Za 20 minút máme za sebou bezpečnostnú prehliadku, kde sa nás pýtajú aj na vierovyznanie. Už kráčame po drevenom mostíku k Maurskej bráne a môžeme obdivovať Múr nárekov zhora.
Al-Aksá je pekná, ale Skalný dóm je úchvatný. My bezverci (aspoň podľa moslimov) sa môžeme ich krásou kochať len zvonka, dnu je nám vstup bohužiaľ zakázaný.
Chrámová hora alebo aj al-Haram al-qudsí aš-šaríf (arabsky: الحرم القدسي الشريف) je najposvätnejším miestom judaizmu, tretím najposvätnejším v islame a náboženský význam má aj pre niektoré kresťanské spoločenstvá, zvlášť protestantov. Vďaka tomu je jedným z najuctievanejších miest na svete a rovnako i jedným z najspornejších. Podľa Talmudu práve na tejto skale vyčnievajúcej z hory Moria, nazývanej židmi základný kameň celého sveta, vzal Boh hlinu, z ktorej stvoril Adama. Je to miesto kde sa Boh stretával s človekom a kde sa nebesia stretali so zemou. Na tomto mieste Abrahám, Kain, Ábel a Noe prinášali obete Bohu.
Moslimovia veria, že skala v centre Dómu je tá, po ktorej v roku 621 vystúpil Mohamed v sprievode anjela Gabriela na Nočnú cestu do neba. Tam sa radil s Mojžišom a pred návratom na zem dostal moslimské modlitby.
Poprechádzame sa záhradami a obdivujeme jednotlivé brány, ktorými sa sem vstupuje.
Prejdeme Starým mestom na autobusovú stanicu pri Damašskej bráne. Do Betlehema ide linka č. 231. Vidíme typickú izraelskú krajinu. Milan sa čuduje, čím je táto krajina zasľúbená. Veď sú tu samé kopce a skaly, veľmi málo úrodnej zeme. Bez zastavovania prechádzame checkpointom a o chvíľu sme v Betleheme. Zbadáme pekný kostol, tak vystúpime. Ale to ešte nie je centrum. Ideme pešo asi tak 2 km, nevadí aspoň vidíme ako si žijú Palestínčania. Nevidíme tu veľký rozdiel oproti Jeruzalemu, dokonca obchody sa mi zdajú trochu upravenejšie. Chudobu tu zatiaľ nevidíme, asi je to vplyvom turistického ruchu.
Hneď za námestím Jasličiek je Bazilika Narodenia Pána. Dnu vchádzame Bránou pokory. Dojem nám trochu kazí lešenie, kostol je ešte stále v rekonštrukcii. Oltár je nádherný, ale rad vinúci sa k hviezde, označujúcej miesto narodenia Ježiška už menej. Tak toto vynecháme, nemusíme vidieť všetko. Radšej prejdeme do susedného kostola sv. Kataríny. Odtiaľto sa na Štedrý večer vysiela polnočná omša do celého sveta.
Potom sa už ideme akože najesť, ale Milana ešte chvíľu potrápim. Navštívime kaplnku Jaskyne mlieka. Vraj sa tu zastavila svätá rodina a keď Mária dojčila svoje dieťatko spadla jej kvapka mlieka na červenú skalu a tá zbelela. Odvtedy sa traduje, že žene ktorá zje trochu vápencovej skaly, to zabezpečí plodnosť a dostatok mlieka. Turisti túto kaplnku veľmi nenavštevujú, ale jej návštevu odporúčam kvôli jedinečnej kráse.
Už sa ideme naozaj najesť, strach z Milana keď je hladný, mi už nedovolí špekulovať.
Chceme nájsť autobusovú zastávku, aby sme sa vrátili do Jeruzalema, ale keďže sme vystúpili skôr, nevieme kde je. Vyberieme sa za mladou Japonkou, však určite pôjde na bus a aj smer má podľa mapy dobrý. No inštinkt nás dnes sklamal už druhýkrát, šla si urobiť len fotozábery na mesto. Tak sa vrátime a nájdeme poschodovú budovu autobusovej stanice. Prejdeme všetky poschodia, ale linku do Jeruzalema nenájdeme. Úplne na prízemí sú však šeruty (zdieľané taxíky) a jeden z vodičov vykrikuje Ramalláh. Aspoň uvidíme kus Palestíny. Tak sa opýtame na cenu a sadneme. Všetko sú to domáci, len my dvaja turisti. Milan má mierne obavy, keď vodič telefonuje. Vraj či nedohadzuje naše orgány priekupníkovi. Ukľudňujem ho, že naše orgány by už nikto nechcel.
Prvých pár kilometrov prechádzame nekončiacim mestom alebo čo to vlastne je. Potom nasleduje pohľad do vysušeného pekla. Niekoľko stoviek metrov pod nami je krajina kde už nič nerastie a sú tam len samé skaly, skaly a ešte raz skaly. Cesta klesá strmo dole prudkými zatáčkami horšími ako Branisko a Soroška dokopy. Na slabšie autá vytrubujeme, nech nezavadzajú na ceste a obiehame ich aj v neprehľadných zákrutách. Keď stúpame zbadáme prvé utečenecké príbytky, aspoň tak na nás pôsobia búdy zbité z kúskov plechu. Sú uprostred ničoho, krajina je tu nehostinná pre bežný život človeka. Pri niektorých sú aj stáda ovcí alebo kôz. Čo asi tak spásajú? Autobus ide dosť dlho. Nejdeme totiž najkratšou cestou cez Jeruzalem, ale naokolo len po palestínskom území.
V Ramalláhu sa dostávame do nekonečnej zápchy. Prvý dojem je strašný, sama špina a prach. Napriek tomu tu vidno priam budovateľské úsilie, ale veľa budov je nedostavaných a asi ani nikdy nebude. Autobusová stanica je hrôza. Prístup len po ceste kadiaľ jazdia šeruty.
Ideme sa na chvíľu prejsť mestom. Ulice sú preplnené ľuďmi, autami a obchodmi. Po ceste sa motajú ľudia akoby to bola pešia zóna, autá trúbia. Proste idylka. Vitajte v arabskom svete.
Po polhodine toho máme akurát dosť. Skonštatujeme, že v tomto meste by sme určite nechceli žiť. Autobus do Jeruzalema odchádza z inej stanice, ako sme prišli. Ale aj to zvládneme s našou znalosťou angličtiny :) Samozrejme stanovištia nie sú označené, tak sa opýtame "Jerušaláim" a hneď nás znavigujú ku veľkej skupinke ľudí.
Asi trištvrte hodinu sa vymotávame len z mesta. Keď prídeme na checkpoint, všetci Palestínci vystupujú a musia prejsť osobnou prehliadkou. My dvaja cudzinci a Izraelci zostávame sedieť. Palestínski a potom aj izraelskí vojaci nám len ledabolo skontrolujú pasy. Autobus ešte na hranici zastaví a my musíme prestúpiť do izraelského.
Ideme okolo múru oddeľujúceho tieto dva svety a za tmy vystupujem v Jeruzaleme. Necelých 20 km nám trvalo asi hodinu a trištvrte.
V hosteli, na našej izbe pribudli noví spolubývajúci. Dve Slovenky, dve Rumunky a dvaja Poliaci. Cítime sa takmer ako doma.
Dnes to bol opäť dlhý deň, ale už sa tešíme na zajtrajší výlet k Mŕtvemu moru. Podarí sa nám aj okúpať? Dozviete sa v poslednom článku z Izraela.
