Ale poďme pekne po poriadku. Hmm, v sobotu ráno to nevyzeralo ružovo, ale nakoniec bol krásny deň. A hrad menom Strečno čakal. Na nikoho iného ako na svojich návštevníkov. A mal prichystané špecialitky. Nie, žiadne grilované kuracie krídelka to neboli.
Už pred vchodom hrdo cvičili hradní lukostrelci. Neboli skúpi a podelili sa o svoje vedomosti, ale.. chcelo by to tréning, nebudeme si klamať.
Medzi múrmi hradieb nás privítali i tanečnice. Krásne dvorné dámy, ktoré plávali po parkete ako labute. Škoda že nebolo viac miesta na parkete, pretože takto malo len pár šťastlivcov možnosť naučiť sa jednoduchší dvorný tanec, ktorý vraj tancujú ľudia na námestiach.
V ďalšej komnate sme sa stali svedkami veľkorysosti hradnej pani- Žofie. Malého chlapca nepotrestala. Však on nemohol za to, že bol chudobný. Pochválila ho za krásnu vyrezávanú ovečku a začala podporovať. Nie nadarmo je považovaná za sväticu.
No ale, pokračujme ďalej. K veľmi živej a veselej chvíľke, ktorá potešila nielen deti. Navštívili sme starú tetku rozprávkarku, ktorá však nebola až taká stará, ale rozprávku nám veľmi pekne a energicky zahrala. Každý ju pozná, Snehulienku lenivú. A prečo lenivú? Pretože aj keď bola rozprávka o nej, veľa sa tam teda nenarobila. Zato trpaslíci... tí stáli za to. Predovšetkým Šťastko- Smutko schizofrenik.
Rozprávka nás však sprevádzala aj ďalej, pri výstupe na najvyššiu vežu hradu Strečno. Tu a tam sa z okien na nás smiali rozprávkové postavičky. Škoda, že som nemala dostatočne veľký ruksak, že by som si ich vzala domov. Ale zas, takto aspoň ešte potešia aj ďalšie oči.
No a doteraz krásne chvíle narušila zlá a krutá a nepríjemná a životu nebezpečná... INKVIZÍCIA! To strašné, o čom sa mi doteraz len snívalo, sa naplnilo. Odhalili ma. Napriek kúzlam, nech si ma nevšimnú, ma odhalili veľmi rýchlo. Určite tam mali novodobý vynález- rušičku kúziel. Inak si to neviem vysvetliť. A mučili ma, tvrdo, kruto a veľmi dlho... pierkom ma šteklili. Viete si predstaviť to utrpenie, keď som sa ani smiať riadne nemohla? Uff, ale podarilo sa mi ich trošku zmiasť a tak ma nakoniec pustili (ktovie, možno zaúčinkovali psie oči, ktoré poctivo skúšam už od narodenia).
Ale nebola som ich jediná obeť. HA, HA, HA (akože sa strašidelne smejem ;). Schytal to aj Jonáš, pomocník inkvizítora. Ale len symbolicky. Sa nás snažil obalamutiť a vymôcť naše priznania.
Ale rýchlo preč z tej strašnej miestnosti.
Čakali nás ešte udatní rytieri. Bojovali ako naozaj. Aj paľbu z muškety sme mali možnosť počuť, napriek zapchaným ušiam. Len tí slávni mušketieri sa neunúvali prísť. Určite kdesi zachraňovali D'Artagnanovu Constance. To motovidlo romantické sa furt zapletie, kde nemá.
Ale krásne tam bolo. A až sa dozviete, že inkvizítor sa premiestnil kdesi veľmi ďaleko, dajte mi vedieť. Nech si opäť môžem prezrieť hradné komnaty a klenoty, ktoré skrýva hrad Strečno.
