Sme štyria kamaráti podobného razenia a cestujeme už druhý týždeň Ruskom. Zatiaľ sme videli Moskvu, Jaroslavľ a Petrohrad. Na záver si to namierime ešte trochu severnejšie k Barentsovmu moru.
Murmansk je najväčším mestom za polárnym kruhom s približne 300 000 obyvateľmi. Od Petrohradu je vzdialený viac ako 1 400 km a je jediným ruským prístavom v Barentsovom mori, ktorý vďaka teplému Golfskému prúdu nezamŕza. Vzniklo len v roku 1916 a tesne pred rozpadom ZSSR tu žilo až 500-tisíc ľudí.
Keď sadáme do lietadla myslíme na nešťastnú udalosť na moskovskom letisku, kde len pred pár dňami zahynulo 41 pasažierov. Mali namierené práve do Murmanska. Našťastie my letíme Airbusom, aspoň tak sa utešujeme.
Letisko je od mesta vzdialené cez 30 km a v úmysle máme prepravu autobusom. Samozrejme hneď pred halou nám služby ponúka prvý taxikár. Pri cene 1200 rubľov mu s opovrhnutím poviem, že radšej pôjdeme busom. Ale pri ponuke druhého za 800 už podľahneme. Predsa len je už večer a mám aj svoj plán. Počas jazdy konverzujem so šoférom a pýtam sa ho na vodku značky Metelica, ktorá je vraj lacnejšia ako mlieko. Nič také nepozná, tak verte blogerom :)
Najdôležitejšie je však zistiť, či by sme si ho zajtra nemohli najať na celodenný výlet. On také služby neponúka, ale ochotne zavolá kolegovi, s ktorým sa dohodneme. Čaká nás pred našim ubytovaním. Poradíme sa, čo nám odporúča vidieť. Na výber nám dá návštevu Sámskej osady (Sámovia=Laponci) alebo pobrežie Barentsovho mora a obec Teriberka. Vyberieme si pobrežie a dohodneme sa na cene.
Rýchlo ešte nakúpime, veď alkohol tu predávajú len do 21:00, najeme sa a okolo desiatej večer sa ideme prejsť. Prvé čo nás prekvapí je svetlo, či lepšie povedané šero, ktoré vládne počas celej noci. Hoci slnko zapadá okolo polnoci a vychádza po štvrtej hodine ráno, celú noc je vidno. A to ešte nie je polárny deň. Našťastie závesy máme hrubé a po ďalšom namáhavom dni celkom rýchlo zaspávame.
Ráno o deviatej nás už Sergej čaká. Mierime do približne 140 km vzdialenej Teriberky. V európskej časti Ruska je Teriberka jediným miestom, kam sa dá dostať po ceste, aby ste videli otvorené Barentsovo more a Severný ľadový oceán. Čím sa viac blížime k Teriberke ubúda stromov a zostávajú len skaly a jazerá, prechádzame arktickou tundrou. Na posledných 40 km sa s nami asfalt rozlúči a my ideme po hlineno – kamennom povrchu. Na prekvapenie Sandero s posádkou piatich urastených chlapov to znáša celkom dobre a nerozpadne sa ani už prasknuté predné sklo. Horšie to už znášame my, sme vytrasení ako Detvy.
A to ešte nie je najhorší úsek cesty. Sergej nám chce ukázať vodopád, ktorý sa vlieva do mora. Odbočíme na cestu plnú veľkých, miestami aj hlbokých jám naplnených vodou. Zanadáva len raz, keď neodhadne hĺbku a ponoríme sa takých 30 centimetrov. Pred veľkým bahnom smutne zastane, že to už neprejdeme. Tak aspoň vystúpime a poobzeráme sa po okolí, k vodopádu je to ešte ďaleko. Počasie nám dnes vyšlo, je až 19 stupňov a chvíľami je to na tričko s krátkym rukávom. Za malú chvíľu, však vidíme, že Sergej predsa len prešiel a ideme ďalej. Posledný úsek ideme pešo aj snehom a prídeme na okraj vodopádu. Pripadám si ako na kraji sveta, pred nami je už len Severný ľadový oceán a niekde v diaľke Severný pól.
Porozprávam sa so Sergejom o tom ako sa žije za polárnym kruhom. Najhoršie je to cez polárnu noc, vtedy je život veľmi ťažký a ľudia podliehajú depresii. V lete chodia načerpať energiu k moru. Nie však napríklad do Soči, tam je pre nich draho, ale do Turecka.
Vrátime sa do Teriberky a cestou sa zastavíme pri pohrebisku lodí. Ideme sa najesť do reštaurácie priamo na pláži. Dookola sú vybudované chatky, kde sa dá ubytovať. Pozornosť tejto dedinke priniesol film Leviathan, ktorý sa tu natáčal v roku 2013.
Pred Murmanskom Sergeja ešte prehovorím, aby nás povozil po hlavných atrakciách mesta. Tak sa ideme pozrieť k pamätníku obetiam potopenej ponorky Kursk, soche vojaka v značne nadživotnej veľkosti - Aľjošovi a pamätníku vernému kocúrovi Semionovi. Ten sa podľa legendy vrátil domov až z Moskvy a trvalo mu to 6 rokov.
Aj keď umorení, večer si konečne zahráme aj karty. Okolo polnoci, keď nám dôjde už všetko pivo, vyberieme sa Miro a ja ešte na nočný prieskum. V blízkom suši bare je non-stop otvorené. Tak prvýkrát v živote ochutnáme suši a dáme si načapovať pivo do plastovej fľaše. Ideme sa ešte prejsť do prístavu, aby sme zajtra (vlastne už dnes) ľahšie trafili k ľadoborcu Lenin.
Ráno sa pobalíme a ideme okolo železničnej stanice na prehliadku ľadoborca Lenin. Je to prvá civilná loď poháňaná atómovou energiou. Na more bol spustený v roku 1959 a moria brázdil do roku 1989. Stretneme tu konečne aj prvých dvoch japonských turistov v Murmansku. Už nám začali chýbať.
Interiér lode je na svoju dobu celkom luxusný, obložený drevom, s krásnymi schodiskami a kajutami. Ďalšie ľadoborce ktoré prišli po ňom už boli len funkčné a plechové.
Do odletu sa prechádzame mestom, naposledy sa dobre najeme v peknej reštaurácii, "obdivujeme" socialistický realizmus a nakúpime darčeky.
Chlapcov opäť prehovorím na cestu maršrutkou. Takže na letisko ideme asi hodinu. Ale máme v cene prehliadku Murmanska a priľahlých obcí. Pozorujeme aj pár podnapitých spolucestujúcich. Keď sa už-už schyľuje k nejakému problému, jedného z nich dá do laty mladá mamička s dcérkou.
Pred nástupom do lietadla nás mierne znepokojí zvláštny zvuk, ktorý vydáva jeden z motorov. Snažíme sa na to namyslieť.
Šťastne pristaneme v Petrohrade a odvezieme sa taxíkom do neďalekého hotela. Je síce už pred polnocou, ale ešte si ideme nakúpiť na raňajky do neďalekého supermarketu. Pivo nám však už nemôžu predať, máme ísť do ďalšieho špecializovaného obchodu. Tam nám môžu pivo síce predať, ale fľaše či plechovky nám musia otvoriť. Taký je tu zákon. Tak s otvorenými fľašami opatrne ideme konečne na hotel.
To je úplný záver našej cesty. Trvala od 1.5. do 13.5.2019. Ako by som ju zhodnotil?
Určite tam choďte kvôli pamiatkam, kultúre a umeniu. Ruský národ je nám blízky jazykovo aj kultúrne. Politiku by som do toho neťahal a ani neodporúčam túto tému na Rusov vyťahovať. Rusi sú veľmi hrdý národ, povedal by som, že až príliš. Podľa množstva kalendárov, magnetiek, tričiek a iných „suvenírov“ s podobizňou V.V. Putina by sa mohlo zdať, že tu začína novodobý kult osobnosti. Nie sú takí ústretoví a priateľskí ako iné postsovietske národy. Je to moja skúsenosť a môžete s ňou polemizovať. Možno to je aj tým, že sme prešli veľkými mestami. Nevidel som tu takú úctu k starším ako napríklad v Kazachstane. V metre alebo autobuse im málokto ponúkne miesto. Rovnako je to v službách, často sme sa stretávali s postojom, že čo otravujeme. Skrátka sme si kultúrne dosť podobní.
V starých domoch, kde sme väčšinou bývali sa toaletný papier nehádže do toalety, ale do koša. Čo je pre nás dosť nepríjemné, hlavne ak ich často nevynášajú. Prekvapilo ma, že v Rusku je veľmi málo zmenárni. Eurá však môžete zmeniť v banke a dokonca aj cez víkend sú aspoň niektoré otvorené. Dobrá skúsenosť je, že skoro všade môžete platiť kartou, či už VISA alebo MasterCard. V tomto je Rusko moderné.
Tak navštíviť Rusko alebo nie? Podľa môjho názoru určite áno. Len vlastnou skúsenosťou a stretnutiami s ľuďmi si človek vytvorí vlastný názor a ťažšie ho ovplyvnia rôzne alternatívne média. Určite sa sem ešte chcem vrátiť, je to obrovská krajina plná prírodných krás a starobylých miest.
