Na stretnutie s prezidentom prišli mnohí a podľa reakcií, potlesku a otázok zdá sa, že nesklamal. Už jeho príchod avizoval, že to bude sugestívne, energiou saturované, milé stretnutie. Prihovoril sa študentom, ale prostredníctvom nich aj nám, pedagógom. Aspoň tak som to v hĺbke duše cítila. Presvedčivo a neformálne, prirodzene a zaujímavo rozprával príbehy a našim mladým, ktorí budú o dvadsať rokov riadiť tento svet, hovoril o krásnom Slovensku, o tom ako uspieť a plniť si svoje sny a túžby, ako sa nevzdávať. Tiež o tom, aké dôležité sú hodnoty, ktoré sú našim kompasom. Neznelo to ako klišé či prázdne frázy, keď spomínal úspech a hodnoty ako spojené či prepojené nádoby. Zamyslel sa nahlas aj nad tým, prečo prestalo byť na Slovensku vzdelanie dôležitou hodnotou v našom vnímaní, v našich hodnotových rámcoch a postojoch. Ale tiež o tom, aké pohyby, tendencie a efekty to má pre naše vysoké školstvo. Pravdou je, že naše humanitné disciplíny a ich rolu v technologizovanom a ekonomickom svete explicitne nespomenul, ale jeho reč hodnotovou bola.
Samozrejme, že otvoril aj horúce témy, ktoré sú práve teraz turbulentnými a rezonujú v našej spoločnosti. Som rada, že neobišiel problémové zóny, ktoré on ako prezident vo verejnom priestore permanentne otváral, aby sme o nich komunikovali a mohli viesť diskurz, najmä preto, že sa dnes na každom kroku stretávame s "nečestnosťou mocných". To pred ním nezvykol robiť žiaden náš prezident. Som rada, že študentom (vy)argumentoval a zdôvodňoval, prečo on ako prezident SR otváral také neuralgické témy, ako sú zdravotníctvo, školstvo, justícia. Neprekvapilo ma, že spomenul aj znepokojujúce vyšetrovanie, ktoré práve nastalo (NAKA vypočúva organizátorov protestov Za slušné Slovensko), ktoré vo mne vyvoláva znepokojenie, strach, neistotu. A obavu o demokraciu v našej krajine.
Aj naši študenti boli skvelí. V diskusii kládli otázky, ktoré by som asi položila aj ja, ak by som bola v ich koži.
Nielenže ma náš prezident nesklamal, ale mám za to, že mi dodal nádej a morálnu odvahu pokračovať v tom, čo robím. Komunikovať, presadzovať etickú politiku, podporovať kultúru dialógu. To, čo chýba našej politickej scéne, respektíve jej väčšej časti, ale tiež verejnému priestoru je z pohľadu môjho – teda z pohľadu etičky nedostatok kultúry dialógu. Akoby sme nevedeli, nedokázali, nemohli spoločne komunikovať, ak stojíme na opačnej strane, alebo na inej názorovej platforme. Nazdávam sa však, že viac ako kedykoľvek predtým, akútne potrebujeme kultivovať dialóg, nasýtiť ho rešpektom k pluralite, slušnosťou a uznaním, toleranciou a empatickým porozumením, ale aj kritickým myslením.
Mám skutočne dobrý pocit. Som plná energie a opäť môžem k študentom, na popoludňajšiu prednášku presvedčivo, so vztýčenou hlavou, úsmevom... nie, že by som to bez dnešného stretnutia s prezidentom nedokázala. To určite nie, vždy som skôr optimista než pesimista, skôr láskavá, než odmeraná. Ale práve včera bol deň blbec, ktorý sa hlási k slovu tak raz za kvartál... Možno ho poznáte aj Vy, ten deň, keď sa Vami pokúša niekto manipulovať, vyvolať vo Vás pochybnosti, keď uplatňuje svoju moc...
Stretnutie s prezidentom zapôsobilo ozdravne a spôsobilo reštart. Včerajšok je preč a ja som opäť na nohách pripravená čeliť komukoľvek a čomukoľvek...
Som opäť sama sebou! Ďakujem Vám pán prezident.
