Sledujem a vcelku pravidelne čítam texty Olgy Pietruchovej na jej blogu - a rozmýšľam nad nimi.
V duchu som často mnohým jej myšlienkam súhlasne prikývla, uvedomujúc si, aké je dôležité, že píše - že píše o istej podobe ľudského života viazanej na jeho religiozitu. Áno, pani Pietruchová píše len o istej podobe - tej najhoršej – ktorú môže mať náboženské prežívanie človeka.
Výraznejšie som si to uvedomila, alebo dokázala sama pre seba pomenovať, len nedávno a najmä pri jej poslednom článku, ktorý sa týkal modlitby.
Olga vo svojich článkoch podrobne opisovala počínanie Cirkvi a religióznych ľudí v histórii, písala o tej najtemnejšej stránke náboženského prežívania a jeho prejavoch navonok - voči ostatným ľuďom. O tom, ako náboženstvo, pôsobenie Cirkvi dokáže ničiť životy ľudí - ktorí nejakým spôsobom stáli mimo Cirkvi, neboli pohodlní, dostatočne poslušní, príliš vyčnievali.
Písala aj o podobe akú mali v histórii misie lásky a ich fatálne následky pre mnohé národy. Písala o tej najhoršej, najnásilnejšej a najprimitívnejšej podobe, akú môže mať náboženské prežívanie jednej skupiny ľudí voči iným, ktorí sa napr. dostatočne neohli, odmietli sa alebo sa nemohli podvoliť dogmám, ktoré ako modly boli postavené nad človeka.
Žiaľ je to tak - aj náboženstvo lásky prinieslo svetu a mnohým jeho – nevinným – obyvateľom smrť, utrpenie, úzkosť. Dogmy sa stali nikomu nič nehovoriacimi modlami (a nie napr. dobrodružstvom bádania, ako o nich hovorí Tomáš Halík) .
Považujem za veľmi dôležité, že tieto texty existujú a môžeme ich čítať aj tu - v našej kresťanskej krajine. Žijeme síce v 21. storočí, ale častokrát to nič nemení na fakte, že primitívne a násilné spôsoby náboženského prežívania stále existujú – a myslím si, že smerom od západnej Európy viac na východ, sú viac a viac badateľné. Samozrejme, u nás to súvisí aj so 40 ročnou absenciou kvalitného náboženského hľadania a dialógu – takého hľadania, ktoré má za následok rozvoj človeka, nie jeho vnútornú neslobodu, strach, úzkosť a zotročenie.
Vidíme, aj u nás, že náboženské prežívanie nie je v prvom rade (pravdivou) cestou k samému sebe - ako jedinému východisku pre možnosť zakúsiť prítomnosť Boha vo svojom živote. Nie je cestou radikálneho hľadania, kladenia si otázok a hľadania odpovedí na ne. Vidíme náboženský život, ktorý nie je postavený na tom, ako porozumieť a žiť paradoxy – napr. paradox zmŕtvychvstania napriek ukrižovaniu a smrti. Nevídame príklady duševného zmŕtvychvstania, povstania z našich mŕtvych, zahnívajúcich vzťahov voči iným a voči sebe, príklady povstania k odhodlanému činu, zo smrti pasivity, ničnerobenia, vegetovania a hľadania vinníkov mimo seba. Na to, aby sme mnohí vstali z mŕtva nášho života, nemusíme byť mŕtvi fyzicky.
Nevidíme príklady víťazstiev napriek prehrám – alebo cez prehry - cez čestné prehry. Pre mnohých je toto spojenie nepredstaviteľné. Nevieme, čo je získať, keď stratím. Keď dobrovoľne znášam stratu, nie vždy príjemné následky situácií, keď som konal tak, ako som (vnútorne) konať musel, lebo inak som nemohol, aby som zostal samým sebou, aby som si nenakydal hnoj do vlastnej tváre. Toto všetko nevidíme, nepoznáme – vidíme len ploché „víťazstvá“, strach, primitívne prejavy náboženského života, ktoré majú bližšie viac k mágii, poverám, čarám, infantilným závislostiam či infantilnému vystatovaniu sa svojou správnou kresťanskou cestou alebo fundamentálne, rigorózne znásilňovanie okolia svojou jedinou svätou pravdou, bez akéhokoľvek rešpektu voči tajomstvu druhého, voči tajomstvu Boha v ňom.
Od Otcov, ktorí nás majú viesť (čiže učiť nás pýtať sa), nepočujeme posledné roky takmer nič iné ako len reči o sexe, potratoch, sexuálnej výchove/nevýchove a tzv. predmanželskej čistote. Človek neznalý prostredia, by si mohol myslieť, že, zrejme, máme v našej krajine problém s hygienou v predmanželskom období.
Akoby toto boli jediné témy, na ktorých stojí ľudský život. Akoby sa celý život točil len okolo sexu. Neviem, či to naši Otcovia vnímajú inak, ale aj touto cestou im odkazujem, že NIE - možno to pre Vás, milí Otcovia (Biskupi) bude novinka, ale my, bežní ľudia, nežijeme len sexom a potratmi. Žijeme náš bežný život. A ja napr. už roky márne čakám, kedy sa do Vašich kázní premietne aj taká téma akou je odvaha, alebo hlboká (aj historická) sebareflexia každého jedného a nás všetkých.
Priamo sa Vás pýtam, prečo tak často krúžite okolo témy sexu? Skúsili ste si na túto otázku niekedy odpovedať – pravdivo odpovedať – priznať si aj to, čo sa sami sebe bojíte priznať a radšej to potláčate, zatláčate akoby to nebolo, neexistovalo a potom sa veľmi čudujete, keď akýsi Gleb napíše svoj zúfalý článok o tom, ako túžil mať vo Vás vzory, oporu, inšpiráciu ..... a našiel len hlboké sklamanie z ľudí, ktorí nie sú schopní svoj život žiť nie bez chýb ale bez zásadnej radikálnej a pravdivej sebareflexie? O tom je predsa kresťanstvo, alebo nie? Nie je o prázdnych, obohratých sexuálnych rečiach, v čase, keď ľudia potrebujú, po toľkých rokoch vstávať z mŕtvych – zo svojho duševného a duchovného mŕtva a skostnatenia do aktívneho, hodnotného a naplneného života – čo predpokladá namáhavú, ale veľmi zaujímavú prácu na sebe samom a žiada si to veľkú podporu, povzbudenie a múdrosť .... napr. aj od Vás!
Našťastie máme knihy.
II. časť.
Pre všetko toto – hore napísané – je dobré, že Olga píše. Píše o tých najpatologickejších prejavoch primitívneho a vnútorne mŕtveho náboženského života a vyzerá to tak, že zrejme sa už ďalej nedostane - je totiž ateistka.
Je to niečo podobné, ako keby som ja chcela písať o tom, aké to je byť ateistom. Nedokážem to. Viem si len niečo predstaviť, pokúšam sa vžiť do pocitov ateistu, dokážem priniesť argumenty o zle, ktoré ľuďom priniesol život bez Boha - ako moja stará matka nazývala napr. komunizmus, či socializmus (a rovno poviem, že aj pornofilmy – ak na ne pri prepínaní náhodou - s hrôzou v očiach - narazila ).
Olgine limity som si najviac uvedomila pri poslednom článku, keď prišla reč na modlitbu.
Modlitba je v (mojom) živote niečo tak zásadné, že po tom, čo som si čiastočne prečítala článok a diskusiu, som si uvedomila, že chcem k tomu hovoriť. Chcem vypovedať.
Nečudujem sa tomu, že kdesi (v Amerike) vznikol akýsi výskum, ktorý skúmal účinnosť modlitby. Nečudujem sa dokonca ani tomu, že si ho objednali nábožensky založení ľudia. Nič nové v našej ľudskej histórii – opäť sme sa chceli uistiť, ako to vlastne s tým Bohom a s nami je. Chceli sme sa konečne uistiť, či Boh naozaj funguje, či sa môžeme na neho spoľahnúť, či vôbec má cenu sa ním zaoberať, či to napokon nebude len strata času a príp. aj peňazí.
Opäť sme sa Mu chceli bližšie pozrieť „na zúbky“, nech vieme, na čom sme. Lebo my chceme vedieť na čom sme – najmä u Boha. A dosť nás nebaví, keď Boh nefunguje. Sme rozmrzelí, keď sa na neho nemôžeme spoľahnúť, keď ho nemôžeme dotlačiť do pozície „Poisťovne šťastia“.
Vôbec sa nečudujem ani tomu, že tento výskum sa udial v Amerike – teda, v Spojených štátoch. Už dlhšie si všímam, že náboženský život v Spojených štátoch je veľmi špecifický. Tiež nie je veľmi o paradoxoch, skôr naopak, ale je taký živý, taký sebaistý, sebou istý, taký suverénny – len tak prekvitá. Každému je jasné, že Boh je, nepochybuje sa o tom, vo veľkom sa chodí do kostolov, spieva sa, funguje charita, zbory a pod. Štatisticky to vyzerá naozaj výborne. Štatisticky. A vyzerá to aj tak, že každému je všetko jasné, odkryli sme všetky tajomstvá, všetko sme našli, už len (v nájdenom) zotrvávame. Všetko sme pochopili – vrátane Boha.
Viackrát som spomínala v diskusii jedinečnú knihu (už nežijúceho) amerického psychiatra a psychoterapeuta M. S. Pecka. V nej som okrem iných, vskutku unikátnych, myšlienok narazila aj na akési vysvetlenie tejto jednoduchosti amerického religiózneho života: Američania preto nemajú nijaký „problém“ s Bohom, pretože vo svojej budúcnosti vidia seba a Boha ako jedno – oni budú Bohom, stanú sa jeho časťou a sú si tým istí. Všetko je jasné, priehľadné, nič nie je znepokojivé. Majú (svoju) istotu.
Spojené štáty – ako vieme – sú krajinou neobmedzených možností, krajinou, kde je možné (takmer) všetko. Všetko funguje ako má (v poslednom čase síce moc nie, ale tak ich poznáme). Chceli si (výskumom) overiť, či funguje aj Boh. Či funguje aj modlitba, keď už do nej toľko investujeme – čas, prosby, námahu. Chceli vedieť, aká je návratnosť tejto investície? Vlastne – možno si to nechceli ani tak overiť, ale skôr potvrdiť, utvrdiť sa v tom, uistiť sa – že modlitba funguje. No, smola, nevyšlo to. Aké to prekvápko!
Chceli sme zmerať a overiť, si, či funguje modlitba. Nebaví nás žiť v neistote, chceme mať vo veci modlitby a vo „veci“ Boha jasno. Nie je to nelogické!
Chceli sme zmerať efekt niečoho, čo nie je len odriekaním prosieb, ale napr. aj kontempláciou, prebývaním v tichu, splynutím, odovzdaním sa, odovzdaním blížneho (chorého, za ktorého sa modlím), stretnutím ..... A chceli sme konečne jasnú odpoveď (.... od Boha): tak funguje alebo nefunguje to?!
A ako sme si vlastne definovali objekt skúmania? Máme preň jednu univerzálnu definíciu, alebo sme si z množstva rôznych vybrali jeho jednu podobu?
V knihe Modlitba jako setkání od A.Grúna nachádzame citáciu z drámy Paula Claudela Hodvábna topánka ako odpoveď na otázku Čím sa máme modliť , tieto slová: (cit.z českej verzie):
Všechno, čeho se nám nedostává, nám slouží k modlitbě. Svatý se modlí svou nadějí, hříšník svým hříchem. V modlitbě podáváme Bohu svúj nedostatek, svoji touhu, neschopnost stačit sobě a svému životu. A máme podávat Bohu svúj hřích, své stinné stránky. Modlitba osvobozuje jen tehdy, když nechám Boha nahlédnout do svých hlubin, do toho, co je potlačeno, co je vyloučeno ze života, do vražedných sklonú, mého srdce, do falešného a temného, do vášní duše a do potřeb a přání ležících pod povrchem. V modlitbě smím vypovědet svúj strach, své zoufalství. Smím Bohu ukázať všechny rozmary a city, které ani já sám neumím vysvětlit. Smím odhalit, čo jsem potlačil, co jsem nechtěl ani u sebe přiznat, protože to pošramocuje mou čest, rozbíjí to ideální obraz, jaký mám nevědomky sám o sobě. Před Bohem mám nechat vyjít na světlo všechno, neospravedlňovat to ani neomlouvat, a vúbec to nehodnotit. Mám dokořán otevřít své hlubiny, aby je mohlo prosvítit světlo a učinit je pro mně obyvatelnými. Jenom když podám všechno Bohu, osvobodí mě modlitba. Ničeho se v sobě nepotřebuji bát. Všechno smí být, ale musí to být uvedeno do vztahu k Bohu. Co vyloučím ze setkání s Bohem, o to bude chudší má životnost, to bude vyloučeno z mého života. Bude mě to zákeřne přepadat a bude mi to škodit, místo aby to posílilo múj vztah k Bohu.
Modlitba nemusí být zbožná, ale v prvé řade musí být poctivá. (koniec cit.).
Aké to je, keď sa modlíme za druhého, blízkeho, na ktorom nám záleží, o ktorom si myslíme, že ho milujeme: A.Grún: Bylet v domě lásky: Když se za druhého modlíme, poroučíme ho Bohu a přestáváme si před dotyčným hrát na Pána Boha. Odloučíme se tak od archetypálních obrazú, které jsme si o své lásce udělali, které však náležejí jedině Bohu – od obrazu Spasitele a Vykupitele, zachránce a oblažitele. Prostě řekneme tomu druhému „ano“ – takovému, jaký je a podržíme ho před Boží tváří, aby v něm (nikoli v nás) našel svou skutečnou spásu (dúfam, že k vám z týchto slov preniká reakcia na našu častú túžbu ovládať, vlastniť a manipulovať iných, i tých, ktorých „milujeme“).
Ako chceme merať efekt uvedeného?
Ako sa meria efekt kontemplácie? A aký efekt, vlastne, očakávame od správnej kontemplácie? Že budeme happy, alebo budeme viac uvážliví, pokojní, rozvážni, alebo nebodaj zdraví?
Ako sa meria efekt ponorenia do modlitby, do mlčania, do načúvania? Ako sa meria efekt modlitby ako stretnutia, splynutia, hľadania, odovzdania seba i blížneho, za ktorého sa modlím, a ktorého vnášam do mojich modlitieb?
Ako sa meria miera dosiahnutého pokoja, harmónie, sebaprijatia (napr. aj v chorobe), nádeje za ktoré sa modlím, a ktoré cez modlitbu dostávam ...... malá, stredná, veľká?
Dosť náročná disciplína – toto všetko zmerať, vyskúmať, zanalyzovať, zapísať.
Výskum sa zameral na účinnosť modlitby pri liečení chorých. Ako zmeriam účinnosť či kvalitu modlitby chorého, ktorou môže byť aj odovzdanie sa, prijatie svojej situácie v modlitbe, nádej vložená do modlitby? Ako zmeriam účinok modlitby nevyliečiteľne chorého, či inak nezvratne trpiaceho, ktorý o svojej perspektíve vie a práve preto sa modlí?
Tak, čo je teda konkrétny efekt modlitby a ako je merateľný? Čím viac slov použijem v odpovedi na túto otázku, tým menej poviem. A dokonca pri tejto otázke mám potrebu nehovoriť, ale mlčať.
Takže, priatelia, na túto otázku vám odpovedám mojím Mlčaním.
