Prvý pracovný pondelok po druhom kole minulých pralamentných volieb. Pamätám si ten deň veľmi dobre.
Kráčala som cestou do práce, krížom cez Hviezdoslavovo námestie - do IVO.
V bohatom meste panovalo nezvyčajné ticho. Nepríjemné ticho. Ticho a dusno ako predzvesť blížiacej sa búrky, ako predzvesť niečoho nechceného, nečakaného, nie príjemného a dobrého. Dokonca aj obloha bola zatiahnutá, akoby sa ku skutočnej búrke naozaj schyľovalo. Ulice takmer ľudoprázdne, všetci niekde zalezení, len kde tu zopár nahliacich sa.
Nebolo to ticho príjemné, oblažujúce, aké dáva človeku naplená samota. Ticho, ktoré dáva možnosť stretnúť sa so samým sebou, ticho upokojujúce.
Bolo to ticho dusivé, zadúšajúce, nedávajúce dýchať. Slobodne dýchať. Ticho ako následok šoku, ako jeho prirodzený symptóm. Ako prirodzený a samozrejmý následok sklamania, ktoré sme si pripravili my sami.
Opäť sme si mysleli, že nás už netreba. Netreba sa starať (do špinavej politiky), netreba sa unúvať a využiť to jediné, čo dáva obyčajnému človeku možnosť posúvať dejiny vpred - a to nielen v jeho mikrosvete. Spoliehali sme sa jeden na druhého a svorne sme sa na to vykašlali - a vybrali sme sa nakupovať. Tak sme volili v prvom kole. Volili sme nákupy a Polus(y).
Prečo spomínam Polus?
V ten deň, pri prvej voľbe, som sa tam zastavila aj ja. Ale až po. Stále patrím k tým naivným, angažovaným, ktorí sú iným často na smiech - svojou naivnou snahou meniť veci k lepšiemu a nestrácaním viery v to, že sa to dá. V mojom prípade to, však, už nie je ani tak viera, ale (aj a najmä) skúsenosť a poznanie. Je to skúsenosť a poznanie tých, ktorí pochopili, že nemôžno čakať na iných. Poznanie, že ak chceme niečo pretvoriť, zmeniť, posunúť vpred, či napr. pohnúť horou, musíme si rukávy vyhrnúť sami. Tí druhí sa pridajú (možno) až potom.
Nepatrím k najstarším, ale tú skúsenosť mám a tak nečakám. Nečakám na nikoho. Ani v mojom mikrosvete, ani v tom makro... Veľmi ľahko sa môže stať, že nikto nepríde. A tak nemárnim čas čakaním na iných. Nemám čas čakať na iných. Mám toho pred sebou veľa. Vychovávam dieťa, pracujem, makám na tom, aby moje manžestvo aspoň za niečo stálo, dlho som makala na tom, aby aj môj vzťah k rodičom bol podľa možností a s ohľadom na generačný rozdiel čo najautentickejší a pravdivý. Záleží mi na škole, ktorú som tiež volila (pre svoje dieťa), záleží mi na mieste, kde žijem, na tom, ako vyzerá tráva okolo môjho domu, vzduch, okolie, potrebujem veľa čítať ..... ja fakt nemám čas - čakať!
___________________________________________________________________
Po odvolení v prvom minulom kole som sa aj ja zastavila v Poluse, na zopár nákupov. Bývam (teraz) a bývala som (vtedy) blízko. Po nákupoch som si urobila krátku prestávku a prisadla som si na lavičku, pred detským kútikom, kde sa chvíľu plánovalo hrať moje, vtedy 5 ročné, dieťa.
Na lavičke už sedela mamička, tiež zhruba v mojom veku (plus mínus), ktorej ratolesť v detskom kútiku šantila tiež. Začali sme debatovať - klasicky mamičkovsky, ale dostali sme sa aj k téme voľby. Povedala, že ona sa nechystá, do prvého kola. Že veď aj tak je všetko rozhodnuté, aj tak je všetko jasné. Tak načo. (Predpokladám, že po prvom kole pochopila, prečo sa mala, kým bol ešte čas, odlepiť z lavičky v Poluse a odkráčať na neďalekú ulicu do základnej školy).
Ale rozmýšľala som o inom - po vypočutí „argumentov" prečo nevoliť v prvom kole. Je naozaj zvláštne ako zabúdame - i keď v poslednom čase si nemyslím, že je to zabúdaním. Myslím si, že sme jednoducho hlúpi. Že nám nedochádzajú súvislosti toho, čo žijeme. Že jednoducho sme tak tupí, že nám nedochádza, že sedieť na lavičke v Poluse v tomto časo-geografickom bode nie je, predsa, taká samozejmosť.
Nie je, predsa, samozrejmé, že tí kúpychtiví môžu vymetať jeden hypermarket za druhým, dokonca si môžu za nákupmi cestovať kam sa im zachce. Nie je, predsa, samozrejmé, že napríklad tí čítania chtiví si môžu čítať, čo sa im zachce, po čom im duša či srdce zatúži - od Emmy Tekelyovej až po Chaima Potoka, že nič nie je zakázané, nič nemusia pod hrozbou trestu pašovať pod kabátmi a neviem, kde všade - a to ani náboženskú literatúru. Nie je, predsa, samozrejemé navštevovať kostol kedy sa komu zachce, bez postihu celej rodiny vstupovať do rehole, kláštora či seminára. Nie je, predsa, samozrejmé len tak večer, keď sa nudíme vybehnúť do kina do Hainburgu alebo do krčmy do Wolfstahlu, alebo možnosť študovať ....... kde sa komu zachce. Nie je, predsa, samozrejmé, že toto všetko môžem len tak, bezrestne napísať a ešte aj zverejniť na blogu. Nie je, predsa, samozerjmé, že máme tú jedinečnä možnosť žiť svoj život podľa vlastných predstáv, možnosť rozvíjať svoju osobnosť, svoju integritu, svoju vnútornú slobodu, originalitu, bojovať za dobro, väčšie dobro, než žijeme, než žijú ľudia v iných krajinách.
A nie je samozrejmé ani to, že Pavel Hirax Baričák si môže písať čo chce, spievať čo, kedy a ako chce, cestovať kamkoľvek sa mu zažiada, byť slobodným ako to len on potrebuje. Mohol by si spomenúť.
Alebo sme naozaj tak vyhladovelí, že nám chýbajú rožky za 30 halierov a misa lacnej šošovice, že tento fyzický hlad úplne otupil náš duševný hlad, našu dušu a rozum, že si nedokážeme uvedomiť, že sedieť na lavičke v Poluse a sledovať svoje dieťa v detskom kútiku v tomto geopolitickom časopriestore nie je vôbec samozrejmé?!
Iste chápete (z mojich textov), že v týchto súvislostiach nemám na mysli v prvom rade hodnoty reprezentované práve Polusom, i keď aj. Aj po tom sme túžili, aj o polusoch sme snívali. Alebo je to tak, že sme snívali LEN o polusoch?
Nemyslím. Nemyslím, že sme tak vyhladovelí, aby sme si toto nedokázali uvedomiť. Nie sme vyhladovelí. Sme prežratí a navyše - osprosteli sme. Bruchá máme plné, chodiť už nechodíme, len sa vozíme, väčšinu dňa presedíme (i naše deti) a používame najmä prsty - na prepínanie, ťukanie ..... Večer si spokojne sadáme pred reality show a vychutnávame slovenskú mediálnu masáž.
____________________________________________________________________
A čo tí, ktorí nám majú byť vzormi, na našej ceste. Čo tí, ktorí nás majú viesť - k hodnotám? Kde sú?
Neviem, či je to na Slovensku najnovšia móda - ale ten jav sa začína opakovať.
Začal s tým náš veľký Básnik. Prv než úplne odišiel, opustil nás. Niektorí píšu, že odišiel na Parnas - viesť hovory s Bohom. Odišiel a nám už posielal len poštu. Prihováral sa najmä našim deťom a nášmu detstvu. Na našu súčasnosť a na to, že žijeme dnes, zabudol. Zabudol nám poslať listy o našej súčasnosti, i keď niektorí čakali. Zabudol, že ešte stále nie sme na konci, ani dlho nebudeme, a že ani k cieľu sme sa ešte nepriblížili. Ešte stále sme na púštia a rovnako ako oni, tápeme aj my.
Osobne si nemyslím, že odišiel na hradný vŕšok viesť len hovory s Bohom. Ja osobne si myslím, že chcel čo najviac byť so svojím večným dieťaťom - so svojou Zuzankou. Zuzanka je večné dieťa a večné dieťa potrebuje rodičov večne, nie len dočasne, ako jej to mohol ponúknuť On, náš veľký Básnik. A Zuzanky sa naša časnosť až tak netýka. Žije vo svojom svete a v ňom potrebuje najmä lásku svojich najbližších. Rozumiem, že jej z nej chcel dať čo najviac, kým bol čas. A tak na nás zabudol.
Náš (ďalší) veľký muž, je mužom Svätým. Už roky bojuje za svoju svätú vec, za hodnoty. Aj teraz zabojoval, ale nezvíťazil. Zabojoval a ďalej bojovať nechce. Svätý muž odchádza do svojho sveta, lebo on má svoj vlastný svet a ten nie je zhodný so svetom nás mnohých, ktorí ešte svätí nie sme. Možno bojuje svojím odchodom? Bojuje svojím odchodom za svoje sväté hodnoty.
Svätý muž má už dosť rokov, mohol by rozumieť tomu, že k trvalej svätosti, k dokonalosti, k úspechu sa nedostávame (zväčša) veľkými kvalitatívnymi skokmi, ale malými, nedokonalými, postupnými krôčikmi a neustávajúcim vedomým úsilím. Možno to vie, len zabudol. Škoda. Škoda, že si nevie spomenúť a tak rozpoznať núkajúcu sa šancu, popri ktorej on môže bojovať ďalej za svoje sväté hodnoty - v slušnejšom, čestnejšom dialógu. Slušnejšom ale aj sofistikovanejšom. Možno toho sa bojí. V konfrontácii s tupým a primitívnym zlom sa hodnoty vynímajú lepšie a bojuje sa za ne ľahšie ako, keď má pred sebou inteligentného diskutéra.
Odišiel do svojho sveta. Tiež nás opustil. Zrejme, z jeho sveta, ponorený do modlitby, či meditácie nad hodnotami, nedovidí na to bahno, ktoré nám tu siaha pomaly až po uši. To hnedé, odporné, lepkavé bahno, ktoré nám káže o „bahne".
Nemáme inú možnosť, ako sa neutopiť v bahne, ako nepremárniť ponúkanú šancu, len opäť vziať osud do vlastných rúk. Aj keď nás naši veľkí Muži opustili.
