Opäť bol čas predstierať radosť,
falošný úsmev a kráčať ďalej.
Mala som všetkých pretvárok dosť,
aj keď len tie mi dávali nádej.
Aj keď len na chvíľu,
aj keď len malú,
nemala som silu,
udržať v sebe stálu.
Faloš a klamstvo, držali mi pri živote,
nemohol mi pomôcť nik.
„Taj aj poslednú šancu mi ukradnite!“
Na puknuté srdce nie je žiadna niť.
Plačem a nikto o tom nevie,
plačem vždy len keď som sama.
Pre seba som tiché perie,
pre ostatných divo hravá.
Tak povedz mi Bože,
kde sa stala chyba.
Kto len za to môže,
že mne šťastie chýba.
Koho je to vina,
že sa strácam v dave?
Že cítim horkosť vína,
no nie cukor v káve?
Že všetky moje slzy,
sú vždy také slané,
že pochopí aj blbý,
že nie som šťastná práve.
Na čo sa to hráme?
Čia bolesť reže hlbšie?
Tak sa aspoň stavme,
kto vydrží hrať dlhšie.
