Krajský súd v Košiciach potvrdil škandalózny rozsudok Okresného súdu Bratislava 1[1], ktorým bolo úplne vyhovené žalobe istej smeráckej[2] sudkyne za výroky prednesené autorom na jej adresu v Národnej rade. Okrem ospravedlnenia, žalobkyňa požadovala aj náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200 000 eur. Rozsudok prvého stupňa krajský súd zmenil len tak, že miesto pôvodných 200 tisíc, má autor zaplatiť „len“ 70 tisíc eur.[3]
Krajský súd v Košiciach svoj rozsudok vyhlásil už 28. júna, ale napriek tomu, že je zo zákona povinný vypracovať rozsudok do 30-tich dní a má vec od augusta 2021, predsedníčka senátu si u predsedníčky súdu vybavila, že rozsudok stačí vypracovať do 18. septembra.[4]
V skratke pripomeňme, že rozsudok sa týkal výrokov autora ako poslanca v parlamente, ktoré sú chránené ústavou, a to najmä ak sú uvedené nie svojvoľne, ale v záujme riadneho prejednania veci, o ktorej parlament rozhoduje. Tak to bolo aj v danom prípade.
Odo dňa vyhlásenia rozsudku v Košiciach, aj keď odôvodnenie rozsudku nebolo (autorovi) známe, žalobkyňa prešla v smeráckych (penťáckych) a iných dezinformačných médiách do mediálnej ofenzívy (napr. tu) založenej na videní toho, ako má fungovať uplatňovanie práva v reálnom svete.
Je to videnie sveta a práva, ktoré - ako sa komu hodí - popiera ústavu, zákony, prirodzenú spravodlivosť a fakty. K tomu uvádzam nasledujúce.
Poslanec má právo v parlamente hovoriť o veciach, ktoré sú predmetom oprávneného verejného záujmu. To platí a musí platiť, aj ak sa daný poslanec nevolá Fico, Blaha, Mazurek, Kollár alebo Matovič.
Spôsob, akým sa oba uvedené súdy vysporiadali s touto základnou tézou našej ústavy a parlamentarizmu vôbec, uráža ľudskú inteligenciu. Je dôkazom urgentnej potreby naše súdy, a hlavne ich rozhodnutia, viac kritizovať.
V rozpore s tým, na čom je založený udsudzujúci rozsudok, predmetom verejného záujmu musí byť aj prípad, kedy poslanec v Národnej rade podá návrh, aby do orgánu, ktorého hlavnou úlohou je potierať prieťahy, bola zvolená nevhodná kandidátka, o ktorej si viacerí z poslancov myslia, že je sama prieťahárka, ako tomu bolo v predmetnom prípade.
Žalobkyňa sa tak sama vystavila kritike parlamentu, keď sa na základe návrhu poslanca Glváča, smeráckeho bossa (podpredsedu) a tiež, čo sa všetkým ukázalo neskôr, Kočnerovho a Zsuzsovej kamaráta, uchádzala o funkciu, ktorá je predmetom voľby, a tým aj rozpravy v parlamente.
Jedným z kľúčových nedostatkov kritizovaného rozhodnutia Krajského súdu je to, že si v ňom osvojil myšlienku žalujúcej sudkyne, že autor konal so zlým úmyslom tiež preto, že sa snažil dosiahnuť politickú výhodu. To je nielen znevažovanie mnohoročného úsilia autora o právny štát, ale aj ukážka toho, aká veľká je absencia ideálov slušnej spoločnosti medzi sudcami.
Autor považuje svoje dlhoročné úsilie o zlepšenie stavu súdnictva (samozrejme, s veľmi variabilnou úspešnosťou) za známy fakt, avšak z odsudzujúceho rozsudku je jasné, že Krajský súd v Košiciach (podobne ako prvostupňový súd) na možnosť dobromyseľnej politickej činnosti neverí.
To ladí plne s harabinovským naratívom justičnej mafie o zasahovaní „politikov“ do justície, čím sa myslí, ako vieme, zasahovanie politikov iných ako tých, ktorí s niektorými príslušníkmi našej justície spolupracujú a sú od nich neraz priam závislí.
Tiež nie je pravda, že správnosť tvrdení prednesených v parlamente musí byť preukazovaná. Ani autor preto nemusí preukazovať správnosť a primeranosť svojich tvrdení prednesených v parlamente o tom, že žalobkyňa (ako uchádzačka o funkciu, o ktorej rozhoduje parlament) je príslušníčka justičnej mafie a prieťahárka.
Právo nepreukazovať svoje tvrdenia plynie poslancovi priamo z ústavy, a je teda vecou daného poslanca, či také dôkazy existujú a ak, či ich zverejní.
V rozpore s tým, čo sa uvádza v rozsudku, žalobkyňa nepreukázala žiadnu ujmu vyjadriteľnú v peniazoch. Naopak, jej status ako sudkyne enormne stúpol, keď sa, možno aj vďaka autorovi, stala členkou Súdnej rady zvolenou sudcami, aby tam reprezentovala hodnoty sudcov Krajského súdu v Bratislave, považovaného mnohými v minulosti za naskorumpovanejší na Slovensku. Také domnienky plynuli z toho, že sa jednalo o súd, ktorému dlho predsedal harabinovský a komunistický káder, momentálne trestne stíhaný za justičnú korupciu, ale aj z toho, že tam bol extrémne vysoký výskyt trestne stíhaných sudcov a sudkýň, vrátane smeráckej poslankyne a političky Moniky Jankovskej a jej sestry.[6]
Súd v kritizovanom rozsudku vzal za hotovú vec, že žalobkyňa nebola prieťahárka, vychádzajúc zrejme zo samohodnotení sudcov, podľa ktorých sú snáď všetci naši sudcovia na výbornú. Tu je ale dobré si uvedomiť, že vo svojich verejných vystúpeniach ihneď po vyhlásení rozsudku Krajského súdu žalobkyňa uvádza k autorovi, že vo veci, ktorú autor ako advokát zastupoval, ona dvakrát (v senáte aj so spomínaným trestne stíhaným predsedom súdu) rozhodla v neprospech autorových klientov,[7] čo ona považuje za údajný dôvod autorovho angažovania sa proti nej v parlamente, a to s cieľom, aby ona bola nútená sa z rozhodovania v takej veci vylúčiť.
Čo však žalobkyňa - tak typicky - už neuviedla, je, že
po jej takom vylúčení sa, Krajský súd v Bratislave v danej veci (na štvrtý krát, po asi 14-tich rokoch) rozhodol v podstatnej časti opačne, teda v prospech autorových klientov po tom, čo statočná sudkyňa súdu prvého stupňa 3 krát[!][8] odolala tlaku falošných rozsudkov z nadriadeného Krajského súdu v Bratislave. Žalobkyňa teda v skutočnosti spôsobila podstatné prieťahy, lebo jej opakované falošné rozhodnutia znamenali prieťahy o mnoho rokov, a
Ústavný súd medzitým následne rozhodol, že v uvedenej veci boli spôsobené prieťahy a priznal autorovým klientom odškodné spolu 6000 eur.
Pokiaľ ale ide o vymyslené tvrdenia žalobkyne o tom, že ju autor ako poslanec v parlamente kritizoval len preto, aby dosiahol jej vylúčenie z rozhodovania v spomínanej veci, treba ešte uviesť nasledujúce.
Autor mal aj iné (rôzne) informácie, na základe ktorých predmetné žalované výroky vyslovil, ale ktoré s ohľadom na ich dôvernosť nemôže spresniť. Nakoniec, pani žalobkyňa nielen tým, že sa nechala navrhnúť do funkcie podpredsedom Smeru Glváčom, ale aj svojim následným pôsobením ako členka Súdnej rady jasne preukázala spätosť s organizáciou Smer.
Rozsudok sa borí aj s tým, ako zdôvodniť to, čo boss Fico správne označil ako „pokuta“.
Pokuty sa v občiansko-právnom konaní neukladajú, a tak sa rozsudok uchýlil k novotvaru, že povinnosť zaplatiť 70 000 eur plní preventívno-sankčnú funkciu. Sankcia, najmä v takejto zničujúcej výške stanovenej bez akéhokoľvek logického odôvodnenia, je vlastne peňažným trestom.
Trestom, ktorý je ešte omnoho prísnejším, ako ho predpokladá trestný zákon, ktorého rozpätie začína na 160 eurách a končí na 331 000 eur. Stačí si spomenúť, aké vysoké peňažné tresty a za čo sa dnes ukladajú za reálnu trestnú činnosť, a disproporcia je zjavná.
Aj preto, ak by kritizovaný rozsudok mal takto zostať, jeho výsledkom bude, že už ani poslanec Národnej rady nesmie otvorene hovoriť v parlamente o skutočných pomeroch v našom súdnictve.
Samozrejme, okrem prípadu, že by tým poslancom bol Fico, alebo niekto podobný. Ale to by už asi nebolo o skutočných pomeroch v súdnictve, ale o tom, čo sa páči istým držiteľom moci - sudcom.
__________________________________________________
[1] Krajský súd v Košiciach rozhodoval o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava 1 preto, lebo na návrh autora bol celý Krajský súd v Bratislave rozhodnutím Najvyššieho súdu vylúčený a vec pridelená do Košíc, a to však až po tom, čo návrhu autora na vylúčenie KS Bratislava Najvyšší súd nevyhovel (rozhodoval sám predseda Najvyššieho súdu Šikuta) a až na základe rozhodnutia Ústavného súdu, ktorý zrušil také rozhodnutie Najvyššieho súdu, tento vec pridelil Krajskému súdu v Košiciach, čo bolo niektorými odborníkmi považované tiež za „pozoruhodné“ rozhodnutie.
[2] Tento pojem je aktualizácia pôvodne zaužívaného pojmu „zabíjačkové“ sudkyne, pretože už sa zabúda na to, čo bola tá zabíjačka organizovaná istou advokátskou kanceláriou pre mnohých, teraz už trestne (od)stíhaných, sudcov a Mariána Kočnera, a vzhľadom na to, že teraz niektoré tieto sudkyne vstúpili do politickej arény aktívnym bojom za exponentov predmetnej strany.
[3] Plus trovy konania, to napriek tomu, že žalobkyňa vlastne bola úspešná len čiastočne, teda asi v jednej tretine svojho vzneseného peňažného nároku.
[4] Mimochodom, tu je zaujímavé porovnanie s disciplinárnym stíhaním známej čestnej sudkyne za to, že opomenula o podobné predĺženie lehoty požiadať predsedu svojho súdu. Nie je pritom bez zaujímavosti, že práve túto čestnú sudkyňu trio smeráckych sudkýň, vrátane žalobkyne, na zasadnutí Súdnej rady agresívne a účelovo slovne perzekvovalo pod zámienkou neexistujúcich disciplinárnych či etických pochybení, a to na základe informácií zjavne na tento účel zabezpečených hrubiánskym notorickým porušovateľom osobnostných práv (a bývalým hlavným propagátorom Š. Harabina).
[6] Žalobkyňa v súlade s uvedeným svoj vzťah k justičnej mafii, či jeho absenciu, medzitým priebežne preukazuje svojimi vystúpeniami na zasadnutiach Súdnej rady, kde so svojimi kolegyňami, smeráckymi sudkyňami, aj bez akéhokoľvek základu útočí na slušných sudcov alebo ospravedlňuje také útoky svojich kolegýň.
[7] Podstatou takých rozsudkov žalobkyne, ku ktorým sa takto verejne priznala, bolo, že autorovi klienti po tom, čo kvôli vychytralosti kupujúcej, manželky istého bratislavského advokáta, zostali aj bez domu aj bez peňazí 14 rokov bývať v záhradnej búdke, navyše s nákladmi na súdne konania.
[8] A niekto povie, že nemáme čestných sudcov!
