Nevyzerá to, že by sa Štefan Harabin označeniu za hlavného vinníka nejako vehementne bránil. Pritom na takú obranu má dôkladné možnosti -disponuje podporou na ňom závislých sudcov a členov súdnej rady, a teda by mohol tieto útoky riešiť súdnou cestou ešte oveľa razantnejšie ako doteraz a úspech by mal takmer zaručený. Navyše má tiež vcelku voľný prístup k médiám, ktoré sú vždy pripravené s veľkou zhovievavosťou až bázňou publikovať jeho trápne výlevy a protiútoky na opovážlivcov z radov jeho odporcov bez toho, že by mu, napríklad v rozhovore, kládli otázky, ktoré by na takú povahu jeho vystúpení poukazovali (viď napr. rozhovor s ním na TA3). V podobnom duchu sú prejavy opozičných politikov a médií, vrátane tých necenzurovaných. Dobrým príkladom je rozhovor v SME s poslancom za SMER-DS Mamojkom - opozícia redaktora veľmi mierna a výsledný dojem pre čitateľa, ak nie je odborníkom, je ten, že drobné chybičky systému a osobnosti JUDr. Harabina síce existujú, ale tieto odstránime čo najskôr, čím problém vyriešime.
Ako to vlastne je.
Nemá význam sa donekonečna zaoberať Harabinom, ale tými, ktorí ho tam, kde je, nainštalovali a udržujú. Harabin je figúrka, ktorá si dobre plní svoju úlohu. Súčasťou takej úlohy je rola obetného baránka. Odmenou za to mu je okrem iného to, že si môže (okrem prípadov, na ktorých majú jeho šéfovia záujem) robiť so súdmi a sudcami čo chce, samozrejme za predpokladu, že
(1) viac-menej spoľahlivo a trvale zabezpečuje, že súdy sú jeho nadriadeným vždy k dispozícii v rozsahu potrebnom na ich ciele (peniaze, moc) a
(2) horeuvedené robí tak, aby verejnosť, európske inštitúcie a dokonca i jednotlivci z radov nezávislých odborníkov z medzinárodných organizácií mohli byť uchlácholení, že všetko je ako-tak v poriadku, problémy sú na strane jednotlivcov, čo je v zásade riešiteľné.
Poďme si povedať aspoň niečo o tom, ako také ovládnutie súdnictva funguje. Úlohu podmanenia si súdov je možné splniť len ak je prístup komplexný a tento sa prostredníctvom nekonečného prúdu úprav zákonov prispôsobuje novým potrebám, ktoré prípadne vznikajú v dôsledku občas vynaliezavých ochrancov ústavných práv. V rámci plnenia takej úlohy sa používajú nasledujúce postupy:
Falzifikácia výberových konaní na justičných čakateľov v záujme zabezpečenia trvalosti súčasného stavu. Harabin upravil zákon tak, že každý, kto má magisterský titul z právnickej fakulty (napríklad Harabinov syn to dokázal dokonca aj pred promóciou) sa môže zúčastniť výberového konania, na základe ktorého, ak je úspešný, sa stane tzv. justičným čakateľom. Ten si potom (ako to označenie funkcie naznačuje) len nejaký čas „počká" na uvoľnenie miesta sudcu (potrebu sudcovskej skúšky ignorujem - to je formalita). Takže v situácii, kedy súdne orgány nevedia nič o kandidátovi na funkciu sudcu (okrem toho ako sa volá, čo ale je rozhodujúca informácia), je zloženie takej čakateľskej skúšky v zásade jediným kritériom na dosiahnutie toho, aby normálny absolvent právnickej fakulty stal sudcom. Doživotne. Samozrejme, také výberové konanie na čakateľa je podľa toho aj veľmi náročné. Extrémne. Až tak, že ho úspešne absolvujú buďto čistí géniovia (tí sa väčšinou za justičných čakateľov nehlásia) alebo tí, ktorí poznajú otázky a odpovede vopred. Ako? Testy pripravujú krajské súdy, ktoré ich texty (ako inak) pred použitím zasielajú na „kontrolu" ministerstvu. Takže výsledok je potom taký, že nejaký 22 alebo 23 ročný „génius" nielenže zodpovie na všetky otázky úplne a správne ale ešte aj anglický preklad zo seba sype na papier bez toho, že by sa pritom pozeral na zadanie. Veď iste, mama sudkyňa alebo ministerská úradníčka materiály dodala s dostatočným predstihom, takže budúci sudca mal dosť času na to, aby sa to aj on mohol naučiť naspamäť.
Takže kontinuita súčasného stavu je zabezpečená. Takto ustanovení sudcovia budú doživotne slúžiť svojim chlebodarcom. Nielenže osvedčili svoju bezcharakternosť, ale sú si vedomí, že ich šéfovia vedia ako sa sudcovské posty dostali, a teda sú im nadosmrti zaviazaní.
Ovládnutie súdov. Súdy sú ovládané
(a) systémovo, napr. vo veciach verejného obstarávania alebo na ochranu osobnosti pre potreby zastrašovania nepohodlných médií, či praktickou elimináciou dvojinštančnosti súdneho konania, a
(b) prípad od prípadu.
(Ústavný súd radšej vynechám, ale úplne bude stačiť ak si prečítate reakcie jeho predsedníčky na komentáre novinárov o činnosti/nečinnosti Ústavného súdu - je to obraz morálnej úbohosti a intelektuálnej malosti na poste, ktorý vyžaduje veľkého človeka.)
K systémovému ovládaniu súdov:
- Verejné obstarávanie sa rieši tak, že sa táto agenda vyčlení do novovytvoreného súdu (Malacky), kde, samozrejme, sú menovaní noví sudcovia. Vieme akí.
- Veci o ochranu osobnosti sa riešia tak, že sa zmení zákon tak, že je príslušný súd žalobcu a zároveň sa zabezpečí roztrieštenosť súdov tak, aby tých zopár sudcov, ktorí prichádzajú do úvahy, boli vždy tí správni. Nič sa nezverejňuje. Poprípade, ak je to vhodné, u vystrašenej sudkyne sa zabezpečí, že pojednávanie je neverejné.
- Problém toho, že vec „úspešne" rozhodnutú na prvom stupni by mohlo byť ťažké opakovane takto rozhodnúť na krajskom súde, bol vyriešený tiež novelou občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej krajské súdy nemusia ani verejne pojednávať, ani zdôvodniť svoje rozhodnutia potvrdzujúce rozsudky nižšieho stupňa. Prakticky to potom vyzerá tak, že krajskí sudcovia sa veľmi radi dajú ovplyvniť na to, aby potvrdili rozsudok nižšieho stupňa - nie je to pre ne žiadna práca a pritom sa zavďačia tým, ktorí si to „zaslúžia".
K ovládnutiu súdu v jednotlivom prípade dochádza hlavne obchádzaním pravidla zákonného sudcu tiež niektorým z nasledujúcich spôsobov:
- Zákonnému sudcovi sa odoberie vec tak, že sa naň pod vhodnou zámienkou privodí disciplinárne konanie (po dobu doriešenia konania je sudca suspendovaný a jeho veci sú mu odobraté) a príslušnú vec predseda súdu (takmer vždy poslušný, pretože bol menovaný Harabinom) pridelí sudcovi, ktorý rozhodne ako je treba.
- Ďalšou metódou je tzv. stáž. Stáž je prax na inom súde, napr. vyššieho stupňa, alebo na ministerstve. Môže byť stanovená kedykoľvek ktorémukoľvek sudcovi, i keď formálne s jeho súhlasom (skúsil by nesúhlasiť!). Takže, ak napríklad do určitého senátu krajského súdu smeruje vec, ktorá bola „úspešne" rozhodnutá na prvom stupni, a v tomto senáte je nejaká sudkyňa, ktorá sa nedá podplatiť ani zastrašiť, jeden zo spôsobov ako zabezpečiť, že ona nebude rozhodovať danú vec ako sudca spravodajca je poslať ju v potrebnom čase na stáž. Keď bude daná vec rozhodnutá, môže sa vrátiť.
- Na zvláštnu objednávku pre významných oligarchov sa môže postupovať tiež tak, že sa zaplatí vhodná osoba, napríklad advokát, ktorá sa menuje za nového sudcu. Takýto novomenovaný sudca má predsedom súdu pridelenú skupinu vecí, ktorá (samozrejme) zahŕňa aj predmetnú vec. Po rozhodnutí predmetnej veci daná osoba odchádza zo sudcovského stavu.
Spôsobov je viacej a tieto je možné rôzne kombinovať. Ak sa konkrétny prípad nedá vyriešiť už preskúšanými spôsobmi (zanovitý neúplatný advokát protistrany alebo iná komplikácia), dá sa tiež zariadiť prijatie zmeny zákona tak, aby sa problém odstránil. Jednoducho, spôsob sa nájde, a ak nie, tak sa jednoducho poruší zákon, veď o tom, či bol zákon porušený alebo nie rozhodne Najvyšší súd a o tom či bola porušená Ústava alebo nie rozhodne (prípadne) Ústavný súd. Všetci vieme ako.
Na rozdiel od súdov za komunistov, kedy sa podobné metódy používali tiež, ale bez potreby ich nejako kamuflovať, súčasný stav má veľmi závažný vedľajší účinok, ktorým je zamorenie súdov korupciou a svojvôľou sudcov. Toto, verím, nie je Ficovi príjemné. Bol by radšej, keby sa to dalo bez toho. Ale, jednoducho, ak má súdnictvo ovládať, tak potom toto je cena, ktorú musí zaplatiť.
Tú cenu platíme my všetci a len my všetci môžeme tento stav zmeniť. Je totiž falošnou predstavou, že sa dá vytvoriť nejaké detailné politické usporiadanie, ktoré by pevne zabezpečilo to, že súdy, teda súdna moc ako jeden z troch pilierov delenia štátnej moci, nebude pod vplyvom moci výkonnej, teda vlády. Taký politický systém neexistuje, pretože každý, aj ten najdokonalejší systém je možné znečistiť a skorumpovať, ak si politici zaumienia, že to urobia. O tom, či súdnictvo bude nezávislé nerozhoduje dokonalosť jeho systému a prepracovanosť záruk jeho nezávislosti od vlády. Aj hrubo nedokonalý politický systém by fungoval celkom slušne v krajinách, kde silná politická kultúra jednoducho nedovolí, aby sa také nedokonalosti zneužili na potláčanie základných ľudských práv a slobôd. Aj ten najdokonalejší systém by vcelku ľahko mohol byť zneužitý niekým ako je Róbert Fico, či už prostredníctvom Harabina alebo niekoho iného.
