V priebehu rekonštrukčných prác pred nasťahovaním sme s veľkým potešením sledovali ako nám okrásnieva, takmer rovno pred oknami, deliaci pás na Trnavskej ceste, ktorý cestu rozdeľuje na dva jazdné smery.
Najskôr bola veľká časť pri štadióne ohradená ochrannými stĺpikmi, aby tam nemohli parkovať návštevníci hokejových zápasov (to sme ešte netušili, že to je len začiatok), neskôr boli do radu vysadené krásne okrasné kríky, ďalej sa postupovalo skupinovou výsadbou okrasných stromov, kríkov a dokonca aj kvetinového záhonu, no a korunu tomu všetkému dalo položenie trávnatého koberca. Jednoducho nádhera, estetické pozdvihnutie celého okolia.
O projekte revitalizácie zelene v tomto deliacom páse som sa napokon dočítala aj v Bratislavských novinách. Podľa týchto informácií je ukončená len prvá časť projektu "ozelenenia" , ďalšie časti budú nasledovať etapovite, aj podľa toho, ako to mestu dovolí rozpočet. Celé to bude finančne dosť náročné - rozpočet je plánovaný na 24 mil. Sk. ...Takže samé pozitívne informácie pre nás, obyvateľov okolia - máme sa na čo tešiť.
Takto sa teda k revitalizácii zelene postavilo mesto. Ako sa ale k revitalizácii zelene postavili obyvatelia? Odpoveď hľadajte v nadpise.
Len nedávno bol položený trávnatý koberec a už si desiatky chodcov pravidelne krátia cestu cez nový trávnik, krížom krážom, hore dole. Pomaly sa tam rýsujú nové vychodené hnedé chodníčky. A čo je horšie, nerobia to nejaké asociálne, či bezdomovecké typy. Nie, bežná stredná trieda, mladí, starí, páni a dámy v najlepších rokoch. Pritom pár krokov od zastávok na oboch stranách je prechod. O frekventovanosti tejto cesty ani nehovorím - za posledný týždeň som tam len ja sama zaznamenala dve dopravné nehody. Tak načo to bolo celé dobré? Načo toľko vyhodených peňazí, keď si to sami nevážime?
Sme asi nepoučiteľný národ. Alebo, ešte koľko nám bude trvať to učenie?
Takmer pred dvadsiatimi rokmi nás odviazali z reťate, dali nám dole náhubky... a pustili nás na slobodu. A my? Častokrát ako teľce! Chodíme do zahraničia, obdivujeme čistou zahraničných miest (často počujem to známe: "ako by sa tam dalo jesť zo zeme"), ich udržiavanú zeleň, úctu ľudí k prírode. Potom prídeme domov a hajde cez nový trávnik.
Ale tak mi napadá, čo tu ja bľabocem o úcte k prírode v národe, ktorý predsa na popredné priečky obľúbenosti obsadzuje ľudí vulgárnych, oplzlých, hrubo urážajúcich ženy, a ľudí, ktorí si pred dvadsiatimi rokmi ani nevšimili, že sme si tie reťaze a náhubky dali dole a darovali sme si slobodu a s ňou aj zodpovednosť. Vedomá voľby takýchto typov našich zástupcov mi k zodpovednému správaniu sa k prírode tiež veľmi "nepasuje".
Veď sa už o to...prírodu... namiesto nás niekto postará.
Asi náš socálny štát.
