7. deň - Ľvov
Ráno som si opäť poobzeral šíru krajinu Ukrajinu a sem tam už bol aj kopec (hora). Lístok na vlak som kúpil na prvý pokus a na čas, ktorý som preferoval. V Užhorode budem okolo tretej v noci a autobus do Prešova mám ráno o siedmej.
Doprava do centra mesta bola omnoho jednoduchšia, opýtal som sa vodiča prvého autobusu, či ide do centra a po jeho kladnej odpovedi som nastúpil. Vždy požiadam vodiča aby ma upozornil na moju zastávku, zatiaľ ma nik nesklamal. Trochu som sa túlal centrom, videl som krásny arménsky kostol, ktorý bol úplné iný ako všetky ostatné a potom som šiel na adresu apartmánu. Teda skôr na jej polohu podľa mapy, pretože adresa na bookingu nebola. Mne to nevadilo až dovtedy kým som to nehľadal. Vošiel som do vchodu pavlačového domu a opýtal sa v nejakom krajčírstve. Povedali, že sú tam apartmány, to ma upokojilo. Po dlhšom čaše sa mi prihovoril mladík, ktorý sa mi snažil pomôcť, mal som číslo na apartmán a tak tam zavolal. Vraj je to na 3. poschodí. Tak ma tam aj s jeho matkou odprevadili a ja som im veľmi, veľmi poďakoval. Bola tam veľmi sympatická slečna, ktorá upratovala. Dali sme sa do reči, ale nakoniec vyšlo najavo, že nie tento apartmán je môj, ale o pár ulíc ďalej. Tak ma tam odprevadila, poupratovala, skasírovala a rozlúčili sme sa. Je to zatiaľ najkrajšie bývanie na mojej ceste.
Ľvov zatiaľ prijemne prekvapil. Je to krásne, čisté mesto s pekným historickým centrom, ktoré je tak akurát veľké, aby neunavilo, ale nie celkom malé, že za 2 hodiny nie je čo robiť.
Už aj na Ukrajinu dorazil trend živého, nefiltrovaného piva čo veľmi oceňujem a s radosťou ochutnávam. A potvrdilo sa aj to, že kuchyňa je tu lepšia, vraj vplyvom národov ktoré sa tu prehnali. Malo to vplyv aj na krásu žien. Zatiaľ hodnotím, že čo sa tyká Ukrajiny, tu sú tie najkrajšie. Ľvov je naozaj už európske mesto, nedá sa to porovnať s Odesou. Tu mám pocit, že som uprostred Európy (aspoň tej východnej), v Odese som bol v hlbokom Sojuze.
Prešiel som sa od divadla k soche Tarasa Ševčenka, ďalej k pamätníkom Adama Mickiewicza, kráľa Danila až ku kostolu svätého Andreja.
A zrazu som narazil na niečo čudesné. Dom hodín alebo hodinára ľvovského času. Zaujímavá štvorposchodová budova, kde na jednotlivých poschodiach boli reštaurácie a celkom navrchu na streche vyhliadková terasa. Na nej lietajúci trabant pripravený vydať sa na let nad Ľvovom.
Odtiaľ som už zamieril k Rynku, hlavnému námestiu v Ľvove a k čiernemu domu.
Zastavil som sa na pivo, ako som si už zvykol bolo veľmi dobré a mali rôzne druhy, prvé nefiltrovane, druhé s medom a k tomu pirog s lososom, špenátom a syrom. Veľmi chutné.
Rozhodol som sa ísť na prehliadku mesta elektro vláčikom. Po takom dobrom obede to asi bola chyba. Prehliadka bola pekná, len mňa bralo do spania. Však som sa napil, najedol a cítil som sa ako cestou z roboty v autobuse, to znamená čas na spánok. Premáhal som sa a videl veci, kam by sa mi už nechcelo ísť pešo, stálo to za tých 75 hrivien.
Bol čas na oddych, tak som zamieril do apartmánu. Asi o pol ôsmej som vyrazil znova do centra. Prvá zastávka bola večera, tento krát medzinárodná (rozumej sovietska kuchyňa). Dal som si Lachmadžo asi moldavské (alebo ruské) jedlo, bola to taká slovanská pizza s baraninou a trochu pikantná, len cesto bolo ako na rezanky.
Potom som ešte ochutnal Pjanu višňu a kúpil darček dcére a zaujal ma Teatr Piva Pravda. Tak som tam vstúpil. Je to miestny pivovar s 2 poschodovou reštauráciou s manufaktúrnym vzhľadom. Hneď ma zaujala hudba. Bol tam dychový orchester, trúbky, saxofón aj bicie. Ľudia dookola tancovali. Začali rozdávať prázdne PET fľaše, aby ľudia mohli bubnovať do rytmu. Atmosféra bola vynikajúca a keď orchester chcel skončiť, musel pre veľký potlesk viackrát pridávať. Všetko bolo plné, tak som si prisadol k dvom (ako sa neskôr ukázalo) Poľkám. Boli tu tiež na výlete. Jedna bola z Lublinu a druha zo Štetína. Inak Poliakov je tu dosť veľa, však ako hovoria, im to tu kedysi patrilo.
A cestou do apartmánu som sa ocitol uprostred konkurenčného boja medzi nahryznutým ovocím.
8. deň - Ľvov a cesta vlakom do Užhorodu a odtiaľ domov (už vlastne 9. deň)
Ja sa dnes iba túlam.... mestom Ľvov a je to veľmi príjemne. Vsadil som na inštinkt a ten ma nesklamal. Od stanice idem k prvému kostolu, ktorý ma zaujal z električky - sv. Oľgy a Alžbety (Elizaveti).
Potom som bol na námestí Stepana Bandera a idem neviem kam. Zrazu sobor svätého Jura a pamätník metropolitu Andreja. V jeho podzemí sú hrobky metropolitov. Idem cez park Ivana Franka. Tam ma zastihol dážď, tak chvíľu počkám pod stromami. Pokračujem smerom k Rynku, ale zastavím sa na obed u Cisára. Hríbová polievka a teľacina s hríbikovou omáčkou a cesnakom so zemiakmi. Bolo to nebíčko v papuľke, naozaj ako na cisárskom dvore. Zatiaľ najlepšie čo som za týždeň na Ukrajine jedol, samozrejme k tomu kvas. A účet ... 99 hrivien, no nechoďte s radosťou na Ukrajinu :-)
A opäť vyšlo slnko, kurník a ja mám ťažkú mikinu čo musím nosiť. No Slovákovi nevyhovieš.
Najkrajší zážitok prišiel nakoniec, veža na radnici. Bolo tam veeeľa schodov, ale ten výhľad na mesto stál za všetky hrivny. Načo som sa všade trepal pešo, keď zhora vidno všetko a ešte viac. Detaily dvorov alebo pamiatky, ktoré sú príliš ďaleko.
Teraz píšem práve na mestskej toalete, kde ma zastihol silný dážď a tak pri čakaní nebudem márniť čas. Keďže ešte stále popŕchalo zamieril som do už obľúbeného Teatra piva na jedno, dve. Tento krát pšeničné a kúpil som si v ich obchode aj tričko (futbolku, veľmi sa mi páči tento vyraz).
Cestou k električke som sa ešte zastavil v Arménskom kostole, ktorý ma včera zaujal. Som taký typický Slovák, z krčmy do kostola. Trochu som fotil a potom ma zaujal spev, prebiehala tam omša. Ľudí bolo len zopár. Na chvíľu som si sadol a započúval sa do kázne, spevu. Bolo to veľmi ukľudňujúce a nechcelo sa mi ani odisť.
Potom cesta na stanicu známou električkou číslo 3. Už pri nastupovaní mi bolo podozrivé hlásenie vodičky, z ktorého som tak na 20% vyrozumel, že budem mať problém a na stanicu nedôjdem. Bolo to tak, lenže pri mojej časovej rezerve ma nič nemôže prekvapiť. Tak som sa prijemne prešiel a pozrel aj túto časť Ľvova.
Vlak do Užhorodu. Ľudia tu majú k sebe tak blízko, že až veľmi. Som zvedavý na to spanie, pravé prišlo mladé dievča, skôr ešte dieťa (odhadujem tak cca 15). Myslím, že je nešťastná, že ma zdieľať priestor s mužom v mojom veku a chce sa vymeniť s mamou, ktorá má lôžko o niečo ďalej. Samozrejme na lôžku podo mnou ráno spala jej mama. Asi pol hodinu som rozmýšľal ako sa tá posteľ dostane na svoje miesto. Myslím, že som na to aj prišiel. Ale aj tak keď sprievodca rozdával posteľné padlo poprosil som ho o pomoc a ešte som ho požiadal nech ma v Užhorode upozorní. Pre istotu som si dal aj budík. Problém je, že to nie je konečná, ale vlak ide až do Solotvina.
Uraaaa, pochopil som ako sa púšťa voda na toalete vo vlaku, je to zospodu pod trubkou, kadiaľ tečie voda. No zase som o niečo múdrejší. Ešteže mám stále pri sebe aj vlhké utierky.
No už som pochopil čaro plackartného, to keď sa ľudia začali ukladať a hlavne vyzúvať. Keď sa vyzula suseda z horného, susedného miesta, zrazu som sa cítil ako v moslimskej mešite v Sofii. A to som si myslel, že to nič neprekoná. Taký smrad spotených nôh môžete cítiť len tam a v tomto vlaku (a samozrejme aj v mnohých iných triedy plackartnyj), ak máte to šťastie :-)
Vyspať sa tam asi dá, aj keď ja som viac-menej strážil čas, aby som sa nepreviezol.
Vystúpil som v Užhorode uprostred noci (2.46). Oproti železničnej stanici je tam aj autobusová. Išiel som si preveriť môj autobus, všade bola tma, ale zozadu sa dalo dostať dovnútra. Dvere mi otvoril robotník, ktorý tam pracoval, vraj rekonštrukcia (nedeľa skoro ráno...). Vnútri spal strážnik a povedal mi, že do Košíc ide bus o 7.00. Začalo mi to vŕtať v hlave, však ja mam vypísané všetky busy a má ísť o 6.00.
Nebolo tam veľmi útulne, tak som sa presunul späť na vlakovú stanicu. A už som zistil, kde je pes (alebo jedna hodina) zakopaný. Moje odchody sú v stredoeurópskom čase. Ešte pred vlakovou stanicou som zbadal ako vodič taxíku pendrekom doslova tlčie svojho pasažiera, ktorý odchádza od taxíka bez platenia. Sľuboval, že zaplatí nabudúce, tak ešte dostal zopár rán, vodič mu ešte vynadal a rozišli sa v mieri.
Tak si relatívne pohodlne sedím v drevenom kresle a pokračujem v zápiskoch. Už len 3 hodiny čakania. Okolo piatej som išiel opäť na autobusovú stanicu, kúpiť si lístok do Michaloviec. Stál aj s príplatkom za batožinu 110 hrivien. Tak som posledné šiel minúť do obchodu za raňajky a kvas, nech ho aj doma ochutnajú. Autobus prišiel z Mukačeva už o 6.00 a hodinu čakal. Na hraniciach sme strávili len niečo cez hodinu a pol, celkom dobré. V Michalovciach som v pohode kúpil lístok do Prešova a cca o trištvrte na jedenásť som bol doma. I vot eto vsjo.
... a na záver trochu štatistiky
Moje Ukrajinské dobrodružstvo trvalo od 2.7. do 10.7.2016.
Za 9 dní som vlakom precestoval 2 704 km a autobusom 154 km, spolu to bolo 2 858 km. Použil som ešte tieto dopravné prostriedky: metro, maršrutku a električku. Výdavky za dopravu 86 € (z toho 45 za vlak Košice - Kyjev).
Prespal som 3x vo vlaku a 5x v penziónoch/apartmánoch. Ubytovanie spolu 78 €.
Za jedlo a pitný režim som dal 74 €. Iné výdavky 37 € (pamiatky, poistenie).
Celkové náklady boli 275 dobre minutých eur.
