Potichu, a pritom tak nápadne, že to budeš vnímať strašne silno. Bude Ťa bolieť ešte aj tlkot môjho srdca a pohľad mojich očí. Bude rezať hlbšie ako ktorýkoĺvek nôž. Ale ty nevykrvácaš. Zadusíš sa vlastnou špinou. Utopíš sa v mori vlastného cynizmu a pritom v jednej čajovej lyžičke by si znovu a znovu dokázal utopiť dôveru celej jej duše. Aj cukor, horko-ťažko vydolovaný z dna tvoje bezcitlivosti je len strata času. Všetko už dávno, až úplne do morku kosti nasiaklo hlúpym sebectvom tvojho srdca. Neukážem Ti ako to bolí. Počul si to už veľakrát. A videl si veľa tých falošných úsmevov duší, ktoré sa uchránili pred absolútnou záhubou tvojím JA.
"Jiné to už nebude, děkuju Ti osude, za všechno, co se stalo, co nám na dně šálku po vypití kávy zustalo..."
Neostalo vôbec nič. Ani len tá šálka. Len prázdno. Len spomienky na to, ako si pil moju kávu a úboho sa mi vysmieval do tváre, každým jedným sladkým slovom ... tým, už dávno nasiaknutým.
Moja duša sa neubránila. Zničil si ju. Utopil si ju, rozšliapal si ju, rozdrvil na milion malých kúskov a urobil si si z nej osobnú trofej. Už niektorú v poradí...Tak si ju nechaj. A pokojne sa s ňou chváľ pred kamarátmi. Nech sa môžu všetci pozerať aký frajer z Teba vyrástol.
Vlastne by som sa Ti možno mala poďakovať. Mám novú dušu. Je malá, nepoškvrnená, celá a poučená od predchodcu. Už ľuďom neverí. Neverí nasladlým slovám. Kto vie koľko z nich je namočených v kvapkách jedu sebeckej a bezohľadnej úbohosti ľudských sŕd...tuším že veľa.
Nebol si omyl. Bol si osud. Bol si skúškou bez návodu. Neprešla som, ale chybami sa človek učí.
Tak Ti teda ďakujem.
Pozdravujem tie roztrúsené kúsky svojej duše.
A pálim spomienky.
Pálim tento most!
Nie si spomienkou ... si majiteľom duše, ktorá mi nikdy nepatrila ... Si stelesnením úbohosti.
