Pôvodne som uvažovala o tom, že tento článok nazvem "Ženy, nedajme si vziať svoje šedivé vlasy!", najmä po tom ako sa v spoločnosti často hovorí o nechutí, najmä komerčnej sféry, zamestnávať ženy nad 45 rokov. Nedávno som čítala článok, kde sa písalo o tom, ako zamestávatelia pri pohovoroch skúmajú či šedivé farby v účese ženy sú melír, alebo to už presakujú prirodzené šediny. (Dobre choré, že!)
Keď som, však, nad tým dlhšie rozmýšľala, prichádzali mi na um aj časy minulé. Ako to vlastne bolo v minulosti? Kde to celé začalo? Tlačí nás, ženy, niekto do potláčania (maskovania) vlastnej prirodzenosti, alebo to robíme samy, dobrovoľne? Spomeňme si len na filmy o Kleopatre - čo všetko sa robilo už v starom Egypte, aby žena vyzerala inak, než je jej od prírody dané.
Odpoveď bude zrejme tak fifty:fifty a preto som nadpis zmenila.
Na jednej strane to robíme samy a dobrovoľne, ale na strane druhej, mám taký pocit, že práve dnes, existuje, podľa mňa, výrazne silný a neprimeraný tlak zvonku (cez médiá, cez správy, o tom, ako ťažko hľadajú ženy po 45ke prácu a pod.), aby sme v mene "držania kroku" a príťažlivosti pre mužov a zamestnávateľov už úplne popreli svoju vizuálnu prirodzenosť. Príde mi to celé dosť choré!
Namiesto toho, aby človek vekom dozrieval a dospieval (aj vlastným a častokrát neľahkým úsilím) k väčšiemu sebaprijatiu, k väčšej sebaakceptácii či už v oblasti osobnostnej (prijatie svojich slabých stránok, chýb, nedostatkov) ale, povedzme, aj v oblasti vizuálnej - v zmysle: príjmam seba takého/takú aký/aká som, neriešim do nekonečna svoj dlhý/krátky/neviemaký nos, svoje nohy, boky, bruchá, vrásky...šediny... - mám tým na mysli prirodzené hendikepy, s ktorými sa viac-menej nedá nič robiť, i keď šediny nepovažujem za prirodzený hendikep. Šediny považujem len za prirodzené!
Namiesto prirodzeného starnutia a osobnostného dozrievania, infantilne mladneme, aby sme držali krok. Potom to vyzerá na našich ulicich tak, že vlastne ani nie je vidieť ženy so šedivými vlasmi ... akoby do istéj vekovej hranice (tak 50-60 rokov) ani neexistovali. Šedivé vlasy vidno akurát tak u starších babičiek a dám, tak po 70ke.
Ja mám 38 rokov, mám už niekoľko šedivých vlasov (asi tak od 26ky) a musím povedať, že sa mi veľmi páčia a vôbec nemám v úmysle si ich farbiť, a teda nijako ich maskovať. Sú krásne - tieto strieborné pramienky. Navyše na sebe pozorujem, že ako "starnem" cítim sa omnoho lepšie - sama so sebou. Som človek, ktorý premýšľa a viem, že sebaakceptácia je väščinou dlhá cesta k samému sebe a k vnútornej harmónii.
Mne na mojej ceste pomáhajú najmä knihy.
Ako som staršia, vnímam a cítim sa pekná taká aká som - aj bez maľovania, bez farbenia vlasov. Práve naopak, dívam sa na seba a chcem sa vidieť tak, ako ma Boh stvoril. Chcem sa vnímať prostá a skutočná, taká aká som. Zvnútra i zvonka. Chcem vidieť kto som - aj na povrchu. Aj môj povrch a môj vzťah k nemu je súčasťou mňa samej. Cítim sa takto nesmierne slobodná.
Aj pre mňa je dôležíté mať pocit, že som pekná, upravená a pod., ale predovšetkým to chcem robiť pre seba. Iste, sem tam polichotí aj obdivný pohľad okoloidúceho, ale už to nechcem robiť pre okolie, pre nejaké tlaky zvnoku, že mám byť taká alebo onaká. Ak ma zamestnávateľ nechce aj s mojimi šedinami, jeho chyba. Prichádza o dynamickú, vcelku inteligentú...nie nepohľadnú (povedzme) finančníčku, ktorá, v tomto veku už zvláda byť aj sama sebou.
Vidím, ako veľmi nám chýbajú mentálne zrelí ľudia, ktorí sú predovšetkým osobnosťami - aj v pracovnej oblasti - napr. na vedúcich pozíciách. Ľudia nemajú čas na sebe pracovať, častokrát ani nevedia ako. Mnohí navyše dobiehajú mladosť v kaderníckych salónoch, na smotánkových párty a pod.
Takže, milé ženy, nenechajme si vnucovať pravidlá len zvnoku - pravidlá týkajúce sa nášho výzoru, správania, fungovania - do takej miery, aby sme popreli, potlačili samé seba. Všetko potrebné pre svoje smerovanie nájde každá z nás vo svojom vnútri - toto je veľmi stará pravda, len sme úplne zabudli hľadať cestu k nej. Ten pocit vnútornej slobody, keď sa príjmame také aké sme, je jednoducho úžasný! Je to ako keď ležíte na letnej lúke, s rozpaženými rukami, otvorenými očami a vnímate nekonečnosť oblohy.
A tak, nehľadajme napr. melír v kaderníctve, keď nám príroda ponúka svoj, krásne striebristý. Veď, pozrite sa na tú Helen, no nie je úžasná! Nemá chybu!
P.S.: A skúsme ešte rozmýšľať nad tým, čo nás vedie k tomu, že sa tak nechutne ľahko podvoľujeme okoliu (zvnoku i zvnútra), že napokon už ani nevieme, čo sme vlastne zač...(a mnohé končia s okuliarmi na očiach a modrinami pod nimi).
