A to už odmalička. Hlavne počas školských rokov, kedy 1 bola tá dobrá známka a 2, 3, 4, 5 tie zlé. Škaredé a nechcené. A tie roky na dejepise. Tento predmet som milovala a vlastne, kebyže ho stále mám v učebných osnovách, tak ho aj naďalej milujem. Všetky tie prepletené osudy s dopadom na prítomnosť. Tie historické postavy, tak vznešené a predsa len ľudské. Ale roky! Tie ma mučili a zabíjali. Súvislosti som sa nemusela drilovať, ale roky hej. A tiež niektoré mená typu Ľudovít XIV. či XVI.?
Utrpením mi bola aj matematika. Tam sa to len tak hemžilo číslami a nedajbože, že na písomke vyšiel zlý výsledok! Hneď bod- dva dole a už to nebola jednotka. Vo fyzike obdobne.
Ale nielen na základnej škole alebo strednej škole sú čísla zabijaci. Aj pred nedávnom, keď som vypisovala prihlášky... všade chceli odo mňa samé čísla : dátum narodenia, číslo ulice a PSČ... a na obrátku mi poskytli zas len čísla- výšku poplatku a čísla účtu. Ptfuj! Dlhé, komplikované a človek len tŕpne, či sa v niektorom nepomýli. To by bola hotová pohroma! Radšej na to nemyslieť.
Áno, v živote sa človek stretáva s množstvom čísel. Nedá sa tomu vyhnúť. Ale viete ktoré číslo považujem za najhoršie? Číslicu vyjadrujúcu vek! Pretože podľa nej máte nadiktované, čo všetko by ste mali mať za sebou. Čo všetko by ste mali vedieť. A takisto hovorí a diktuje, čo všetko sa na vás ešte chystá, čo všetko vás neminie. Takisto, a to je to najhoršie, diktuje vám, aký by ste mali byť a ako by ste sa mali správať! Máš 22? Tak sa nesprávaj ako decko! Správaj sa už ako dospelá. (Čo je však detské na tom, keď sa pousmejem nad nezbedným psíčaťom? A celkove, je zlé byť aspoň trošku dieťaťom?)
Ale aby mi niekto nepovedal, že sa len sťažujem... sú čísla, ktoré sa mi páčia ;). Sú to párne čísla. Nepárne totiž vyjadrujú, že niečo ešte chýba, alebo že niečo je navyše. Najväčší paradox však je, že celý dátum môjho narodenia je stvorený nepárnymi číslicami :)-. Ani jedno párne. Ale (zbožňujem takéto ale:°) )... ale ich súčet dáva krásne párne číslo-> 6.
Ale viete čo? :) Napriek tomu, že ma tie čísla občas veľmi iritujú, pokúsim sa ich nebrať až tak veľmi vážne, aby som nedopadla „ ako dospelí, ktorých už nezaujíma nič iné iba číslice" (Malý princ- Antoine de Saint- Exupéry).
A čo vy?
