Deň sa ešte ani nezačal a my už nestíhame. Treba ešte absolvovať návštevu kaderníčky, kozmetičky, nagélovať neposlušné nechty, uviazať kravatu, vtesnať sa do krásnych šiat, či do nového obleku a vyraziť správnou nohou na cestu ... pre nás, cestu do neznáma.
Keď sme vstúpili do Stavmartu, ostali sme zavarení ako vlaňajšie uhorky. Nádherne vyzdobená sála plná našich najdrahších nahodených v gala. Obyčajní chalani sa zmenili na gentlemanov, z báb boli zrazu dámy a tváre prísnych učiteľov zdobili priateľské a hrdé úsmevy. Všetko bolo pripravené a my sme konečne mohli pokoriť pomyselnú hranicu medzi detstvom a dospelosťou.
Cesta k zeleným stužkám bola tak blízko, no našou otravnou spoločníčkou bola stále nervozita. Potili sa nám dlane, triasli nohy ... aj napriek tomu sme našťastie úspešne zvládli slávnostný nástup, po ktorom prišli na rad príhovory a potom dlho očakávaná chvíľa – pripínanie stužiek. Skvelý pocit mať na hrudi túto malú zelenú vecičku – ten malý symbol nádeje ... až na veky vekov.
Po Gaudeamuse, prípitku a chutnej večeri nasledovala poriadna zábava. Ten z vás, kto ešte nevidel akvabely alebo zvieratá jesť svoje jedlo, pravdepodobne na našom vymakanom programe chýbal. Ani nevieme ako, prešla polnoc , a za sprievodu našich obľúbených songov sme si prevzali pamätné perníčky, kolujúcim džbánom sme vytreli zrak všetkým bacilom a za asistencie neodmysliteľného hitu „Neviem byť sám“ sme si z jeho smutných sklenených pozostatkov pre seba odniesli každý svoj čriepok. Ale tie naozajstné čriepky sme si všetci uložili do svojich spomienok ... tam si ich uložíme ... a možno raz ... po rokoch .... ktovie ... :)
