Dlho-predlho pripravovaný a očakávaný trip s kamarátkami Evou a Renátou je tu. Cesta za Ivankou, ktorá v Austrálii študuje, práve v týchto okamihoch začína a vianočné prázdniny na vzdialenom kontinente sú predo dvermi. Strávime ich v Sydney. Neveľký, ale mimoriadne útulný dvojizbový byt nám prepožičali naši noví priatelia v jednej z pokojných štvrtí východnej Sydney v Maroubre na Broome Street. Kolonizovali sme ho kuframi, slovenskými tradičnými sladkosťami, darčekmi pre našich domácich a slovensko-česko-anglickou vravou. Stane sa našim prechodným domovom.
Sydney – hlavné mesto Nového Južného Walesu s kozmopolitnou kultúrou a piatimi miliónmi obyvateľov, nachádzajúce sa na pobreží Pacifiku vždy bolo mojim snom. Pravdupovediac, neverila som, že sa niekedy naplní, hoci pochádzam z rodiny, v ktorej každý druhý člen pracuje v leteckej doprave. Prečo je čarovné Sydney s bujnou vegetáciou, rôznorodou kultúrou a okúzľujucími plážami tak podmanivé pre iných, nebude len tak. A nebude to ani vzdialenosťou. Pre mňa osobne je vzácnym miestom, ktoré je treba vidieť a zažiť. Už viac ako dvadsať rokov nám otec s mamou rozprávali o dych berúcich zážitkoch práve na tomto kontinente. Rovnako ako brat, ktorý v Sydney študoval. Vďaka ich príbehom sa toto miesto stalo pre mňa ikonickým mestom. Moje prvé kroky určite povedú do centra Sydney, k Opere, Hyde Parku či Queen Viktoria Building. Ale v tejto chvíli musím do postele.
Aby som nezabudla, päťhodinový let z Budapešti do Dohy v Katare bol ničím pred tým druhým - štrnásťhodinovým letom najväčším osobným dvojposchodovým dopravným lietadlom z Dohy do Sydney. Mohutný moderný Airbus 380 dokáže prepraviť viac než päťsto cestujúcich. Pohľad naň mi vyrazil dych. „Majestátne a tak veľké“, pomyslela som si v duchu, „ako sa len udrží vo vzduchu?“. Celkom vážne, let ponad Indický oceán bol čímsi výnimočným aj keď nebol prechádzkou ružovou záhradou, priznávam. Avšak, pod taktovkou profesionálnej mladej a zaujímavej posádky Qataru sme tých dvadsaťpäť hodín s medzipristátím v Dohe prežili v zdraví, pohode a s úsmevom, aj keď nie celkom svieže. Trojtýždňové dobrodružstvo začína. Cítim ohromnú radosť, že tu môžem byť. Aby som bola úprimná, aj trochu clivoty, že nebudem s našimi – s mojou rodinou, ktorá mi už teraz chýba. A napokon, aj štipku nostalgie, že to nemôžem povedať môjmu otcovi. Bol by rád, viem o tom. Veď nakoniec, v mojej duši a mojej mysli, je tu so mnou.
