocie. Aby ste (sme) neboli na tejto ceste osamelé existuje jedna podstatná pomoc - a tou sú napr. knihy. Ja som sa napr. veľa naučila z kníh od Anselma Grúna - učila som sa z nich všetko, čo ma doma nenaučili (a ani nemohli). Inšpiratívne sú aj maličké knižočky napr.z Aspektu a milióny iných.
A ešte: nazabudnime aj veľa očakávať, máme na to právo, keď tak veľa a rady dávame. Ak to nevieme, aj to sa musíme učiť. Možnosti a cesty sú, hľadajme.
Posledná poznámka: v diskusii k môjmu prvému "šedivému" článku, zaznel príbeh o tom, ako istý kňaz odporučil žene, ktorá sa nenávidela, nevedela prijať samu seba, svoj výzor, aby sa postavila doma pred zrkadlo a aby si povedala "Som úžasná" (asi to vyčítal v EVE alebo ELLE). Nedokázala to, a ani sa nečudujem. Po prvé je to príliš veľká a nefunkčná skrátka k samej sebe. A po druhé, opäť raz na jednom príklade vidím, ako naša cirkev, ktorá dnes (podľa mňa) má tak veľké rezervy v pochopení vnútorného sveta súčasného človeka (a teda aj ženy) - asi preto, že sa stále točia okolo toho sexu - zlyháva tam, kde by nám mala byť oporou, a kde by som to ja od nej aj čakala. ... Ale o tom niekedy inokedy.
Venujem mojej krásnej, šedivej 69-ročnej matke a mojim dvom milovaným, šedivým starým matkám, ktoré (verím, že) mi držia palce už na druhej strane.
