Tinnitus. Ti čo?

A potom mi jeden piatok zaľahlo v ľavom uchu. Nič výnimočné, už sa mi to stalo niekoľkokrát a ako prišlo, tak aj odišlo. Vlastne by som si to asi ani nevšimla, nebyť CD od kamošky, na ktoré som sa veľmi tešila a ktoré malo zlý zvuk. Už som aj bola pripravená napísať jej reklamačný e-mail, ale potom mi došlo, že chyba nebude vo vysielači, ale v mojom prijímači. Skúsila som klasické vyrovnávanie tlaku, ale nič nepomáhalo. Ubehol víkend, pondelok a prišiel Valentín. Moje vnemy okolitého prostredia prerástli do neúnosného hukotu a kolotoča. Kolegov telefonát bol prenášaný ako priamo z koncertného pódia, samu seba som počula s ozvenou a keď ma naplo, bolo jasné, že únik domov už nepomôže. Kolega zalarmoval posily a nejako ma dopravili na pohotovosť, kde ma síce každý ignoroval, ale napokon ma predsa len vzali dnu a napichli na infúziu. Večer som kamoške písala o tom, aké to tam bolo hrozné a že budem mať námet na blog. Jej odpoveď ma pobavila: „o tom sa nebloguje, to sa lieči“. Ja som si aj tak myslela svoje a na druhý deň zase išla pekne do práce. Veď mám predsa toľko úloh! Hukot v uchu sa zhoršil len čo som zavrela za sebou dvere na kancelárii. Začala som mať podozrenie, že ide o akúsi alergiu na prácu. Ale....vydržím ešte jeden deň a potom sa pôjdem dať dôkladne vyšetriť domov. Mama tam pozná skoro celú nemocnicu, takže nebudem musieť bojovať o pozornosť pohodená na lavičke, čakajúca na božiu spásu v podobe prvého bieleho plášťa, ktorý má oči aj cit. V piatok ráno som už v maminej spoločnosti kráčala na krčné, nosné a ušné oddelenie. Mali sme tam byť skoro, aby ma stihli vyšetriť ešte pred vizitou. Na rozdiel od pohotovosti, tu si ma preklepli poriadne. Netušila som síce, čo znamenajú nejaké „áčka“, ale nevidela som v tom nič závažné. Mama trpezlivo čakala na chodbe s úsmevom na tvári. „Miluška, hovorila som s pani doktorkou. Nechajú si ťa tu.“ „Mami nerob si srandu. Že to je vtip?“ Obvykle tie jej žartíky viem veľmi ľahko prekuknúť, ale teraz skutočne nesrandovala. „Máte náhle poškodenie sluchu a musíme si vás tu nechať.“ Odviezli ma domov, aby som sa pobalila. Mrnčala som ako malé decko. „Ja tam nezostanem!“ Nič však nezaberalo. Mama bola neoblomná. „Ak nechceš prísť o sluch, musíš tam ostať!“ Ja a prísť o sluch? Veď mám iba 26 rokov a okrem toho hučania mi predsa nič nie je....S taškou a papučami ma vyložili pred dverami oddelenia. Sestrička ma odviedla na izbu, povedala pár teplých slov ohľadne orientácie a vetu: „Necháme si vás tu do pondelka.“ Ale veď ja som išla domov! Tešila som sa na víkend, na kamošky a teraz mám byť tu? Celý víkend?Niekoľko ďalších vyšetrení, spovednica u doktorky a infúzia. Už druhá v priebehu jedného týždňa! Aby som to ozrejmila aj tým menej zainteresovaným, ihla rovná sa trauma. Od malička som ten typ pacienta, ktorý pri pohľade na ihlu alebo krv zamdlieva. Stačí, že ich vidím v telke a je mi zle. Je teda viac ako jasné, že zo mňa narkoman nikdy nebude. Keďže ma tých infúzií čakalo ešte niekoľko, sestrička ma presvedčila o nevyhnutnosti menšieho utrpenia vo forme kanily – do žily mi zaviedla takú umelohmotnú ihlu, ktorá sa vraj nevyvlečie (bodaj by aj, keď mi ju celú olepila) a s ktorou sa vraj normálne dá existovať. No, mojej psychike trvalo hodnú chvíľu, kým sme si na ten cudzí objekt zvykli.Najhoršia na celom tom pobyte v nemocnici bola nečinnosť. Ja, akčná mladá baba, tu mám len ležať? Do pondelka? Však sa zbláznim, pomätiem, vyskočím z okna (keby sme neboli na prvom poschodí). Navyše ani moja spolutrpiteľka nebola zárukou zábavy - bola po operácii nosných prepážok a celý čas spala. Mojou jedinou záchranou bol kontakt so svetom cez mobil. Vedela som, že nemôžem doktorov provokovať nejakým telefonovaním, tak som o dušu ťukala do malej klávesnice a svet odpovedal. Keď som sa zoznámila so sociálnym zariadením a „domácou“ stravou, začala som prosiť o urýchlené oslobodenie z tohto väzenia. Doktorka to asi predpokladala a na večer mi naordinovala malú červenú tabletku "spasiteľku". Zaspala som ako bábätko :) Na druhý deň ráno ma zobudila injekcia do svalu. Natrčila som svoj vychudnutý zadok a jedným okom pozrela na hodinky. Bolo 05.30! Komu som čo spravila?! Ako mi bolo vysvetlené, nie je to tým, že by sa sestričky v nočnej nudili, ale tým, že si musia odkrútiť svoje povinnosti a keďže im smena končí o šiestej, musia nás budiť tak skoro. Zavrela som oči, zakryla zadok perinou a spala ďalej. O hodinku ma vytiahli z postele na odber krvi. V jednej žile modrá kanila, na ktorú som celú noc dávala sakramentský pozor, aby som ju nepriľahla a nevykrvácala (moja predstavivosť v tomto prípade nemala konca kraja a nechytajú sa na ňu ani tie najhoršie krváky) a na druhej ruke žila skoro žiadna. Sestrička sa nedala presvedčiť mojimi odbornými rečami o precitlivenosti a odpadávaní a rozhodla sa žilu nájsť. Najskôr voľným okom a potom cvičením. Nepomohlo. Ja som jej to vravela! Zaťala som sa a nepustila ani kvapku. Potom som zase dostala malú červenú kamarátku a prespala celú infúziu a takmer aj celý zvyšok dňa. Spoluležiaca po operácii začala žiť a pustila rádio. S mojím súhlasom a nadšením, že konečne nebude len ticho. O pár minút neskôr som to trpko oľutovala. Vážne znejúce Slovensko vystriedal priamy prenos omše na istom náboženskom rádiu. Som veriaca, a Bože odpusť mi, ale toto nie! V tom mŕtvom prostredí to bolo ako samovražda a posledné pomazanie.... Tabletka a ďalšia noc. Rádio hralo pre istotu už od rána a omší sme absolvovali niekoľko s malými obmenami – hitparáda ľudových piesní a rozhovory s dôchodcami. Moje ucho vytrvalo ignorovalo liečbu a od toľkej radosti sa mi zvýšila aj teplota. Ani sa jej nečudujem. Silnú som vydržala hrať len do poobedia a potom som sa zlomila. Vytočila som mamine číslo a plakala, že už to tam nevydržím ani minútu a že radšej podpíšem reverz, len nech ma berie domov. Lenže mama je starý zdravotník – máš tam ostať, tak tam budeš. Slonie slzy pomohli až pri večernej návšteve. Dostala som prísľub, že ma na druhý deň pustia. V pondelok sa pán primár rozhodol odignorovať moju požiadavku a poslal ma na ďalšie vyšetrenie. Ďalšie domnienky, ďalšie hypotézy, všetko v rámci platného „čím viac ťa vyšetrujú, tým viac chorôb ti nájdu“. „Krúti sa vám hlava? Máte závrat?“ Ako by som nemala, keď som stále pod vplyvom sedatív a po pár krokoch sa cítim ako po vysokohorskej túre? Prvý krát som bola rada, že zase ležím na tej otrasnej nemocničnej posteli a nemusím sa hýbať. Nevytiahnuteľná kanila sa uvoľnila už v nedeľu a tak som infúziu musela absolvovať s normálnou ihlou. Dve hodiny bez pohnutia! Ruku mi rovno mohli odviezť na márnicu. Našťastie, milá pani doktorka konečne prišla s pozitívnou správou "Zajtra už môžete ísť domov". Pani „omšová“ tiež odišla. Hurá, hurá, hurá! Rádio som v tom momente preladila a prečkala ďalšiu noc. Hučanie neustávalo. Ale aspoň to hučalo do rytmu. Teraz už som doma. Stále mám čo dobiehať, lebo na mne visí aj sestrino pyžamo, ale viem, že hranie sa na baterkových zajačikov skončilo. Tinnitu, ako sa to hučanie v uchu odborne volá, sa už asi nikdy celkom nezbavím, ale už si na seba budem dávať väčší pozor. Najbližšie chcem do nemocnice zavítať nanajvýš tak na pôrod.Týmto blogom by som chcela vzdať obdiv všetkým, ktorí musia na nemocničnom lôžku bojovať s oveľa zákernejšími chorobami. Môj obdiv a poďakovanie patrí aj všetkým tým, ktorí sa o nich starajú a robia to so starostlivosťou a láskou. Ja som na nich mala šťastie.