Zasadnutie súdnej rady 10. decembra malo na programe aj body, ktoré dali jej predsedníčke a podpredsedníčke opäť príležitosť na deklarovanie svojich pozoruhodných názorov na fungovanie justície a našu demokraciu. Vyberám z nich niektoré také, ktoré naznačujú ako u nás funguje justícia a komu slúži jej vedenie. Priznám sa zároveň, že pri niektorých z týchto výrokov, ako je z nich zrejmé, mám aj osobný záujem.
Bodom 10 programu podľa zápisnice bola (záverečná) správa komisie zriadenej súdnou radou v reakcii na podnet, ktorý dali súdnej rade sudcovia Špecializovaného trestného súdu Ružena Sabová a Milan Cisarik, aby súdna rada zaujala stanovisko k známej publikácii vydanej Ministerstvom spravodlivosti, ktorá bola následne šírená všetkými trestne stíhanými (alebo už aj odsúdenými) jednotlivcami, všakovakými infovojnami a inými smeráckymi, putinovskými a podobnými kanálmi, nazvaná „Prehľad porušení princípov právneho štátu v rokoch 2020-2023“. Uvedená komisia, pod pozorným vedením samotnej predsedníčky súdnej rady, v tejto správe dospela ku konštatovaniu, že
(čo je naozaj pozoruhodné v právnickom prostredí) "súdna rada nie je orgánom činným v trestnom konaní ani súdom a nemá vyšetrovacie právomoci" a že
táto (ministerská) publikácia svojim obsahom nezasahuje do nezávislosti súdnej moci ako jednej z troch mocí v štáte, neobsahuje žiadnu neprípustnú kritiku konkrétneho sudcu či jeho rozhodnutia",
v ktorom znení súdna rada, promptne a jednoznačne, schválila o tom uznesenie, a to bez ohľadu na to, či tvrdenia v takomto pamflete sú založené na konečných rozhodnutiach súdu alebo sú len zoznamom krokov štátnych orgánov, ktoré sa rôznym trestne stíhaným smeráckych kádrov neblaho dotýkajú.
V rozprave, ktorá k tomuto bodu pred schválením takého uznesenia prebehla (zvukový záznam), okrem takých perál ako výtka novinárom, že sa medzi sebou oslovujú prezývkami, nasledovaná takmer bezprostredne označením člena súdnej rady ako "Peťo", je príznačný výrok pani predsedníčky v tom zmysle, že "ak môže súdne rozhodnutia kritizovať nejaký novinár, môže tak robiť aj ministerstvo" (spravodlivosti). Takýto výrok bol pritom bez väčšej opozície a vcelku poslušne akceptovaný znalými či neznalými prítomnými členmi súdnej rady.
Je vhodné sa tu ale pristaviť a povedať si, čo ústava hovorí o oprávneniach štátnych orgánov a právach všetkých ostatných.
Článok 2 Ústavy SR hovorí:
(2) Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Ústava nehovorí nič o tom, že nejaké ministerstvo, na rozdiel, napríklad, od poslancov Národnej rady (o tom tiež nižšie) smie kritizovať rozhodnutia súdov a iných orgánov. Ďalej, ak sa pozrieme, čo v oblasti oprávnených konaní ministerstva spravodlivosti hovorí zákon, konkrétne zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (tzv. Kompetenčný zákon), uvidíme, že v paragrafe 13 pojednávajúcom o Ministerstve spravodlivosti sa uvádza slovo súdy (v relevantnom zmysle, teda naše domáce všeobecné súdy) len raz, a to v ods. (1) nasledujúceho znenia:
"Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre súdy a väzenstvo.",
pričom je vhodné uviesť, že pod pojmom "štátnej správy pre súdy" sa rozumie fungovanie súdov ako celok, nie rozhodovanie v jednotlivých prípadoch (o čom práve je uvedený elaborát Ministerstva spravodlivosti).
Preto, ak pani predsedníčka súdnej rady vidí, kde v zákone alebo v ústave je oprávnenie výkonnej moci (ministerstva) publikovať za peniaze daňových poplatníkov kritiku konkrétnych rozhodnutí súdov, mala by nám to povedať.
A aby sme v tomto boli viac úplní, pokiaľ by to niekomu nebolo jasné, nech už je člen súdnej rady alebo nie, novinár (napriek extrémne "neobvyklým" názorom uvedených členiek vedenia súdnej rady predstavených na zasadnutí) nie je štátny orgán. Novinár spadá pod iný odsek spomínaného článku našej ústavy, ktorý znie takto:
(3) Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Hoci sa to môže členom súdnej rady dosadeným súčasnou vládnou mocou alebo jej klikou (niekto by možno povedal, že mafiou) v súdnictve zdať horšie pochopiteľné, naozaj je to tak, že
novinári smú kritizovať a robiť všetko ostatné, čo nie je zakázané, a
vláda (ministerstvo) smie vykonávať svoje právomoci len v rozsahu stanovenom ústavou a zákonom
a zákon, ktorý by tomu odporoval, by bol celkom zjavne protiústavný. Ale hovor toto členom súdnej rady (a, bohužiaľ, niektorým novinárom).
Následný bod 12 programu zasadnutia sa venoval ďalšej politicky nabitej téme, "mediálnym útokom na sudkyňu Vieru Hadrbulcovú". To v súvislosti s jej rozhodnutím o neodkladnom opatrení, ktorým Denníku N zakazuje označovať ako takého istého extrémistu, antisemitu a (ako možno na zdôraznenie svojej politickej afinity zvykne, zdá sa, hovoriť istý člen súdnej rady) ňeonacistu.
A to vraj preto, že teraz, keď dotyčný má byť z krajiny terajšieho pobytu vydaný na trestné stíhanie, by mu to mohlo uškodiť. A každopádne, tak to napísal jeho obhajca, ktorý je tiež právnym poradcom Roberta Fica (a predtým Mariana Kočnera).
Rozprava k tomuto bodu bola zjavne vopred premyslenou štartovacou základňou pre vyjadrenia pani podpredsedníčky súdnej rady k jej vlastnej súdnej veci proti autorovi článku.
Ide o súdnu vec, kde rozhodovala spomínaná sudkyňa Hadrbulcová na súde Bratislava I. Táto žalobkyni, ako cez kopirák zo žaloby, priznala 200 tisíc eur nemajetkovej ujmy, označenej aj za sankciu ("pokutu", povedal pochvalne boss Fico). Bolo to za kritiku, ktorú na pani podpredsedníčku vzniesol v orgánoch Národnej rady autor článku v postavení opozičného poslanca, a to vraj "bez dôkazov", ako povedal nejeden slávny novinár.
Keď k žalovaným výrokom v Národnej rade došlo, pani podpredsedníčka síce podpredsedníčkou ešte nebola, ale bola uchádzačkou o funkciu, ktorú schvaľuje Národná rada. V Národnej rade, ako vieme, sa rokuje o návrhoch, a návrh na schválenie pani (vtedy ešte len budúcej) podpredsedníčky súdnej rady predložil bez jasného odôvodnenia istý smerácky boss a údajný jeho spoluvlastník, preslávený neskôr v súvislosti s iným predmetom jeho intenzívneho záujmu, odsúdenou vrahyňou Zsuzsovou (viac o takej žalobe a o oprávnenosti jej argumentácie tu).
O odvolaní proti takému rozhodnutiu pani sudkyne Hadrbulcovej rozhodol Krajský súd v Košiciach, keď žalobkyni právoplatne priznal 7/20-tín z uvedenej pôvodne žalovanej sumy.
Z uvedeného môže vyplynúť otázka: Čo asi tak mohlo byť účelom takých opakovaných hrubých výlevov obávanej mocnej štátnej funkcionárky na zasadnutí súdnej rady? Funkcionárky, ktorá, navyše, je viceprezidentkou tajomnej a veľmi vplyvnej organizácie Združenie sudcov Slovenska?
Niekto by mohol povedať, že také, aby som citoval aj pani podpredsedníčku, "sebastredné", výroky pani podpredsedníčky sú zastrašovaním sudcov, ktorí o jej žalobe proti autorovi článku ešte budú rozhodovať. Autor sa totiž dovolaním obrátil na Najvyšší súd. Lenže tam sa viacerí jeho sudcovia bránia tomu, aby vo veci rozhodovali, a to ponajviac s odôvodnením, že ako členovia ZSS, nechcú rozhodovať o žalobe jeho viceprezidentky.
Čo taký postoj sudcov hovorí o tom, ako sú nezávislí? A o tom, aký má na rozhodovanie sudcov vplyv uvedená organizácia, ktorá, povedľa smeráckej súdnej rady, môže rozhodovať aj o ich kariére?
Na vyjadreniach pani predsedníčky a pani podpredsedníčky súdnej rady vidieť, ako veľké majú nejasnosti niektorí jej členovia v tom, čo smie a nesmie štátny orgán (jeho člen) a čo smie a nesmie každý iný. Je ale ešte celkom inde z pozície vedenia súdnej rady hovoriť tendenčne na zasadnutí súdnej rady o vlastnej súdnej veci.
To sa nesmie. Lebo to vyzerá ako ovplyvňovanie alebo dokonca zastrašovanie sudcov z pozície moci. Verte mi, viem o čom hovorím.
