Rodina aj naďalej dôverovala môjmu sprievodcovaniu a nechala sa viesť. Tak sme teda začali deň ďalším kostolom, ktorý môj bedeker určoval ako jeden z "musíte vidieť" - Santa Maria del Popolo. Kostol menšieho „vzrastu“, ale pekný. Človek tým postupne začne trpieť - prvý kostol bol majestátny, druhý úžasný, tretí jedinečný, štvrtý nádherný, piaty....a potom už je to len pekné, dobre sa v tom oddychuje, lebo tam nesvieti slnko a je tam príjemný chládok. A hoci o tom tak píšem, nebojte sa, ja som tvor večne hľadajúci a ani tu tomu nebolo inak - chcela som nájsť to miesto, kde na mňa bude padať nebeský pokoj.Druhou povinnou zastávkou boli Španielske schody, ktoré sa v taliančine vôbec nevolajú španielske, ale to im neuberá na popularite. Hoci bolo 36 stupňov v tieni, schody boli posiate turistami. Mňa však skôr zaujal dom hneď vedľa, na ktorom visela tabuľa, že tam zomrel mladý básnik John Keats, ktorý mi kedysi na univerzite nedal spávať. Vo všeobecnosti som totižto analýzu básní nemusela, ale pamätnú tabuľu som si odfotila. Možno mi raz moje potomstvo bude vďačné.Oproti schodom je ulička s najdrahšími obchodmi, Via Condotti. Ako písal jeden Američan vo svojich rímskych postrehoch, treba sa ňou prejsť, aj keď na to nemáte. Čo ja viem. Výklady ako každý iný. Len ceny sú také menšie, čo do možnosti prečítať si ich, a väčšie, čo do možnosti zaplatiť ich :) Via Condotti ústi na Via del Corso. Jedna z hlavných tepien, plná obchodov, ľudí, turistov, áut a autobusov. Ako orientačný bod pri potulkách je priam ideálna, hlavne keď má človek dobrú mapu a vie, do ktorej uličky má odbočiť, aby našiel ďalšie atrakcie. Tou našou bola fontána di Trevi. Bolo už pravé poludnie a teplota priam lákala k imitácii scény z filmu La Dolce Vita, kde Anita Ekberg okolo seba špliecha vodu na všetky strany (hlavne aby vynikli jej krivky) a kričí "Marcello!". Ja krivky na Miss mokré tričko nevlastním, tak som si aspoň podľa ľudovej tradície hodila do fontány tri mince, aby som sa sem ešte vrátila (odzadu, lebo len tak to vraj funguje) a pokračovali sme ďalej. Denný plán ešte ani zďaleka nebol naplnený.Pri svojich potulkách internetom v snahe zistiť si o Ríme čo najviac, som niekoľko krát narazila na názov Pantheon a na to, že ide o veľmi starú pamiatku, ktorú by žiaden turista nemal obísť. Zopár obrázkov a popis som našla aj v bedekri. Lenže presne tu platí to, čo nefungovalo pri Sixtínskej. Zrazu sa z úzkych uličiek zjavilo námestie, na ktorom stála budova. Zvonku nič moc. Staré, veľké, s výraznými stĺpmi. Vstup zadarmo. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som nás tam ťahala. Tak sme vošli. Wow! Keď sa otvorili hranice s Rakúskom a môj oco ma zobral do Viedne a Heinburgu, musel tento výraz z mojich detských úst počúvať v dvojminútových intervaloch, taká som bola zo všetkého uchvátená. Teraz som zažívala podobný pocit! Nádherná prastará stavba, akoby ani nedotknutá časom s obrovským lúčom svetla, ktorý preniká dierou v kupole. Jedna blogerka pri svojich opisoch napísala, že vraj aj keď prší, tak dnu neprenikne ani kvapka. Neviem, ktorý bedeker je lepší, či ten jej, alebo môj, no skôr by som verila tomu svojmu, ktorý hovorí, že najkrajší zážitok je byť dnu práve vtedy, keď prší a kvapôčky sa rozbíjajú v tom lúči svetla. Každopádne by som to rada raz zažila. Pantheon bol ale zázračný a priam magický ešte v jednom zmysle. Naši sa v ňom pohádali. Nešlo by o nič zvláštne, však hádať sa je niekedy zdravé, ale ono sa to kumulovalo celé doobedie a vyvrcholilo to práve tam, kde som ja cítila ten zvláštny pokoj. Naštvalo ma to. Ako správna vedúca zájazdu som mala ostať a prečkať tú búrku, no ja som nemohla. Zdvihla som sa a odkráčala von a bolo mi úplne jedno, čo bude a či tam ostanú alebo pôjdu za mnou. To však nie je celkom všetko. Hádka totižto ustala, znepriatelené strany vytiahli bielu šatku, nepokojné more sa ustálilo. Až kým sme sa zase iný deň nedostali do blízkosti Pantheonu. Tuším má akúsi čiernu silu. A nikto mi opak nevyhovorí. Ale späť k potulkám. Rodina ma predsa len nasledovala von a ja som ich zase pekne odviedla do hotela na poobedňajšiu siestu. Malo to len malý háčik. Nešiel prúd. Preto riadili von premávku policajti a preto nešiel výťah. Žiadny internet pre sestru, žiadna sranda. Všetci povinne do postele oddychovať.Prúd našťastie po nejakej hodinke zase "napadol" (opak od vypadol) a tak sme mohli pokračovať. Cieľom večernej prechádzky bola Piazza Navona, ktorú som síce mala v pláne už cez deň, ale keď sa nedá, tak sa nedá a večer sú takéto ľudomilné miesta predsa len asi krajšie. A tak aj bolo. Hneď pri jednom zo „vstupov“ na námestie stála ženička v zelenom. Živá socha, ale taký ksicht, až by som tam pri nej ostala aj dve hodiny, keby som mohla. To bola iná herečka! Hodili ste jej niečo do klobúčika, išla na vás oči vyočiť, hádzala ich po vás jedna báseň, špúlila zelené ústa, no nádhera. Nehodili ste, začala zazerať. Ale ako! A ak ste sa jej náhodou zapáčili, to bolo flirtovanie par excellence. Božtek za božtekom. Fakt bola skvelá, inak by som jej toľko riadkov nevenovala. Rodičia ma museli ťahať preč a tak som ich zaviedla na ďalšiu „zhlukovaciu“ piazzu - Campo dei Fiori, kde svojho času (pekne dávno) upálili Giordanna Bruna. Kvôli sestre som oprášila znalosti z histórie a pridala aj niekoľko ďalších mien a výrokov („a predsa sa točí“), ktoré by jej mohli hovoriť viac ako práve toto jedno meno. Uličkami (ja ich zbožňujem a dokázala by som sa nimi túlať celé hodiny) sme sa dostali k „útulku“ mačiek - tzv. Area Sacra. Najskôr sme zbadali jednu mačku. Potom ďalšiu a po chvíli už ani nemalo zmysel počítať ich. Záverečným klincom tretieho dňa bol kostol Chiesa del Gesú. Mala som na sebe letné šatôčky na ramienka, vysoké topánky, aby mi robili dlhé nohy (aspoň niečo, keď ich ešte nemám opálené) a myslela som si, že mi to prejde. Neprešlo. V kostole sa práve skončila omša a my sme sa tam votreli na jedno malé mrknutie. Lenže ja som do oka padla jednej mníške a tá ma doslova vyvliekla za dvere s takou prednáškou, až mi bolo zle. A to som jej nerozumela ani slovo. Ale mala pravdu. Keby čítala blog, venujem jej jedno veľké ospravedlnenie. Excuse!
