verim v dobro.FacebookVyšla mi kniha Viera je silnejsia ako rakovina Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Niekedy, keď sa v noci prebudím, chvíľu neviem kde som. Dvere sú na opačnej strane izby, posteľ inak otočená a okno je akési menšie. Prerušený sen ma totiž zaniesol tisíce kilometrov preč, až do maminho bytu, v ktorom som vyrastala. Niekedy tak snívam, celkom do detailov, aj cez deň, či už niečo robím alebo aj nie. No a na budúci týždeň to už nebude iba sen.
Minulý štvrtok bol dňom, na ktorý sa žiaden pacient netešil a zároveň ho každý skvelému lekárovi z celého srdca prial. Nastal čas rozlúčiť sa s naším onkológom. Neodišiel preto, že ho nikto nepotrebuje; bol najžiadanejším onkológom v Britskej Kolumbii. Neodišiel aby uvoľnil miesto mladším, lebo tých akosi v tejto profesii začína byť príliš málo. Odišiel preto, aby konečne aspoň v sedemdesiatke ochutnal aj iný život ako život bojovníka s rakovinou. Áno, pri ňom som mala pocit, že bojuje spolu so mnou.
Niekedy na jar, pri zvyčajnej návšteve knižnice, všimla som si jednu malú knihu. Nebola založená v zástupe iných, ale smelo, tvárou v tvár pozerala na čitateľov. Ani som ju neprelistovala ako vždy zvyknem; zobrala som ju z police hneď ako som na obale zbadala meno Max Lucado.
Už je to takmer sedem rokov od maminej poslednej návštevy u nás. Mala vtedy sedemdesiatpäť rokov, ale behala skoro ako srnka. Určite jej bolo tých niekoľko mesiacov u nás aj dlho a okrem nás potrebovala vidieť aj iných ľudí.
Bolo to tuším niekedy v marci, keď mi naturopat odporučil ísť liečiť si rakovinu do Nemecka. Povedal, koľko tisícov by ma stála prepotrebná celotelová termoterapia. Priamo z nemeckej kliniky sme však zistili, že jedna procedúra by nestačila, že v nemocnici treba zostať dva až tri týždne, a každý deň sa liečiť, liečiť a liečiť. Intenzívne a draho. Celková suma liečby bola desaťkrát vyššia ako tá určená mojím naturopatom. Samozrejme bez letenky, stravy a ubytovania. Manžel začal pátrať, či naozaj nemám žiadne možnosti tu v Kanade, aby sa ušetrilo aspoň na tých vedľajších výdavkoch. A tak sme spoznali Kelly.
Iste nie som jediná, ktorej sa v detstve ušla nejaká facka. A asi nebudem sama, ktorá si na niektoré facky pamätá. Napríklad na tieto:
V detstve som nemala na výber; chodenie do kostola bolo prirodzené ako moje meno, moja rodina, môj domov, škola i chlieb na večeru.
Predpokladám, že sa považuješ za kresťana; veď vravíš, že veríš v Boha, uznávaš Ježiša. Ale do kostola sa Ti už dávno nechce; iba ak kvôli jednorazovým sviatostiam. Príčin môže byť veľa, ale Ty hovoríš o jednej. Jednoducho si v kostole nenašiel dokonalosť, presnejšie dokonalosť kňazov a iných ľudí. Keďže nie sú dokonalí, iste budú falošní. Nepotrebuješ ich a nepotrebuješ ani kostolné múry; stačí Ti Boh a ten je vraj všade, v prírode i v Tvojom srdci.
Tohtoročná jar vo Vancouvri je mimoriadne studená. Teplé dni by sa dali spočítať na prstoch rúk, a aj to by zopár prstov zostalo bez roboty. Len minulý týždeň sa odvážil otvoriť svoje kvietky orgován, obyčajne v tomto čase už odkvitajúci. Jeho vôňa, pomiešaná s vôňou kávy, mi spríjemnila posedenie v malej záhradke. Keby sa dalo dýchať rýchlejšie, do zásoby, skôr ako sa slnko schová za koruny troch vysokých stromov a bude zasa zima... Rýchlo kontrolujem okvitnuté kvietky, aj tie, ktoré sa ešte iba preberajú k životu. Potom sa vyberiem za bránu – na polhodinovú prechádzku; netreba príliš ďaleko na to, aby človek videl niečo pekné. Vám ponúkam z prechádzok pár jarných záberov, akých je veľa i vo vašej blízkosti. Nie som profesionál, ale snažila som sa zamieriť s citom na to pekné vôkol seba. Mojím favoritom a osobným logom je posledný záber (piatok 13.5.2011, Delta), ktorý je trošku zriedkavejším prírodným javom.
Vo štvrtok som nečakane musela znovu k onkológovi. Tento raz však nie ako pacient, ale ako doprovod pre pacienta. Pacientom bola Marika, moja najlepšia priateľka v Kanade. Marika pravidelne chodievala na mamograf. Minulú jeseň správa z mamografu nebola dobrá, rovnako ako výsledok biopsie. Lekári Marike poradili obyčajnú lumpektómiu.
Ženy sú niekedy obviňované z toho, že hokej pozerajú iba kvôli hokejistom. Keby aj, určite to nebude stopercentná pravda. Mne sa páči hokej, hokej ako hra; ako partia šachu na ľade. A tým ma hokejisti dostali. „Deti, dnes večer je v televízii hokej, musíme držať palce (to znamená pozerať, lebo s takými palcami sa aj tak nič robiť nedá), takže rýchlo porobiť úlohy, najesť sa. Po hokeji už nebude čas.“ Hokej končieva o ôsmej až deviatej a väčšinou pozeráme len veľmi kritické zápasy (pre miestny Vancouver Canucks ale i tímy, v ktorých je nejaké slovenské zastúpenie). Vtedy ide všetko bokom; už som sa poučila – minule som odbehla na WC a zatiaľ sme dostali gól, takže odvtedy už len cez prestávky. Ale kedysi to bolo celkom inak.
Šéfka asi čakala, že ju budem obdivovať. Ja som ju pritom iba ľutovala a strašne sa jej čudovala. Spomínala, že keď bola taká mladá ako ja, už mala dve malé deti. Keď boli choré, nezostávala s nimi doma celú maródku ale telefonicky ich navigovala kedy a ktoré lieky si majú dať. Kolegyňa, rozvedená mama detí v rovnakom veku ako šéfka, jej rozumela o niečo viac. Ale keby mala muža a keby zarábal tak výborne ako ten jej, zostala by vraj pri deťoch doma. Mimochodom, šéfka bola známa tým, že robila v práci dosť veľa chýb v rôznych výpočtoch; nemyslela iba na prácu.
Odkedy som zo Slovenska odišla, na politiku som akosi pozabudla. Môžem ja za to, keď rozhovory o politike tu nie sú na dennom poriadku? Ľudia sa medzi sebou bavia o všetkom možnom, len o politike bežne nepočuť takmer nič. Že sa niečo v Kanade deje aj okrem hokeja, som si uvedomila asi pred tromi či štyrmi týždňami. K reklamám na Canucks pribudli tabule politických strán s menami kandidátov; okrem normálnych telefonátov od priateľov, lekárov a realitných agentov sme si mohli vypočuť automatizované politické heslá a odporúčania; dokonca raz prišli „presviedčať“ aj osobne ku dverám. V televízii a novinách bolo o niečo viac politických meditácií. V obchode, u lekára, v škole, na návšteve, v kostole, na ulici – medzi nami bežnými ľuďmi sa nezmenilo nič. Nikto nezaťal ani slova o politike. Možno v krčme pri pive, ale tam nechodím.
Novinárka by zo mňa dobrá nebola. Vo svete sa toho deje príliš veľa a ja to nestíham ani len sledovať, nieto ešte komentovať. Svadba nášho princa, možno budúceho kráľa, s krásnou a celkom skromnou princeznou, blahorečenie odvážneho slovanského pápeža, Stanley Cup, MS v hokeji a samozrejme aj včerajšie kanadské voľby sú udalosti, ktoré ovplyvňujú dejiny krajín. Spomienky mi asi idú lepšie ako aktuality, a preto si dnes znovu zaspomínam na päťminútový príbeh spred štyridsiatich rokov, v ktorom hlavnou postavou je moja mama, vtedy mladšia ako teraz ja. Je to jeden z príbehov, ktorý ešte stále ovplyvňuje môj život.
Vilma si už robí plány do budúcnosti. Skúma, čím by mohla byť, keď bude veľká. Pýta si odo mňa rady. Obyčajne jej poviem, že také rozhodnutie ešte robiť nemusí. Nech sa zatiaľ len pekne učí, číta a spoznáva svoje talenty. Samozrejme musím odpovedať, čo ja vidím ako jej talenty. Pokračuje otázkami, čo by som z nej chcela mať ja a či ma musí poslúchnuť. Na to odpovedám, že ja jej síce neskôr poradím, ale vybrať si bude môcť a musieť sama. Nech si však vyberie to, čo ju naozaj baví. Vtedy je robota ľahšia. Varovala som ju pred pár zamestnaniami, ťažko tolerovateľnými v slušnej rodine. Inak nech si robí čo chce; nemusí kráčať v mojich šľapajách a nemusí realizovať ani moje sny. A to myslím úplne vážne. Prečo? Aj kvôli nasledujúcemu príbehu.
Ruby je malá, postaršia žena, s indickou krvou v žilách. Po operácii pred dvomi rokmi ma učila znovu „utierať prach“, „prať a žmýkať prádlo“, „ukladať taniere stále do vyššej a vyššej poličky“, „hrať sa“ s loptou a všetky iné potrebné veci do mojej domácej praxe.
Možno aj celý mesiac pred Vianocami bolo na blogu tak krásne sviatočne, že vôňa vanilky a škorice sa šírila aj cez počítač. Takmer každý sa radoval. Mnohí iba z tradície a čarovnej atmosféry, mnohí pri spomienkach na svoje detstvo. A mnohí sa radovali z Vianoc ako zo dňa, v ktorý prišiel na svet Ježiš.
Minulý rok mi neter poslala krásne fotografie z Novej Dubnice. Neboli krásne len preto, že je to mesto môjho detstva a mladosti, mesto, v ktorom žijú a stretávajú sa moji najbližší. Na fotografiách neter pózovala s hokejistami Kopeckým a Hossom a ich vybojovaným Stanley Cupom. Je to príjemný pocit, keď sa taká vecička dostane do malého ale pre človeka drahého kúta na zemi. Chlapcom, sebe i väčším fanúšikom by som to dopriala každý rok.
Dnes ráno Charlotte zložila tri deti v škole a s najmenším sa vracala domov. Keď ma zbadala, zastavila auto, otvorila okno, popýtala sa ma ako sa mám. A potom začala rozprávať o svojej sestre, ktorá pred mesiacom zomrela na rakovinu. Neviem jej meno, tak ju nazvem Karin.
Tento pribeh sa stal v kostole, ale mohol sa stať hocikde inde, kde ľudia majú „málo miesta“: v autobuse, v čakárni alebo parku. Mohol sa stať všade tam, kde si ľudia zakladajú na veku, titule, rase, postavení alebo iných svojich právach.
