Tak teda tu je. Hlboký výdych číslo I. Rím je absolútne úžasný. V mojej top 5 zaujal prvé miesto a vytlačil z neho doteraz dlhoročnú stálicu Kodaň. Ach, Copenhagen, vôňa októbrového vzduchu, slnkom zaliate ulice, René...dobre teda, nezradím ju a rozšírim trochu priečku, aby sa tam zmestili obe. Taliansko ako také ma nikdy nelákalo. Ani do Ríma by som len tak sama nešla. Ale teraz sa lieta mimoriadne výhodne, ubytovania je plný internet a tak nie je o čom. Hlavne, ak sa to všetko deje za účelom splniť niekomu sen. Tým niekým bola mama, ktorá Vatikán videla vždy len vo Veľkonočný pondelok, keď ešte nebohý pápež Ján Pavol II dával požehnanie. Teraz ho mala vidieť naživo. Ešte pred odletom som rodine oznámila, že meníme už zabehnutý systém „ja sprievodca, oni turisti“ za nový „ja pekná, oco vedúci zájazdu, mama a sestra turistky“. Nápad to bol skvelý, len škoda, že nevyšiel. Bedekre, mapky a návod, ako nájsť hotel, skončili v mojej taške. A až do odletu späť do BA sa z nej takmer ani nepohli.Tak sme prileteli. 26 kilo vážiaci kufor sa po tristopädesiatomôsmom pohodení rozhodol, že už má toho dosť a podal ocovi nefunkčnú rúčku. Ten ho musel celú cestu vláčiť a radšej ani nechcem vedieť, akú slovnú zásobu si opakoval. Keď sme zbití únavou a pohľadom na trpiacu hlavu rodiny konečne našli hotel, bolo niečo pred piatou poobede. Hotel bol kdesi tam hore v tej budove na tom hlučnom námestí, ktoré vlastne ani nebolo tak námestím ako križovatkou. Zazvonila som na zvonček, ale nikto neodpovedal. Ako jazykovo zručná (a ešte ako) som vyšliapala niekoľko poschodí, aby som našla "recepciu". Tá nebola. Boli iba dvere a na nich menovka Happy Holiday. Po niekoľko minútovom klopaní a zvonení som si pripadala ako herečka v dobre inscenovanej irónii. Cestou dole sa ma pomaly zmocňovala beznádej, že som zase raz niečo poriadne spackala a tento krát to nebudem len ja, kto si to odnesie. Asi to bolo prílišným sústredením a možno išlo len o večnú túžbu otestovať pravosť mramorových schodov, ale na jednom z nich som zrazu stratila balans a ubrzdila to svojím nie celkom mäkko vybaveným (čítaj kostnatým) zadkom. Dole som sa však veľmi sťažovať nemohla. A tak som vybavovala ďalej. Dva čísla uvedené na hotelovom voucheri boli nedostupné. Oco išiel von fajčiť. Tretie číslo to zdvihlo. "Ahoj, budem tam o 2 minúty." O 15 minút sa tam skutočne objavil. Bol taký krásne vyžratučký, veľmi milý a jeho žena detto. Laura. Prízvuk, akým to povedala si budem pamätať ako tú vôňu vzduchu v prvý večer. Ukázala nám izbu. Štvorka. Štyri postele v jednej izbe. Dve oddelené, dve rozkladacie. Nie som asertívny typ, ale keď ide o rodinu a o to, že by ma po zvyšok pobytu mučili tými najrôznejšími spôsobmi, bojujem ako lev. Môj, toto nie je tá izba, o ktorej sme spolu hovorili. Pozrel na voucher, povedal „I’m sorry, ukážem vám druhú izbu, ale musíme o poschodie vyššie", a bolo. Dve izby s prechodnými dverami, priestranné a jednoducho a veľmi vkusne zariadené. Hluk z ulice vonku ma netrápil. Bývam predsa na najväčšom Bratislavskom sídlisku a pod oknami mi každých 5 minút stojí MHD. Keď videl, že už sme spokojní, vytrhol mi z bloku mapku, pokreslil ju krížikmi a čiarami a spýtal sa, či už je všetko podľa našich predstáv. Asi hej. Potom vyriekol tri čarovné slová: „Internet máte zadarmo.“ Bolo zábavné sledovať iskričky v očiach mojej sestry.Chvíľu nato som zistila, že ma prijali do nového zamestnania. Zadok zázračne prestal bolieť a ja som skákala povestný meter dvadsať. V tom momente sa pre mňa začala ozajstná dovolenka. A bolo to hlavne vďaka tomu, že len čo som večer vyliezla do ulíc starého Ríma, cítila som sa úplne ako doma. Len trochu krajšia (tie pohľady a hvizdy mi robili véééľmi dobre) a pokojnejšia...to be continued (po taliansky to neviem) :)
