Ako z rozprávky
„Bol piatok 13. 7 hodín večer. Urobila som to čo robím každý piatok o siedmej. A to išla na plaváreň. Vyrazila som z domu ale stalo sa niečo neobyčajné. Hneď ako som vykročila z domu som sa potkla o schod. Ale toto ešte bolo celkom bežné. No zrazu sa zhaslo svetlo na celej ulici a bola absolutne tma. Potom som do niečoho narazila!“
„No počkať narazila?“
„Nechaj ma ten strašidelný príbeh dopovedať!“
Zastavil ma Roman v polovici môjho príbehu.
„Strašidelný príbeh? Radšej by som počúval rozprávku o 3 prasiatkach. Kto so mnou súhlasí?“
Aké bolo moje prekvapenie keď sa ozvali všetky deti. Urazila som sa a sadla som si do kúta. Roman si to ale nevšímal , vybral starú zaprášenú knihu a začal čítať.
„Kde bolo tam bolo , žili raz 3 malé ružové prasiatka...“
„Ktoré zožral zlý vlk!“
Nahnevane som mu skočila do rečí. všetky deti sa na mňa škaredo pozreli. Myslela som si , že ma porazí. Ja jediná 13 ročná medzi tými malými deťmi. A ja blbá som sa nechala presvedčiť aby som s ním išla na camp robiť vedúcu. Mám deti rada ale toto je trošku moc aj na mňa. A hlavne dnešnú noc keď sme s tábora mali ísť stanovať. No aspoň , že som sa ako vedúca iba pozerala na deti a ako to tam vyzerá. Tak sme sa totiž dohodli s Romanom. Ale už keď som s tým súhlasila si aspoň budem robiť čo chcem.
„Ale prestaň! nerob im zle , veď sú to ešte iba deti!“
„A ja som tvoja sestra!“
Osopila som sa na Romana. Veľmi vyčítavo sa na mňa pozrel a začal čítať ďalej.
„Volali sa Nif , Ňaf a Ňuf!“
„A ich teta bola ježibaba z perníkového domčeka.!“
Roman sa na mňa iba škaredo pozrel pohľadom ktorý hovoril “si fakt trápna“ a kľudne čítal ďalej.
„Nif bol najmúdrejšie prasiatko. On najlepšie vedel...“
„Ako namiešať jed na usmrtenie Snehulienky!“
„Ňaf bol najkrajší , pretože...“
„Ho zlá ježibaba namaľovala aby vyzeral pekne keď ho bude jesť!“
„A Ňuf bol najtučnejší , lebo...“
„Od zlosti zožral chalupu ježibaby!“
„Ale už mám toho naozaj dosť! Čo tu tie deti strašíš! Rozprávky sú od toho aby sa deti mali dobre. Nefantazíruj tu. Ako keby niekto na rozprávky veril! Sa chováš ako malé detsko prosím ťa tak sa už spamätaj. Robíš tu vedúcu a nie smrtku. Ak mi tu máš ustavične iba zavadzať tak tu radšej ani nebuď. ja nemám nervy na to aby som dával pozor čo robíš. To ty by si mi mala pomáhať a dávať pozor na deti. Myslel som si , že si dospelá no ako vidím veľmi som sa mýlil. Ak chceš tak veľmi byť stredobodom pozornosti tak choď do nejakej TV šou tak sa ti toto možno uplatní ale tu naozaj nie!“
Takto po mne ešte nikdy nekričal. Ziapal na celý camp ako keby som urobila niečo nezákonné a to som sa len chcela baviť vo svojom štýle. Dobre veď ja viem , že to bolo trošku moc ale niekedy to trošku preháňa aj on. Napríklad toto trošku prestrelil. Som jeho sestra a nie jeho podriadená. Ja viem , že som to robiť nemala ale je to môj brat a mal by mi to vysvetliť nejak ohľaduplnejšie a nie kričať hneď po mne. Pozrela som sa na neho dosť škaredým pohľadom. Ani vlastne ani neviem aký to bol pohľad. Niečo medzi vyčítavosťou a omluvou a niečo medzi nenávisťou a pochopením. Vôbec som vtedy nevedela čo mám vlastne robiť. Naďalej zo seba robiť hrdinku a ničiť mu story ale jednoducho sklopiť hlavu ospravedlniť sa a odísť. Vedela som čo je správne ale nevedela som čo chcem urobiť. Postavila som sa a odišla som. Pri odchode na mňa ešte Roman zakričal!
„Počkaj!“
Zakričal a rýchlo ku mne pribehol.
„Veď ja som to tak nemyslel. Ak chceš tak tu kľudne ostať. Je predsa večer a bývame ďaleko. Hádam nechceš ísť v tomto čase sama domov.“
A čo mu mám povedať? Mám sa zase zahrať na frajerku a nakričať na neho alebo mu mám rovno povedať čo si o ňom myslím. To bol taký zmätok pocitov. Ale koniec koncov je to môj brat a tak by mal vedieť ako to je.
„Pozri sa! Máš pravdu! Ak Ti to tu mám kaziť idem domov. Ale toto bolo to najhnusnejšie čo si mi kedy povedal! Ja nemôžem za to , že si zábavu nepredstavujem čítaním knihy 3 prasiatka. Ja viem , že to sú malé deti ale jednoducho ma to tu nebaví! Prepáč ale toto asi nie je pre mňa. A domov to mám 15 minút. Ja to zvládnem!“
„Prepáč! Ale praskli mi nervy! Ja tomu rozumiem ale bude lepšie keď pôjdem domov! Chcem ísť!“
„Ale veď už je 8 hodín večer! Však ty sa bojíš chodiť domov večer o 5!“
„Pozri ako si poznamenal , ja mám už 13 rokov a musím sa tak aj chovať. A to by som určite mala zvládnuť ísť sama domov.“
Toto bolo to posledné na čo som sa zmohla. Už sa mi tlačili slzy do očí. Ale neviem či to bolo zo strachu alebo z hnevu. Otočila som sa a pomalinkými krokmi som opúšťala camp. Roman to asi pochopil. Otočil sa a kráčal k deťom.
„Tak čo aké mali domčeky?“
„Bývali v hodinovom hoteli.“
Mala som 100 chutí zakričať to na celý camp ale radšej som si to povedala iba tak sama pre seba. Roman mal predsa len pravdu. Bol hrozný pocit ísť po tme sama domov. Neskutočne som sa bála. V hlave som už mala milión katastrofických scenárov čo všetko sa môže stať a stále som si dookola omieľala 2 vety.
„Veď ešte je len 8 hodín. Tie teanegerské partičky ešte nebudú vonku. Veď aj tak som za chvíľočku doma tak čo by sa mi asi mohlo stať?
A tak stále dookola a dookola. No zrazu sa stalo niečo čo som nečakala. Cez cestu pomaličky prechádzala ryšavá mačka! A bála som sa aj preto lebo mačky nikdy neveštia nič dobré a ja som veľmi poverčivá. A stále som si dookola omieľala dve tie isté vety. A potom som sa zľakla ešte viac. Keď som sa pozrela pozornejšie na mačku dosť som sa zarazila. Na nohách mala totiž malé , štrikované papučky. Mačka bola každým krokom bližšie ku mne až stála celkom blízko. Mikla hlavou smerom nadol ako by mi chcela niečo povedať.
„Chceš aby som si k Tebe kľakla?“
Opýtala som sa.
„Mňau , mňau.“
Mačka mi bez zaváhania odpovedala. Brala som to ako áno a v tom som si k nej aj čupla. Mačka na mňa opatrne vyliezla. No ako liezla niečo ma buchlo. Alebo skôr stlačilo. Bolo to ako keby ma niekto pichol mečom. Keď som sa viacej zamyslela okamžite ma napadol bláznivý nápad. “kocúr v čižmách“ pomyslela som si. Na nohách má červené papučky - to budú iste jeho čižmičky. A v topánočke zastrčený kúsok klobásky – to bude asi jeho meč. Mačka opäť dva krát mňaukla a ja som to opäť považovala za áno.
„A potrebuješ odo mňa niečo?“
Mačka zo mňa zliezla a ľahla si na zem. Všimla som si , že má v papučke dieru a tak som vybrala z vrecka ihlu a niť a zašila som jej to. Mačka potom ešte jeden krát mňaukla.
„Chceš odo mňa ešte niečo?“
„Mňau , mňau , mňau!“
Mačka mňaukla 3 krát. A toto malo znamenať čo. NEVIEM? Vážne som nechápala. 1 krát-nie , 2 krát-áno , 3 krát-možno? A tak som nad tým začala rozmýšľať. A v tom ma napadlo , že mi asi hrabe.
„Pre boha ja sa o 8 večer rozprávam v tme z mačkou v červených topánkach a kúskom klobásy. Čo som sa už kompletne zbláznila? Veď mačky sa s nami nerozprávajú. Ani keď je to kocúr v čižmách...a o čom to vlastne trepem? Veď neexistuje žiadny kocúr v čižmách. Je to iba hlúpa rozprávka , pre nejaké malé deti.“
Postavila som sa a odišla som od mačky , ktorá zmizla okamžite v tmavej tme. Nepočula som po nej žiadny mňauk ani nič tomu podobné. No v tej chvíli moju pozornosť opäť upútalo niečo iné. Bola to stará pani , ktorá stála na jednej strane cesty a pozerala sa na druhú stranu. nemám z takých ľudí dobrý pocit ale táto naozaj nevyzerala ako nejaká krvilačná príšera. A keďže som chcela byť slušné dievča spýtala som sa či nepotrebuje nejakú pomoc. Pomaly na mňa otočila tvár. Až vtedy som sa skutočne zľakla. Tá baba mala na nose nesmierne obrovské “znamienko krásy“ . bola to tá najväčšia bradavica na svete. A ešte keby bola aspoň normálna ale ešte bola aj chlpatá. No niečo hrozné! Ale ani po tomto som sa nenechala odradiť a spýtala som sa druhý krát.
„Prepáčte , môžem Vám nejako pomôcť?“
„Áno! Potrebujem sa dostať na druhú stranu cesty ale mám slabý zrak a nevidím či ide auto alebo nie!“
„Tak poďte pomôžem Vám!“
Babičku som na jednej strane podoprela a chcela som vyraziť. No v tom som iba počula tiché mraučanie. Žeby sa za mnou opäť vrátil ten “kocúr v čižmách?“
„Dávaj pozor. Rozpučíš Gertrúdu!“
Zakričala na mňa babička! vyľakala som sa a to ešte viac aj preto , lebo som nevedela o čo ide! Previedla som opatrne babičku na druhú stranu a opäť som počula to tichučké mravčanie.
„Dievčatko , ďakujem , že si ma previedla na druhú stranu. Ale dávaj pozor! Lebo ak mojej Gertrúde ublížiš nepekne sa Ti odvďačím!“
Stále som však bohužiaľ nechápala! A tak som iba prikývla a bola som po tichu. No keď som sa lepšie pozrela na babičkinu kabelku , všimla som si ten mravčajúci zázrak! Bola to malá čierna mačka. A toho som sa ani tak moc nebála. No keď sa na mňa pozrela bolo to hrozné! Mala oči plné strachu a zároveň chuti ma tak doškriabať , že by som sa už nikdy nepohla. Neskutočne som sa zľakla! Nedalo mi to a musela som sa tej babičky opýtať.
„Prepáčte , ale tá mačka sa tak na ľudí pozerá vždy?“
„Nie. Iba vtedy keď sa tak cíti. Gertrúda je inteligentné stvorenie a keď má náladu tváriť sa škaredo , tak sa škaredo tvári.“
„Ale veď ja som jej nič zlé nespravila.“
„Tak na to sa už spýtaj Gertrúdy!“
Tá pani mi nejako nesedí. Mať mačku v kabelke? A navyše s takým desivým menom , že Gertrúda. Je to celé nejaké príliš divné! A čo tá bradavica...Niekoho mi pripomína. Ó jasné už viem. Ježibabu. Ou môj boe veď to je ježibaba! Už chápem prečo ma tá jej mačka tak nenávidí...Ale čo si to tu zase namýšľam...Aká ježibaba. Veď ježibaby predsa neexistujú. Môj názor na existenciu ježibáb sa zmenil vtedy keď som žmurkla a ježibaba zrazu zmizla. Neostalo po nič. Ani len malá stopa. A ani po jej mačke. neskutočne som sa zľakla a začala som domov utekať. Keď už som však nevládala a chcela som spomaliť sa mi zatočila hlava a ocitla som sa na zemi. Asi sa mi zatočila hlava. Zrazu sa však stalo niečo nečakané.
„Nechceš pomôcť?“
Ozvalo sa do absolutnej tmy a ticha. Tak som sa zľakla , že som nestihla napočítať ani do 2 a už som aj stála na rovných nohách. Ale čo teraz? Hlas v tichu som na 100% počula tak potom prečo nevidím postavu od , ktorej by teoreticky mohol vychádzať hlas? Zrazu ma niekto drgal do nohy.
„Haló tu som!“
Ozvalo sa z dola. Bála som sa tam pozrieť. Ako prvá mi napadla ďalšia mačka. Ale žeby bola hovoriaca. Každopádne som sa hrozne zľakla a nechcela som sa tam pozrieť. Ale potom som sa predsa len premohla. Našťastie to nebola žiadna malá hovoriaca mačka. Bol to chlapec , ktorý mal od zeme možno tak 50 cm. Bol neskutočne malilinký! Bála som sa niečo povedať a tak som na neho iba potichúčku pozerala a čakala čo povie on.
„Prepáč , že som do Teba narazil. Ale nesiem ocinovi do práce nejaké náradie čo potrebuje!“
„Ale jasné , to je v poriadku!“
Ten chlapec mal veľmi tenučký hlások. Bol mi odniekiaľ veľmi známy. Ale ani za nič som si nevedela spomenúť odkiaľ!
„Môžeš mi prosím pomôcť podvíhať to náradie? Ako sme sa zrazili tak mi popadalo nejaké na zem.“
„Ale samozrejme!“
Odpovedala som bez zaváhania a okamžite som aj sedela na zemi a chcela som tomu chlapcovi pomôcť. Veď je taký maličký a nesie svojmu oteckovi náradie...No moment...Je maličký? nesie náradie oteckovi? O môj bože , veď on je malý ako hrášok. veď to je celý Janko Hraško. Nedalo mi a musela som sa toho chlapca opýtať.
„Prepáč , môžem ešte vedieť ako sa voláš?“
„Áno ja som Janko!“
To asi ani nie je možné. Janko...a ešte jej aj maličký! Ale veď to nie je možné. Mne asi už úplne hrabe. No a čo tak malý chlapec , nesie svojmu oteckovi náradie do práce. A v tej rozprávke mu niesol obed. Takže to nemôže byť tá rozprávka. Zrazu mi ten chlapec skočil do rečí.
„A ktorým ideš smerom?“
Ukázala som prstom pred seba a pomaličky som vykročila.
„A nebojíš sa ísť sama v takejto tme?“
nemám rada takéto otázky od cudzích ľudí. A zvlášť od tých z rozprávok. Aj keď je to malý , neškodný Janko , už som v hlave mala 5 katastrofických scenárov. Ako prvé ma napadlo , že ma odtiahne niekde kde to nebudem poznať a nejak mi ublíži. Ako druhé , že si zistí kde bývam a vykradne nás. Ako tretie , že ma tým náradím bude mučiť. Ako štvrté , že ma unesie niekde ďaleko a bude mamu prosiť o výkupné , a ako piate , že ma unesie a bude ma nútiť jesť špenát. A priznám sa , že toto bol ten najhorší scenár. Ale myslím si , že keď nepripustím svoj strach útočníkovi odíde sebaistota a nebude si tak veriť. A tak som sa hrdo postavila a povedala som.
„Nie nebojím sa!“
Ale ten Janko by musel byť riadne sprostý aby mi to uveril. Veď keď som to hovorila sa mi triasli kolená ako osike a hlas ako by som stála v ľadovej jaskyni.
„No dobre. Tak sa maj!“
Povedal a pokračoval v ceste aj zo svojím náradím.
„Ja som čím ďalej tým sprostejšia. Najskôr prijmem prácu vedúcej na tábore a potom aby som vyzerala cool z neho odídem? Niekedy je asi naozaj lepšie byť trápna a nerobiť zo seba frajerku. Keby som sa nesnažila byť za dospelú nič z tohto by sa nestalo. Alebo keby som nešla robiť vedúcu tak by som sa ani nepohádala s Romanom. Niekedy viem byť pekne sprostá.“
Moju úvahu však prerušil zvuk , ktorý je všetkým deťom veľmi známy. Až z diaľky som počula pískanie známej melódie z rozprávky 7 trpaslíkov. A keď som sa pozornejšie pozrela , koho nevidím. No počkať. Tu boli iba 4 malé deti , ktoré idú domov z výletu. Na chrbtoch mali obrovské batôžteky a na nožičkách malé červené topánočky. A nožičky kládli presne rovnako. A za nimi , ak teda dobre vidím , 1 dievča asi 2krát také vysoké ako tie deti! To musí byť Snehulienka. Našťastie trpaslíci vo mne nevzbudzovali žiadny strach. Prekvapilo ma ako uvažujem. Už som neriešila či sú AKO trpaslíci alebo to SÚ trpaslíci. Aspoň , že to boli iba deti. Tak som to tak nejako prestala riešiť a nevšímala som si ich. No čím som si ich všímala viac , tým boli ku mne bližšie. Zrazu som len videla ako bežala okolo čierna mačka! Odkiaľ ju len poznám. Pomyslela som si. Tá mačka však poškrabala na nohe tú pani-Snehulienku! Tá si ľahla na zem a ležala tam. Ako keby ju poškrabala neviem kde. Ale snažila som sa robiť , že nič nevidím a išla som ďalej.
„Teta...poďte sem...haló...prosím pomôžte nám....teta....potrebujeme pomoc...haló....pomôžte nám...teta!“
Prekrikovali sa deti jedno cez druhé. No bolo to niečo hrozné. A to ani nehovorím o tom , že deti nemám moc rada. Bohužiaľ nepomohlo ani moje pretvarovanie a tak som bola nútená ísť za tým upišťaným davom malých detí. Pre boha , veď som chcela ísť len domov. No strašné.
„Teta! Maminka si porezala nohu!“
„Hádam vidím nie?“
Drzo som im odpovedala. Dosť ma vytáčalo že idem domov už aspoň hodinu a pol a keby som zaostrila zrak vidím ešte táborový oheň. A možno do toho mala niečo aj puberta.
„Môžete nám pomôcť?“
„No tak asi áno keď som tu...Kde ste sa porezali?“
Snažila som sa spýtať sa milo tej Snehulienky a nevšímať si tú bandu.
„No vlastne ja som sa neporezala. Porezal ma ten čierny kocúr.“
Milým hlasom ma opravila.
„Ja som to videla. Ak Vás to bolí tak ma nechytajte za slovíčka a radšej mi povedzte kde ste porezaná.“
„Tu na nohe.“
Povedala a zdvihla si sukňu trošku vyššie nech vidím kde má ten “obrovský škrabanec“. No tak to ma podrž. Je to dosť hlboké. Ale nie na toľko aby ležala na zemi ako keby ju prešiel parný valec. Odviazala som jej šatku z hrdla...
„Hej čo to robíš?“
„Idem Vás obviazať ranu...ak ste náhodou zabudli , máte porezanú nohu!“
„Aha jasné.“
Takže. Odviazala som jej šatku z hrdla a priviazala som jej ju na nohu. Potom som jej povedala nech sa postaví.
„Ďakujem! Moje deti sa o mňa už postarajú.“
„To sú všetko Vaše deti?“
Nedalo mi sa nespýtať. No veď však ešte aby nie však , že...veď 4 malé deti a 1 mama? A na vyše žiadny chlap? Poriadne divná família alebo nie?
„No vieš ako. Ja sa o ne starám jednej takej babizni. Na začiatku ich bolo 7 a teraz sú len 4. A to čo sa s nimi stalo , nech ťa netrápi.“
„Jasné.“
Povedala som s trošku vystrašeným hlasom lebo sa mi zdalo , že jej zasvietili v tme oči. Je to trošku zvrátené. Stará , zlá ježibaba , ktorá mala hodiť Janka a Marienku do pece bola dobrá a tejto Snehulienke , ktorá sa má podľa rozprávky starať o 7 malých trpaslíkov vyzerá ako nejaký utečenec z väzenia. Ja sa tu pomaly začínam aj báť. Veď ja som sa asi práve ocitla v ci-fi. Ale už ma to prestáva baviť. Jediné čo mi tú chýba sú tí 3 bratia. Tí Široký , Bystrozraký a....a Dlhý.
„Aha tam vzadu je dievčatko. Ona by nám možno mohla pomôcť.“
Najskôr ma zarazilo , že sa to ozýva s absolutnej tmy ale už ma nič neprekvapí. A potom som zaregistrovala , že mi povedal dievčatko. ja a dievčatko? Som už predsa 13 ročná baba. chlapček.
„Au! Do pitvora...prečo tie lampy musia robiť také nízke?“
Ozval sa opäť iný hlas. Tento bol však omnoho tenší. A znel omnoho nahnevanejšie. Mohlo by to byť aj tým , že narazil do lampy. ten chlapík asi bude dlhý keď narazil do lampy. Pozrela som sa nad seba a bola nado mnou aspoň tak 2 metre. Nezastavovala som sa ale ani som nejak nezrýchľovala tempo. A zrazu sa ozval tretí hlas.
„Chalani uhnite trošku z tej cesty. Nezmestím a sem!“
Čo? Nezmestí sa do cesty? Pozrela som sa veľa seba. Veď tam mám ešte aspoň 7 metrov. Tak toto bolo naozaj divné. Tento asi bude široký by som povedala. Tak počkať sekundu. Dlhý , široký...Dlhý , široký a bystrozraký. No jasné. To on ma musel vidieť už z diaľky.
„Ej mal by si trošku schudnúť bratku!“
Poznamenal dlhý. A myslím , že to bolo na širokého.
„A kto sa potom postará o tú opustenú salámu v chladničke?“
Povedal nahnevane široký alebo len začal obraňovať salámu.
„Od vtedy čo sme dorazili do Pereša tak s tej Mojsejovskej chladničky len vyžieraš a vyžieraš. Ale ak si náhodou zabudol Chruňo...“
„Braňo...“
Opravil ho bystrozraký!
„Tak Braňo nám dal na úlohu postrážiť Norikinho papagája. A ak si si zatiaľ náhodou nevšimol už hodinu tu toho papagája hľadáme. A ak ho nenájdeme čo bude? Braňo nás vyrazí a ty sa môžeš pekne krásne so salámou rozlúčiť. Takže hľadaj a nežer už aj v pamäti!“
Konečne dopovedal dlhý a silno si vydýchol.
„Takto chalani! Mali by ste sa skľudniť. Ešte sú do polnoci asi 3 hodiny to znamená , že ho kľudne stihneme nájsť. Takže kľud.“
„A ja budem mať salámu.“
Povedal spokojne a sebavedomo široký pričom si nenechal ujsť príležitosť na vysmievací úchecht a tak aj bolo Hahaha.
„A Nora papagája!“
povedal dlhý ktorý si zase nenechal ujsť príležitosť aby urobil s širokého hlupáka. Ani som sa nenazdala a tí traja tupci už stáli pri mne. Jeden dlhý ako strom , dlhý široký ako moja sestra a tretí si prezeral nejakú mladú blondínku o 4 bloky ďalej. Len sa na mňa pokúsili všetci taja milo usmiať.
„No čo je. Ponáhľam sa domov a nemám čas sa tu zdržiavať s Vami!“
Odhodlala som sa na prvé slovo , ktoré vo mne asi nevzbudilo dobrý dojem ale to dnešný večer vo mne tiež nie takže mi to bolo jedno. A tí traja ani by mi to chceli ešte predĺžiť tak začali medzi sebou diskutovať.
„Všimli ste si koľká nenávisť!“
Poznamenal bez váhania bystrozraký.
„Veď sme jej nič nepovedali!“
Urazene povedal dlhý.
„A to sme na ňu chceli len dobre vplývať!“
Poznamenal tento krát široký , ktorý bol rád , že sa nerozplakal! Len som prevrátila očami. Nechcela som najavo dať strach.
„Len sme sa chceli spýtať či si náhodou večer nevidela niekde poletovať zeleno-oranžového papagája so zlatým náhrdelníkom na krku?“
„Papagáj so zlatým náhrdelníkom?“
Spýtala som sa prekvapene!
„No vieš patrí Mojsejovi!“
„Nie je mi ľúto nevidela. teraz ak dovolíte rada by som odišla.“
Pomaličky som sa zberala domov keď predo mnou zastal vtáčí bobok. Pomaličky som sa pozrela nad seba. Div mi oči nevyskočili z otvorov keď som videla to čo som videla.
Len som posmešne pokrútila hlavou a ešte raz prevrátila oči. Bystrozraký si to všimol a hneď sa ma aj spýtal.
„Nad čím tak prevraciaš oči.“
„Ja len...“
„Zdáme sa Ti trápni?“
Skočil mi Bystrozraký do reči.
„Ale nie , ja som iba...“
„Alebo čo sme nemoderne oblečený?“
Skočil mi do reči Široký.
„To som predsa...“
„Alebo čo máme málo biele zuby?“
Skočil mi do reči dlhý , ktorému som mimochodom ani poriadne nevidela na zuby.
„Ale veď....“
„Tak čo sa Ti na nás tak nepáči?“
Skríkli na mňa všetci traja na raz.
„Necháte ma to už konečne dopovedať?“
Nedala som sa a zbliakla som na nich ja. 10 krát sa ma spýtal na to čo mi na nich vadí a nenechal ma odpovedať na otázku. A to je jedna z vecí , ktoré mne vadia ešte viac ako škola.
„Len sa smejem na tom , že tu celý deň hľadáte vtáka a pritom ho máte ako na dlani.“
„Ako myslíš na dlani?“
Spýtal sa ma Bystrozraký , ktorý si pred seba položil ruku a pozeral sa na ňu z rôznych uhlov až sa na mňa nechápavo pozrel a povedal.
„Dievčatko a čo si slepé? veď keby som ho mal na dlani...“
Povedal a jeho dlaň mi strčil pred no.
„...videl by som ho. veď som predsa Bystrozraký.“
Povedal a vypúlil na mňa oči. Tí traja boli fakt dobrý hlupáci ale však čo. Hlúpych je na svete veľa.
„Ale nie. Ale keď sa pozriete na Dlhého hlavu , určite sa potešíte. Veď predsa Dlhý ho má položeného na hlave. Preto ste ho nevideli. On si na vlastnú hlavu nevidí a pretože je vysoký nevidíte na ňu ani vy. Tak dúfam , že som Vám pomohla. Nemáte za čo. Idem domov.“
„Tak ďakujeme dievčatko a maj sa krásne!“
Zakričala som už z diaľky a poberala som sa smerom domov. Už som sa toho tak nejako ani nebála už to bolo priamo vtipné. jasné. Takže čo to tu už všetko bolo? Čierny kocúr v červených papučkách , stará babička z Gertrúdou , potom bol ten Janko krpatý , potom tá blondína a 7 trp...teda vlastne iba 4 trpaslíci a potom ty tupý traja-Dlhý , Široký a Bystrozraký. A teraz príde čo...3prasiatka???? Pomyslela som si a zasmiala som sa. Začala som sa už konečne zberať domov s tým , že toto bolo dúfam to posledné čo sa mi v dnešný deň stalo. Ale očividne som sa zmýlila. Prešla som tak 20 metrov a v diaľke som videla opäť nejakých podivných ľudí. Bála som sa no išla som ďalej a keď som trošku zaostrila zrak , zistila som , že to sú 3 malé deti. A boli špinavé ako také prasiatka. Boli to Bolo mi ich ľúto a tak som pozbierala zo zeme odvahu , ktorá tam bola napadaná a išla som ku ním.
„Ahojte! Čo to tu robíte?“
„Neotravuj ženská!“
Osopil sa na mňa ten najvyšší chlapec a zároveň ten najšpinavší. Najväčšie prasiatko.
„Nekrič po nej. Prepáčte mladá slečna ale môžem vedieť čo Vás to zaujíma?“
Spýtal sa ma chlapec prostredný a zároveň tak akurát špinavé prasiatko , ktoré sa aspoň – na rozdiel od toho prvého prasiatka – pokúšalo zatlačiť hnev. Prostredné prasiatko.
„Ale chlapci , veď len sa nás slušne pýta. Staviame si stany.“
Povedal mi s kľudným hláskom chlapec najmenšieho vzrastu a zároveň aj najmenej špinavý. Najmenšie prasiatko.
„A prečo si tu staviate stany?“
Spýtala som sa a opäť som podišla trošku bližšie , pretože mi nešlo do hlavy ako môžu byť taký malý chlapci o takomto čase sami von , navyše s tým , že si stavajú stany. To najväčšie prasiatko , ktoré aj najviac stavalo , iba mávlo rukou a pokračovalo ďalej. Prostredné prasiatko sa postavilo od práce a podišlo ku mne.
„A môžem vedieť čo vás to tak zaujíma?“
Opäť sa ma spýtalo prostredné prasiatko. Ja som sa pozrela na to najmenšie a čakala som čo urobí , lebo som dúfala , že aspoň on sa ma zastane alebo niečo také. Ale najmenšie prasiatko ma úplne ignorovalo a to preto lebo spalo v kope sena. A tak som sa opäť pozrela na prostredné prasiatko a odpovedala som.
„Len tak mi nejde do hlavy , že 3 malý chlapci sú večer o 10 sami vonku a stavajú si stany.“
Stredný chlapec sa na mňa iba pozrel a v očiach mu bolo jasne vidno , že má logický dôvod ale nemá na to aby mi ho povedal a tak veľmi rýchlo hľadal výhovorku. medzi tým som si všimla aj najväčšie prasiatko , ktoré si po očku všímalo brata a čakalo čo odpovie. Keď sa ale dlho nič nedialo zasiahol do debaty.
„Pozrite sa mladá slečna! My si tu staviame stany a keď s tým máte nejaký problém tak choďte preč a keď Vám to nevadí tak pokračujte v ceste a dajte nám pokoj.“
Trošku ma zarazil , pretože ja som sa im iba snažila pomôcť a teraz nič. Ale predsa len mal možno trošku pravdu. A tak ma teraz vlastne napadlo , že sa možno nachádzam iba v nejakom sne. Áno , áno...Zaiste to bude sen. A ja sa teraz zobudím. Zavrela som oči a čakala som či sa prebudím...a nič. Zavrela som oči a stále som čakala či sa prebudím a keď som otvorila oči...stále som bola tam. Toto musí mať nejaké východisko , pomyslela som si a rozmýšľala som , že čo mali so mnou tie postavy spoločné. Čo som urobila všetkým postavám. Rozmýšľam , premýšľam , dumám....všetkým som pomohla. Tak možno keď pomôžem týmto tak sa mi konečne podarí dostať z tohto hrozného (snáď) sna.
„A nemohla by som Vám s tým nejako pomôcť?“
Spýtala som sa. Podišiel ku mne najstarší brat a obzrel si ma. Potom drzo skomentoval.
„Ty??? Veď ty by si do ruky nevedela chytiť ani hrable. Nie aby si nám tu pomáhala stavať stany. A okrem toho , my nestojíme o tvoju pomoc.“
Povedal otočil sa na päte a chcel odkráčať. keď v tom ho zastavil najmladší brat ležiaci v kope sena a povedal mu.
„Pozri sa...šikovná – nešikovná aj tak by sa Vám nejaká pomoc hodila. Ide Vám to ako lačným na WC.“
„No možno keby si nám trošku pomohol.“
Osopil sa na neho stredný brat , ktorý do teraz celú situáciu len počúval. V tom najmladší podišiel ku mne a pritisol ma k ním.
„Tu je náhrada za mňa. Ber alebo nechaj tak.“
Ja som tam len tak stála ako puk a čakala som či im teda budem môcť pomôcť alebo nie. Všetci 3 sa pobrali niekde preč a radili sa. tvárili sa pri tom veľmi vážne. Potom podišli všetci traja ku mne a začali s prichystaným predslovom.
„Rada 3 bratov rozhodla takto...“
„Ak sa budeš veľmi snažiť nám s tým pomôcť...“
„A myslíš to úprimne nie ako žart...“
Vystriedali sa všetci 3 od najstaršieho po najmladšieho a potom na chvíľku stíchli. Neviem asi čakali na moju reakciu. Ja som tam len tak stála a nič som nehovorila. Čakala som čo povedia.
„Ak si pevne rozhodnutá nám pomáhať....“
„Využiť svoju silu na úkor iných....“
„A pomôcť nám stavať náš príbytok...“
Opäť sa vystriedali všetci 3. Tento krát však od najmladšieho pod najstarší a potom zase stíchli. Ja som tam stále stála ako také trdlo a čakala som.
„SI PRIJATÁ!“
Vybehlo z nich so všetkých 3 naraz a potom začali tlieskať. Ako keby som práve vyhrala prácu alebo nejaký super konkurz. Bolo to fakt divné. Potom sa najmladší a prostredný pobrali ku stanom. išla som za nimi ale zastavil ma najstarší a hovorí.
„Ale týmto to neskončilo. Ešte musíš zložiť prísahu.“
Čo?? To snáď ani nemyslí vážne prísahu? Veď je to len stavanie stanov. ale musím sa upokojiť. Ak sa chcem odtiaľto dostať tak by som mala pomôcť.
„Opakuj po mne!“
Povedal a položil si ruku na srdce.
„Prisahám , že pomôžem.“
„Prisahám , že pomôžem.“
Zopakovala som a čakala som čo sa stane ďalej. Nič sa však nestalo. On sa iba pobral ku svojmu stanu. Keď som pochopila , že to už je konečne koniec klebiet a môžem začať pomáhať prišla som tam a pýtam sa.
„Tak s čím Vám môžem pomôcť?“
„Tak , že budeš počúvať a hovoriť presne iba to čo Ti povieme.“
Povedalo najväčšie prasiatko pri čom ani len neodtrhlo oči od svojho stanu. Tak som tam len tak stála. Prešla minúta , potom druhá , piata , desiata prešla aj dvadsiata a ja som tam stále len stála a čakala som či sa niečo stane. V tom ku mne podišiel najstarší brat a povedal mi aby som chytila túto tyč a držala ju. Tak som ju zdvihla zo zeme a držala som ju. Minútu , 2 minúty , 5 minút , 15 minút až mi povedal aby som mu tyč podala a poslal ma preč. To bolo akože všetko? Tá prísaha , tie keci a toto všetko len kôli 1 tyči? naštvala som sa.
„To snáď nemyslíte vážne. Človek tu stojí pol hodiny po tom ako sa vám konečne doprosil pomoci a teraz Vám podá 1 tyč a vy ho pošlete kade ľahšie? To snáď ani nemyslíte vážne.“
Opäť ku mne podišiel najstarší brat a povedal mi.
„My sme si tú pomoc nevynucovali. keď si chcela mohla si nám pomôcť , pomohla si a teraz pomôžeš tak , že odídeš.“
Odišla som. Chcela som im len pomôcť ale oni? Oni o moju pomoc asi ani nestoja. 3 Sprostí prasce. A čo príde teraz? By mohol prísť Bruce Willis.
Zrazu sa okolo mňa prehnal on...áno bol to on...Moja detská aj terajšia láska....Človek do ktorého som bola potajme zamilovaná či už som chcela alebo nie... . Spoznala som nie len kôli tomu , že mal v ruke pištoľ a hučal na celú ulicu „I am best acter , I am Bruce Willis ale aj kôli tomu , že mal na sebe oblečené roztrhané nohavice a krvavé biele tielko...Jeho najobľúbenejšie oblečenie...Bola som už iba ulicu od nášho domu. „Myslím , že dnes už toho bolo akurát dosť“ Pomyslela som si a pobrala som sa domov z neuveriteľnou historkou a udivením čo všetko sa mi môže stať sa 20 minút cesty domov. Čakala som s nastraženými očami a ušami čo sa stane za tie 2 minúty kým som šla cez ulicu. Na moje prekvapenie sa nestalo vôbec nič. Vietor pofukoval celkom normálne , na ulici svietili všetky lampy a predo mnou ani za mnou žiadny 3 metrový chlap , žiadnych 7 krpatých detí ani žiadny kocúr v červených papučkách. Tento večer mi prišiel naozaj ako z rozprávky.
Keď som sa konečne dostala domov bolo už dosť neskoro a tak som nechcela zvoniť aby som nezobudila mamu , ktorá už celkom iste spala. Odomkla som si potichúčku dvere , bundu som si odložila do skrine a dala som sa do pyžama. Keďže nerada spávam sama tak som podišla do postele ku mame kde som chcela dnes v noci spať. Bohužiaľ nám vrzgla posteľ a mamu strašne šklblo. Potom sa zobudila a bola pomerne soť vydesená. No keď si všimla , že som to ja opäť si položila hlavu do vankúša a zatvárala oči. Potom som sa rozhodla , že jej poviem o kocúrovi a ježibabe , dlhom širokom a bystrozrakom , trpaslíkoch a prasiatkach a tak ďalej. Ale videla som , že mama sa pomaly dostáva do ríše snov a tak som to nechala na zajtra. Mama pomaly zatvorila svoje hlboké , modré oči a zaspávala. Pred tým mi však ešte povedala:
„Prikrádaš sa ako taký duch!“
Len som sa zasmiala a hlavu som si nechala celou silou padnúť do mäkkého , voňavého vankúša.... .
