Vlastne nie, my nespíme - my chrníme! S menšími prestávkami takmer neustále. A teraz - akoby sme upadli do hypnotického spánku. Nič nami nehne. A pritom faciek dostávame neúrekom: raz sprava, inokedy zľava.
Nič. Spíme, chrníme. Paralyzovaní snívame o bohatom živote, plnom plných nákupných košíkov, moderných handier, značkových kár, skvelých reaľiťi šou, fantastických televíznych programov - najlepšie zábavných, takých ako napr. Ľets dens!
Ozaj, a čo takto Let´s think! Alebo ešte lepšie Let´s think and then act!?
Nie, nie, toto nie je nič pre nás. Tým by sme si koledovali akurát tak o nočnú moru!
_________________________________________________________
Akoby sa vrece s ranami roztrhlo.
Ako vtedy, v Egypte. Bolo treba pohnúť sa v otázke vysídlenia našich starších bratov vo viere, ale faraón bol neoblomný. Jasné, lacná pracovná sila! A tak prišli na rad rany, ako následok neochoty konať. Ako spätná väzba tomu, kto zatvára oči, nechce sa pozrieť problému priamo do očí. A neriešenie problémov, strkanie hlavy do piesku, zatváranie očí pred realitou, klamné prikrášľovanie skutočnosti, či racionalizácia (veď to ešte nie je také zlé; iní žijú aj horšie a pod.) si skôr či neskôr vyberú svoju daň. Daň z neochoty čeliť problému (alebo životu), vstúpiť doň, vziať na seba (celkom zaujímavý) kríž neistoty, hľadania a tápania a začať problém (život) riešiť a .... riešenia nachádzať.
Prišli prvé rany - vody Nílu sa premenili na krv a bahno, krajinu zaplavili žaby, po nich prišli komáre, muchy, statok postihol smrtiaci mor. Faraón zostával neoblomný. Prišli ďalšie a napokon aj tá najtvrdšia, posledná rana - smrť prvorodených.
Až ma desí, keď vidím, ako sa tento príbeh v dejinách neustále opakuje. A stále si nedáme povedať, stále v tom nevieme čítať. Prvé a jemné napomenutia nestačia. Prvé konflikty a problémy sa vysvetľujú náhodným pochybením, dúfa sa v zlepšenie. Zúfalý strach postaviť sa na vlastné nohy nás tak intenzívne blokuje, že musíme naozaj dostať riadnu po papuli my, alebo naši blízki, aby sme sa konečne postavili a začali konať a konečne prejavili to, čo v sebe už dlho nosíme, ale (úspešne) vytesňujeme. Niekedy, nestačí ani jedna po papuli. Sú chvíle, keď nás (žiaľ) prebudí až smrť prvorodeného! Doslova a dopísmena!
Nechcem teraz hovoriť o prípadoch domáceho násilia - tam to vytrvalo a statočne istia napr. naše feministky. Chcem sa všeobecne pozrieť na to, ako bojujeme proti zlu.
Pozrime sa napr. ako bojujeme proti rasizmu.
Koľko útokov na cudzincov, zahraničných študentov, Rómov, židov, sa tu odhohralo, kým sme boli mnohí schopní vyjsť do ulíc a povedať chlapcom s vyholenými hlavami: "Chlapci, tak takto to už fakt ďalej nejde!"?
Koľko rán bolo rozdaných, kým sme sa zobudili a pochopili, že problém sa týka nás všetkých, že včera síce naháňali po nočných uliciach len Rómov, či zahraničných študentov, alebo akýsi britský černošský manželský pár, či čiernu americkú basketbalistku, ale dnes už naháňajú kohokoľvek, kto sa im znepáči. Mladých ľudí s dlhšími vlasmi a gitarami, zaľúbené páriky (treba si predsa vybiť zlosť, keď ja babu práve nemám), pankáčov, hipisákov či jednoducho nočných oneskorencov, ktorí sa im pripletú do cesty. Ani so staršími ľudmi nerobia caviky. Staršieho človeka, ktorý sa zastane napadnutej obete rýchlo uzemnia: "Čuš starý, lebo aj ty dostaneš!"
A my čušíme, do zeme hľadíme, veď čo, nebudeme sa predsa vystavovať riziku?
Čušali sme, keď zmlátili rodinu Balážovú a pritom zabili matku viacerích detí. Čušali sme, keď ochrancovia zákona umučili Karola Sendreia, keď domlátili cudzinca tak, že skončil v nemocnici, či - v rámci očisty národa - úplne bezbranného bezdomovca. Vždy sme čušali.
Prebudila nás až smrť prvorodeného. Mrazivo, prorocky presne.
Daniel Tupý sa už dávno pred tým mal dať ostrihať (možno mu aj mama dohovárala) a rozhodne sa nemal čo tárať po nočných bratislavských uliciach s gitarou na chrbte.
Siahli nám na nášho bieleho prvorodeného, vyšli sme do ulíc, zobudili sme sa. Na ako dlho?
___________________________________________________________
Znovu dostávame jednu ranu za druhou. Takmer každý deň sa nám dostene jednej po papuli. A znovu nič. Asi máme vysoký prah bolesti, pestovaný rokmi poddanstava a ohnutých chrbtov.
Prišli prvé facky: parlament ako Níl zaliaty bahnom vulgárnosti, primitívnej nadradenosti a tupej sebaistoty. Zahnívajúca a manipuláciou páchnuca kauza Hedvigy Malinovej, nevyšetrená a nepotrestaná smrť Daniela Tupého, ktorá takou zrejme aj zostane, klamstvo a zahmlievanie opäť ako pracovný nástroj, podozrenie z krádeže verejných peňazí cez predaj emisií, zámerne hraná slepota, sprosté zneužitie maďarskej karty pri prezidentských voľbách. A facka rovno medzi oči - zrušenie Špeciálneho súdu (veď čo, spíme, nepotrebujeme zvýšenú ochranu).
A ďalšia plánovaná - voľba človeka s pokrivenou povesťou neobjektívneho, blízkym osobám strániaceho, človeka s pochybnými kontaktmi, ktorý na politického protivníka útočí podlo cez rasu a pôvod, ktorý nebudí dôveru, že bude garantom budovania spravodlivého, nestranného a efektívneho súdneho systému - za hlavu ústavného súdu!
Čoraz častejšie sa čierne na bielom objavujú obavy ľudí, hovoriť nahlas, vyjadriť sa otvorene. Aj výzva kňaza na blogu - podpísať petíciu proti voľbe nedôveryhodnej hlavy súdov sa končí slovami: "Ukážme im, že sa nebojíme!"
Neviem, mám sa už (zasa) začať báť? Prečo sa znovu objavujú slová strach a báť sa? Žeby prišiel čas báť sa prezlečený za hrozbu platenia tučných odškodných za poškodenie ich dávno poškodených mien a povestí, písaním a hovorením nahlas?
Takže, pripraviť sa, pozor, štart: Bojíme sa!
_______________________________________________________
Jedna facka (rana) za druhou a my nič. (Radšej) Len spíme a spíme a snívame svoj sen o sociálnom štáte, o plných bruchách, nízkych cenách, (neexistujúcich) sociálnych istotách a dobrých televíznych programoch. Len kdesi čosi, akýsi smiešny Alojz vytiahne do boja o zástavu ako osamelý don Kichot.
Na akú ranu čakáme teraz?
Až sa mi chce zazívať, ako spavo je tu. Áááááá....
I keď (veď zas nech nepreháňam s tou nudou), sem-tam sa i u nás udeje čosi nezvyčajné, zaujímavé, dokonca ťažko vysvetliteľné. Tak, typicky - Ťapákovsky: samé od seba.
Napríklad dnes - poslala som mail, podpis pod petíciu, že veru ja nechcem tú hlavu, čo nám ponúkajú na striebornom podnose za hlavu sudcov a sudkýň. Že veru, ja by som si prosila inú, onakvejšiu. Študovanú, osvietenú, s vyberanými spôsobmi, hlavu spravodlivú i dobrého srdca!
Prišla mi odpoveď od sekretárky tej hlavy, čo nám ju chystajú na podnose, v ktorom mi priamo tá hlava poďakovala za môj hlas. Za moju podporu.
Nuž, tak Vám koľkorazy ani neviem, že kde to bývam, či na Slovensku, či v Kocúrkove, alebo nebodaj v Zvonodrozdove!
Možno to zistím na budúce, keď podporím nejakú ďalšiu petíciu, proti nejakému ďalšiemu ministrovi, či kandidátovi významného štátnického postu a opäť dostanem ďakovný list za vyslovenie podpory.
Ak bude odosielateľkou ministrova sekretárka s menom napr. Kunikunda Fiťfiriťová a v emaile mi za moj hlas poďakuje minister s menom napr. Teofil Cicifrk, bude mi jasné, že som sa ocitla v Zvonodrozdove.
No čo, aspoň budem konečne vedieť, kde to vlastne žijem!
Takže... Sweet dreams!... drahí bratia a sestry, Slováci a Slovenky!
*pozn. inšpirované diskusiou s Milanom 1
