Chvíľa keď vánok,
pohladil mi líce.
Tvoje pohľady boli tak milé ...
tak súce ...
A všetko zmizlo spolu s letom.
Vedela som lietať svetom
a pergamenom do lúčov slnka
kresliť všetky znamenia.
Kto vie kde si bol,
kým ja som tam nebola.
A chvíle kedy plakala som,
po nociach a po tajme.
Denno denná otázka,
na čo sa to tvárime?
A zatiaľ čo ja kreslila som,
len silou svojho srdca.
Náš svet sa podel.
Stratil farby, a pomaly sa rúcal.
Môj svet zmenil súradnice,
ten tvoj zrejme tiež,
znamenal si pre mňa všetko,
to vedel si aj vieš.
A denno denná otázka,
že na čo sa to tvárime.
Bože, koľká sebaľútosť,
obaja sme na vine.
A vieš čo je na tom smutné?
Fakt, že ja som naivná.
Dúfala som, že ma ľúbiš,
a hlboko som verila,
že slová tvojich očí,
sú silnejšie než oni.
Len ona sa bojí.
A kreslí pergamenom,
zatiaľ čo ty, sľubuješ jej do vetra.
Bola príliš odvážna...
...príliš koketná.
Niekedy snáď pochopím,
o čo vlastne išlo.
No tézy mojich nádejí,
neboli tak blízko,
aby pochopila som aspoň polku pravdy.
Tvoje city...
plné falše, klamstiev a zrady.
A aj napriek bolesti,
chcela by som trpeiť zas.
Znovu zažiť dielo skazy
a lásku plná krás,
čo sa topia aj pri bode mrazu.
A stále dookola počúvať tú istú frázu,
že všetko bude fajn.
...že budeme šťastní...
...že budeme si veriť...
...budeme sa spolu smiať...
...a budeme sa ľúbiť...
VRAJ!
