Na konci odborného vzdelávania (teda aj technického) je „výborný absolvent“, ako uvádza Správa ... v časti návrhu riešení.Absolvent, ktorý sa bez problémov uplatní v praxi v pozícii, pre ktorú je pripravovaný. Absolvent, ktorý nemusí prejsť sieťou rekvalifikačných kurzov, ale ktorý sa v krátkom čase adaptuje na konkrétne podmienky a požiadavky zamestnávateľa.A tu je zakopaný jeden zo „psov“ súčasných problémov.Po rôznych experimentoch sú stredné odborné technické školy nedostatočne zabezpečené kvalitnými ľudskými kapacitami, ktoré by súčasne predstavovali fundovaného odborníka s praktickými skúsenosťami v konkrétnom odbore, aj pedagóga pripraveného teoreticky i prakticky na výkon povolania učiteľ. Na školách pôsobia učitelia s odborným a požadovaným doplnkovým pedagogickým vzdelaním, väčšinou však bez praxe. Je úplne bežné, že takýto absolvent ani „nepričuchol“ k problematike, ktorú vo svojej učiteľskej kariére predkladá budúcim „výborným absolventom“. A kde sú skutoční profesionáli? Takí, ktorí majú za sebou niekoľkoročné skúsenosti z reálnej praxe, prípadne takí, ktorí prax trvale vykonávajú? Takých je na školách ako šafranu (možno s výnimkou umeleckých). Príčin môže byť viac:-nezáujem o takúto prácu z dôvodu jej spoločenskej degradácie-nedostatočné ohodnotenie takejto práce v porovnaní s praxou-nedomyslený model kariérneho rastu v školstve (napriek existujúcemu kreditnému systému)-nezáujem zápasiť s neochotou adresátov vzdelávania a ich zákonnými zástupcami aktívne sa podieľať na formovaní vlastnej reálnej budúcnosti-ďalšie dôvody na ktoré si v tomto okamihu nespomínam.Je to dosť dôvodov na to, aby profesionál z okolia školy, ktorý by mohol blahodarne ovplyvniť jej vzdelávaciu úroveň, o takejto možnosti ani neuvažuje. Na druhej strane, po prečítaní (pracovných, tajných, neúplných) verzií Správy ..., ale aj iných materiálov z prostredia školstva, som nadobudol pocit, že s takýmto učiteľom sa vlastne ani systémovo neuvažuje. Omáľajú sa síce pojmy kvalitný učiteľ, kvalitný pedagóg, zanietený, zapálený, dobrý odborník (aký?!), ale v štruktúre regionálnych škôl bez vymedzenia ich špecifických potrieb je to len prehadzovanie prázdnej slamy. Neraz ani manažmenty škôl, resp. ich nadriadené orgány, neprejavujú skutočne vážny záujem o profesionálny charakter škôl s príslušnými metodickými, alebo poradnými orgánmi. Pokiaľ je riaditeľom školy neodborník (amatér), je už len krôčik k tomu, aby sa takáto škola v kontexte vzdelávanie – prax strácala...Škola sa tak stáva viac všeobecnovzdelávacou inštitúciou s rozšíreným vyučovaním polytechnickej prípravy, ako skutočnou odbornou školou.V takých prípadoch sa tieto ustanovizne rady uchyľujú k vyhýbavým manévrom typu mimoškolských činností prevažne amatérskeho charakteru.Musíme si však uvedomiť, že odborná technická škola je PROFESIONÁLNOU inštitúciou pre odovzdávanie PROFESIONÁLNYCH kompetencií svojim študentom.Aby takou skutočne bola, je nevyhnutné nastaviť systém výkonu vzdelávania a jeho riadenia založený na skutočných odborníkoch – profesionáloch. To znamená vytvoriť podmienky pre ich čiastočné (externé), plné (interné), alebo iné pôsobenie s príslušnými kontrolnými mechanizmami na vysokej profesionálnej (pedagogickej aj odbornej) úrovni (subjekty praxe?). Radi sa odvolávame na vzory za hranicami. Severské (finske) školstvo sa má stať (stáva sa?) východiskom pre tvorbu nových koncepcií. Čo keby sme sa niekedy obzreli do vlastnej minulosti?Škola na ktorej pôsobím, pred viac, ako 100 rokmi od svojich učiteľov požadovala skutočnú profesionalitu založenú na viacročných praktických skúsenostiach a ich pravidelné (trvalé) skvalitňovanie (pobyty, stáže na území štátu, ale aj v celej Európe).Zabezpečila sa tak ozajstná kvalita vzdelávania vedúca k „výbornému“ absolventovi, ktorý sa bez problémov zaradil do pracovného procesu a tí najlepší samozrejme pokračovali v štúdiu na vysokých školách.Na území bývalého Československa ich ešte aj teraz pôsobia stovky.
Odborná (?!) škola
V ostatnom čase sa častejšie dostávajú na verejnosť informácie o Správe o stave školstva z dielne ministra Čaploviča. Záujem verejnosti i médií sa prevažne zameriava na zvyšovanie platov učiteľov, resp. financovanie školstva. O niečo menej, alebo vo veľmi obmedzenej miere sa na „pretras“ dostáva otázka kvality vzdelávania, špeciálne vzdelávania odborného a ešte „špeciálnejšie“ vzdelávania na stredných odborných školách technického zamerania. Ani sa veľmi nedivím. Totiž záber tzv. regionálneho školstva je taký široký, že je ťažko predstaviteľné zabezpečiť na príslušnej úrovni riadenia (zriaďovateľ) primeranú kvalitu riadiacich i kontrolných činností. Gymnáziá, osemročné gymnáziá, SOŠ typu obchodných, alebo hotelových akadémií, pedagogické, zdravotnícke školy, či školy sociálneho zamerania a iné. K týmto školám patrí široká skupina SOŠ technických – priemyslovky, ktoré po „úspešnom“ procese racionalizácie nadobudli rôzne ďalšie názvy, predovšetkým však náplň (odborné zameranie). Samozrejme hovorím o štátnych školách v zriaďovateľskej právomoci samosprávnych krajov (VÚC). A pokúsim sa načrtnúť problém a možno aj jeho riešenie z môjho uhla pohľadu.
