A ja sa cítim zajatá v čase. Som akoby v bubline, ktorá je však pevnejšia než vyzerá. Je v nej ticho, ktoré občas prekrojí tlkot môjho srdca a šumenie vetra v korunách stromov.
A žijem. Pohybujem sa spolu s bublinou. Osamotená. Dotyky si vybavujem cez spomienky a privieram oči pod ťarchou žiare slnka.
Hlasy ku mne doliehajú a dožadujú sa odpovedí. Otázky som však nepočula. Len ten vtieravý šepot: Odpovedz...odpovedz....odpovedz... Nepovoľuje mi zaspať. A tak sledujem oblohu a tancujúce vŕby na nej. Bez života. Bez túžby. Ľahnem si, treba šetriť energiu.
Keď začína pršať, oči oživujú. Slastne zaberám rukami a plávam. Skutočný dotyk reality. A plávam v ústrety rukám, ktoré roztápajú stenu bubliny a ja pred nimi stojím obnažená, s kožou vlhkou od dažďa môjho smútku, ktorý už nie je mojím jediným spoločníkom.
