"Nasaď si čierne okuliare"

Raz som svojej spriaznenej duši vykričala, že vidí príliš čierno-bielo. Že nechce vidieť ani len tie odtiene šedej. Po roku a niečo sa mi to bumerangom vrátilo späť. Zrazu som v čiernom svete zazrela svetlo a chcela ho stoj čo stoj mať. To bola tá „biela nádej“ a nič iné pre mňa v tej chvíli neexistovalo. Ak sa svetielko na chvíľu v blikote stratilo, zase som videla len čiernu tmu. Tak ma tá moja blízka duša tak duševne prefackala a bolo. V hlave sa to len tak začalo hmýriť rôznymi farbami.Mám pred sebou omaľovánku. Je čierno biela, veď ako inak. Od malička nás učili, že je len na nás, ako si svet vyfarbíme. Ja som kopírovala predkreslené a nechápala, prečo niekto maľuje oblohu na zeleno a stromy na modro. Teraz vidím, že to ja som robila chybu. Kopírovala som svet veľkých, ich videnie, chcela som byť taká, ako oni. A oni boli radi, že som takou, akou ma chceli mať. Sedím pred čiernymi linkami, ktoré sa krútia po papieri a neviem, ako pokračovať. A tak sa vraciam k nemu. „Nasaď si čierne okuliare a nedávaj ich dole.“ Poradil mi a mal pravdu. Nasadzujem si čierne okuliare, aby ma nezradila príliš dobre mierená dávka humoru a šarmu. Dostáva sa mi pod kožu, ale ja sa každé ráno sprchujem, aby som zmyla, čo sa na ňu cez noc v spánku nalepí. Tuším budem s tými okuliarmi musieť aj spať, aby sa mi nesnívali ružové sny.A vymaľujem to neskôr (keď vymením tie ružové pastelky)...