MUDr. JUDr. Peter Kováč sa angažuje vo veciach verejných. Je nielen lekár, ale aj právnik, vysokoškolský učiteľ a súdny znalec v oblasti s tým súvisiacej. V reakcii na ohavné vyjadrenie poslanca Huliaka, adresované poslankyni Plavákovej, z nejasnej motivácie Peter Kováč napísal článok, v ktorom okrem iného pobáda pani poslankyňu a jej právnych zástupcov, aby nasledovali príklad istej sudkyne, momentálne na plný úväzok zamestnanej vo funkcii podpredsedníčky súdnej rady, a nechali sa inšpirovať jej žalobou proti autorovi týchto riadkov.
V článku Peter Kováč vyjadril aj takto svoj odborný názor:
"Poslanec za SaS Alojz Baránik v parlamente pred rokmi pourážal sudkyňu. Tá ho zažalovala a spor na ochranu osobnosti vyhrala. Za urážky v parlamente mal pán Baránik zaplatiť sudkyni 70000 eur, pretože poslanecká imunita naozaj neumožňuje kohokoľvek beztrestne urážať."
Nielen uvedený citovaný výrok, ale aj celý článok, vrátane odkazu na web stránku známeho sudcu Šramka, si vyžaduje uvedenie na pravú mieru.
Samozrejme, striktne technicky vzaté tak, ako sa na vedca-lekára patrí, má Peter Kováč pravdu. Bol som právoplatne odsúdený na zaplatenie 70 tisíc (plus príslušenstvo, teda skôr 100 tisíc).
Avšak ako advokátovi, predpokladám, musí Petrovi Kováčovi byť jasné, že spory na Slovensku ani zďaleka nekončia vždy právoplatným rozhodnutím krajského súdu. Veď načo by sme inak mali Najvyšší súd a Ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva? To platí tým viac, že takýto spor nemá na Slovensku precedens.
A keďže Peter Kováč vo svojom článku, ako to u učiteľov býva, prejavuje sklon k udeľovaniu lekcií, dovolím si pri všetkej úcte a skromnosti zmieniť, že ani zďaleka nie všetci právnici, ktorí sa zaoberajú primárne občianskym a ústavným právom, na túto kauzu zdieľajú názor ani s ním, ani s dotyčnou pani podpredsedníčkou, ani so sudcami a sudkyňami, ktoré vo veci rozhodovali a sú jej kolegyne (alebo dokonca snáď podriadení v organizácii Združenie sudcov Slovenska), a už vôbec nie s Robertom Ficom, ktorý sa k tejto mojej kauze tiež podobne odborne vyjadroval.
Sú naopak mnohí, ktorí zdieľajú môj názor, že ak sa (n.b. opozičný) poslanec vyjadruje k návrhu vládneho poslanca - v danom prípade podpredsedu strany Smer známeho z Kočnerovej Threemy ako "Maznák" - na personálne obsadenie dôležitej funkcie v rámci súdnej moci, je nielen právom, ale aj povinnosťou pri čestnom výkone mandátu poslanca povedať o takej kandidátke svoj názor na to, ako táto je či nie je vhodná na navrhovanú funkciu. To o to viac, ak sa jedná o funkciu, ktorej účelom je zlepšiť fungovanie súdnictva a podstatou kritiky poslanca v rámci rozpravy je to, že daná kandidátka sama je prieťahárka a členka súdnej mafie, ktorá je prapríčinou stavu nášho súdnictva.
A tu je rozdiel, ktorý Petrovi Kováčovi uniká. Označiť kolegyňu poslankyňu tak, ako to urobil Huliak, je osobný útok, ktorý nijako nie je vo verejnom záujme. Je len grobianskym a mizogýnskym výrokom jeho negatívnej emócie, ktorý nijako nemôže prospieť spoločnosti.
Na druhej strane, poukázať na to, že uchádzačka o funkciu, plnenie ktorej má za účel odstraňovať prieťahy, je sama (medzitým Ústavným súdom uznanou*) prieťahárkou, je na opačnom konci spektra toho, čo je a nie je správne a možné v parlamente povedať.
Čo je však možno ešte dôležitejšie je to, že Peter Kováč zjavne píše o tom, v čom sa len povrchne vyzná. Z toho, že v Ústave sa spomína len zákaz trestného postihu poslanca za výroky, totiž jednoznačne vyvodzuje, že občiansko-právny postih za výroky v parlamente postih možný je.
Ako som písal predtým (napr. tu), stačí si pozrieť historický vývoj tohto ustanovenia Ústavy (a dôvodovú správu k jeho zmenám) a jasné musí byť, že to až také jasné nie je.
____________________________________________
* V náleze I. ÚS 599/2022-45 ústavný súd uviedol aj nasledujúce:
Ústavný súd v súvislosti s už uvedeným pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna, nesústredená či neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (IV. ÚS 396/04). Krajský súd o odvolaní proti štvrtému rozsudku okresného súdu rozhodoval v napadnutom odvolacom konaní dva roky, čo spolu s takmer dvoma rokmi v predchádzajúcom odvolacom konaní, ako aj nerešpektovaním zákonnej povinnosti zo strany krajského súdu ako súdu odvolacieho aplikovať § 390 CSP je ústavne neakceptovateľné a dáva dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľmi namietaných práv. Vzhľadom na podrobné analýzy dospel ústavný súd k záveru, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).
