K Červenému piesku sa dostanete z rázcestia smerom ku vodopádu(ktorý je, bohužiaľ :-(, ešte stále v tomto čase suchý ). A len pozornému oku neujde malý chodníček, ktorý sa vinie popri skalách. Napriek svojmu názvu, nemáte možnosť vzhliadnuť tam niečo červené. Jedine ak, tak kvet. Ale napriek tomu má táto cestička svoje čaro.
Po týchto kamienkoch sa človek vracia. Je to neuveriteľne rýchle :).Ale cesta nahor je o niečo pomalšia.
Výhľad na túto skalu máte k dispozícii počas celého výstupu smerom nahor. A v prípade cesty naspäť poslúži ako skvelý indikátor, že smerujete správne ku Červenému piesku.
Skalné bralá vás sprevádzajú celou cestou.Spájajú sa tu dva svety. Neživý so živým, ktorý sa čoraz viac rozmáha a využíva akúkoľvek štrbinku.
Dakedy sa chodníček priam stráca pred očami. Ešte šťastie, že je so mnou i Benny, ktorý mi vždy naznačí kadiaľ treba ísť :).
Možno sa vám to pri tejto fotke nebude chcieť veriť, ale naozaj sa tadiaľto dá bez väčších problémov prejsť. Trošku viac zdvihnúť nohu a ide to.
.
S postupne rastúcou nadmorskou výškou začínate cítiť zmenu vzduchu a citlivejší ľudia i zmenu tlaku.
Štyri laby sú viac ako dve a tak sa často stáva, že môj spoločník na mňa musí počkať. Však aj pokochať sa treba. Našťastie mu to nevadí a i on sa trošku porozhliada.
Nie, toto pierko som tam nenaaranžovala ja, ale príroda. Jedna zo známok života.
Pohľady, ktoré nasvedčujú, že už som skoro hore.
Po výstupe sa vždy ešte trošku rozdýchavam a smerujem ďalej. Však výlet ešte nie je na konci...
