Večer čakať kým sa svetlo zhasne,
a o pol jednej ráno začať písať básne,
Nečakať nový začiatok ale rýchli koniec,
nechcem počuť žili šťastne až do smrti,
chcem počuť zvoniť zvonec.
A kde v tejto hre je vlastne človek?
Tam vzadu, zakrýva ho strom.
Lebo v tejto hre, má človek pravú tvár,
je to len dôveru zneužívajúci stroj.
Stroje robené presne podľa návodu,
nie je možná žiadna chyba.
Nutnosť? Akokoľvek dostať človeka pod vodu,
zakázaná vlastnosť - empatia.
Kde v tejto hre sú skutočný priatelia,
a jedy dôvera dostane svoju rolu?
Nikdy - režiséri meszi sebou si tiež neveria.
Tak na čo vlastne dôvera, keď nie je voči komu?
Dúfať v krajšie spomienky?
Spoznať lepších ľudí.
Pár úsmevov do zbierky,
a dobré srdce v hrudi.
V tejto hre sú dávno jasné pravidlá,
zima páli, nože hladia,
tma vždy žiari a svetlo zhasína.
Čakať frázu žili šťastne?
Ťažko - nie je v scenári.
A svetlo? Veľmi rýchlo zhasne,
ak režisér si neverí.
