Už keď som vyšla von, omotala sa mi zvláštna atmosféra okolo tela. Možno to bolo tou rannou tmou, umocnenou oblakmi, možno tým absolútnym tichom, ktoré spalo v uliciach... Však, kto by sa prechádzal ulicami o štvrtej ráno?! Zväčša „psičkári" venčiaci svojich štvornožcov. Ale dnes ani tých nebolo. Nasadla som na bicykel a šliapla do pedálov. Ovial ma studený vzduch a pocítila som, ako mi postupne naskakuje husia koža. Svišťanie prúdiaceho vzduchu len kde-tu prehlušil vietor milujúci sa s olistenými konármi stromov. Ich vzdychanie a šepotanie lásky prenikali hlboko do môjho vnútra, keď som premýšľala o priateľovi. Vlastne, nepremýšľala som, len som naplno vnímala ten krásny a neuveriteľne krehký pocit, keď som s ním. Keď sme aspoň v duši spolu.
Ani som si neuvedomila, ako prebehla cesta a už som stála pred stánkom, odomykala ho a robila ďalšiu sériu každodenných pohybov. Preberala som časopisy. Hmmm, jeden mi prišiel trošku zvláštne. V rukách som držala dva namiesto jedného zapísaného. No čo už, dopíšem ho, snáď ma za to nezahlušia.
Prichádzajú prví zákazníci. Sú to robotníci a ako každé ráno i teraz sa tu vystriedajú všetci ôsmi a všetci pýtajú dvanásť korunové lístky na autobus. Prečo sa radšej nedohodnú a nekúpia všetky naraz?! Chvíľku je pokoj a prídu ďalší ľudia. Jeden pán si žiada cigarety. Otočím sa a vyberám z poličky krabičku, keď začujem falošné pískanie píšťalky. Oný pán zahriakne hrajúceho, ale pískanie neutícha. Tak už len zahundre, že má šťastie. Že dnes má dobrú náladu. Tykal mu, myslela som, že sú spolu. Neboli. Až všetci zákazníci odišli, oprel sa píšťalkár o pult a žiadal cigarety. Vzal krabičku, zaplatil a čakala som, kým odíde. Ale neodišiel, ďalej sa opieral o pult. Lepšie som si ho obzrela. Starý poľovnícky klobúk, staré potrhané oblečenie, taška s nákupom a tmavá akoby obhorená tvár. Smrdel a hovoril piate cez deviate. Chvíľku o tom, že je Tatranec a potom o tom, ako mu policajti vzali dva (!) nožíky. Vraj veľmi pekné a jeden dostal od niekoho na stanici. Potom čosi o nejakých cigánkach, ako ho veľmi chceli, že ho aj naháňali. A on ich, chudák starý, nechcel. Však, cigánky. Radšej nejakú inú. Okolo prešla elegantne oblečená slečna a on hneď zakričal - pekné gate. Slečna ani brvou nemihla. Asi sa rozhodol, že si pofajčí. Začal odbaľovať cigarety, ale veľmi sa mu nedarilo. Či by som mu ich neotvorila. Tak som mu ich „vyslobodila" z fólie, či čím sú to ešte obalené a dúfala, že už pôjde. Márna túžba. Namiesto toho vytiahol nôž. Smrť mi v očiach prebehla, čo s ním mal v pláne??? Ale našťastie si zubatá na mňa v ten deň zuby nebrúsila a on vytiahol ešte čosi. Až po chvíľke som zbadala, že to je akýsi zúfalý zapaľovač, ktorý zrejme niekto odhodil. Stále som netušila , čo chce s tým nožíkom robiť, na čo ho vytiahol. Očami som teda stále pozorne sledovala, čo sa deje. Nožíkom si zapálil zapaľovač a od neho cigaretu s tichým mrmlaním, že je to ťažké. So slzami v očiach sa mi pozrel do očí a povedal, že je to ťažké a to jediné mi môže k životu povedať.
Na ojedinelých zákazníkoch bolo zrejmé, že je im jeho prítomnosť nepríjemná. Jeden mladý chalan mu dokonca otvorene povedal, že smrdí a mal by sa ísť okamžite umyť. A on? Že to vie, že už má aj hen(neurčito pohodil rukou smerom k stanici) už má prichystaný kýbeľ vody, že sa pôjde umyť. Ale neskôr.
Po asi polhodinke som už sedela skoro zmierená s tým, že dnes už asi od stánku ani neodíde. Rezignovane som znovu počúvala jeho historku o cigánkach a tento krát to malo aspoň povestnú pätu. Len tá hlava akosi chýbala. Potom šli okolo akýsi chlapíci. Zrejme ho poznali, lebo ho začali upozorňovať, že mu tam ktosi čosi kradne z jeho vecí. Zopár aj vymenovali. Rozčúlil sa a začal nadávať. Ale nešiel hneď , ešte postál, akoby ho to z ničoho nič už ani netrápilo. Vytiahol svoju „píšťalku". V podstate to bola akási trochu zvlnená umelá trubička stočená do tvaru trúbky. Povedal, že mi ešte zanôti tú svoju. Avšak, akurát len tretí a štvrtý tón naznačili, že sa jedná o ľudovú pieseň spod Tatier. Keď skončil a znovu sa hlboko nadýchol, že mi ešte niečo povie, skoro ma vystrelo, že skutočne pri tom stánku hádam aj prenocuje. Poznamenal však už len, že jeho príbeh o cigánkach, pred ktorými tak úmorne utekal, lebo ich nechcel a o jeho živote si budem môcť prečítať v nejakom časopise, pretože vraj sa s ním rozprávala akási novinárka. Dokonca si ho vraj aj fotila. Pobral sa preč a už len z diaľky som začula, ako na nejakú pani kričí, že má peknú sukňu.
Musím priznať, že mi trochu odľahlo. Ale neubránila som sa myšlienkam, čo môže zapríčiniť, že človek klesne na dno a skončí ako bezdomovec. Odpoveďou mi bolo mlčanie mysle. To ticho mi však aspoň umožnilo, prečistiť si trošku hlavu a vrátiť sa spomienkami na priateľa do mojej reality. A to odrátavanie hodín do jeho príchodu, aby som ho mohla po vyše týždni objať a pobozkať.....ale ešte desať hodín musím počkať na moment pohľadu jeho očí....
Ľudia prechádzajú popred stánok, žijú svoje životy, počujú svoje myšlienky. A ja sedím, hľadím na nich a čakám. Čakám, čo mi prinesie ďalšia sekunda, ďalšia minúta, ďalší kúsok môjho života.
Z leta 2008
