V kupé sme tentoraz s dvoma chlapmi. Ako väčšina ľudí s ktorými sa rozprávame, ešte neboli za hranicami svojej krajiny. Z okna vlaku spozorujeme pre nás niečo exotické, pasúce sa ťavy.
V nedeľu ráno vystupujeme v Almaty a ideme hľadať naše ubytovanie. Keď sa pokúšam zorientovať podľa mapy, príde ku mne sympatická dievčina a ponúkne pomoc. Dávam jej telefónne číslo našej ubytovateľky a zistí, že sme o niekoľko sto metrov inde. Sadáme spolu do taxíka (neoficiálneho) a vysadí nás na križovatke, kde je náš byt. Malika (tak sa volá) pokračuje ďalej a odmieta aby sme za taxi zaplatili. Dáva nám aj svoje telefónne číslo, ak by sme ešte mali nejaký problém. Doslova krásne uvítanie v tomto bývalom hlavnom meste.


Almaty (v preklade jabloňový) alebo po starom Alma-Ata a ešte skôr Vernyj bývalo hlavným mestom do roku 1997. V súčasnosti má okolo 1 700 000 obyvateľov a je naďalej kultúrnym a finančným centrom krajiny. Vďaka svojej polohe na úpätí pohoria Ťan-Šan má osobité a mierne klimatické podmienky.
Dnes to bude trochu dlhší článok s množstvom fotiek, začo sa vopred ospravedlňujem. Toto mesto ma však naozaj očarilo. Ak by som mal žiť v nejakom veľkom meste, Almaty by boli na poprednom mieste rebríčka. Hlavne kvôli všade prítomnej zeleni, vystavanými cyklochodníkmi a takmer na každom rohu umiestnenými bicyklami na zapožičanie. Ale hlavne blízkymi horami, kam sa za pár minút dostanete mestskou dopravou a na ňu nadväzujúcimi lanovkami.
Samozrejme má aj svoje mínusy. Napríklad pre všade prítomnú zeleň, cez ktorú nevidno budovy, sa nám ťažšie orientuje :)
Tak ako všade v postsovietskych mestách je tu prítomný neporiadok a množstvo zanedbaných budov. Navyše doprava je strašne chaotická, kde smerovky takmer nepoužívajú a kde nie je problém na dvojpruhovej ceste vytvoriť na križovatke tretí pruh. Ku koloritu patrí aj neustále vytrubovanie a tlačenie sa tam, kde my už žiadne miesto nevidíme, ale kazašský vodič ho nájde. MHD je zložená z vozidiel od „doby kamennej“ až po 21. storočie. Trochu otravné sú aj bezpečnostné kontroly v metre, na železničnej a autobusovej stanici
Čo by sme sa mali od Kazachov naučiť, je ohľaduplnosť a úcta mladších voči starším. Hlavne voči ženám a zvlášť tehotným. Aj nám ako turistom s batohmi často v MHD uvoľnili miesto. Na priechode dajú chodcom vždy prednosť. Ako sa to naučili, pri takom spôsobe jazdy? Podľa miestnych aj vďaka pokutám a všade prítomným policajtom. Aj to je spôsob. Almaty palec hore :)

Po vybalení ideme pozrieť prvú z atrakcií – vrch Kok Tobe. Ideme lanovkou, ktorej dolná stanica je neďaleko hotela Kazachstan. Kok Tobe je oddychovým a zábavným centrom mesta, zameraným hlavne na deti. Je tu pre ne množstvo atrakcií, mini zoo, kolotoče. Ale hlavne je odtiaľ krásny výhľad na mesto.




Ďalší deň sa ideme prejsť mestom. Ideme pešo na Žibek Žoli, čo je miestny Arbat, teda hlavná ulica. Dôjdeme až po Zelený bazár, najväčší trh v meste. Pozor v pondelok býva zatvorený, takže sme sa tam museli vrátiť na druhý deň, aby sme si ho pozreli. A keďže sme tam boli až okolo štvrtej poobede všetky jedálne boli už zatvorené. Najviac nás zaujme časť s hovädzím, baraním a hlavne konským mäsom. Zaujímavá je aj ulička s rôznymi šalátmi, nakladanou zeleninou a iným jedlom, kde často netušíme čo to vlastne je.







Prejdeme sa parkom 28 gardistov – Panfilovcov. Najprv nás upúta svojou veľkosťou Memoriál slávy a už ideme k stavbe, ktorá je jednou z mála zachovalých z čias cárskeho Ruska. Je to Chrám Nanebovstúpenia Pána alebo aj Zenkova katedrála, podľa jej architekta. Je celá z dreva a krásne maľovaná, asi najkrajšia budova v Almaty. Má to však jednu a pre nás veľmi skľučujúcu chybu. Momentálne je v rekonštrukcii a tak je väčšina zakrytá lešením a vstup je zakázaný. Na porazenie.




Ideme to rozchodiť na Námestie Republiky s monumentom Nezávislosti. Na vrchole vysokého kamenného stĺpa je umiestnený Zlatý muž na okrídlenom snežnom leopardovi a dole nesmie chýbať kniha s odtlačkom ruky prezidenta Nazarbajeva.




Tretí deň ideme autobusom č.12 od hotela Kazachstan k svetoznámemu a najvyššie položenému rýchlokorčuliarskemu stredisku na svete - Medeo. Vďaka nadmorskej výške 1 700 m a z toho vyplývajúceho riedkeho vzduchu a ľadu vyrábaného z čistej vody rieky Malá Almatinka, patrí k najrýchlejším rýchlokorčuliarskym dráham. Bolo tu vytvorených 126 svetových rekordov.


Kupujeme si lístok za približne 9€ na tri lanovky, ktoré nás postupne vyvezú do výšky 3 200 m. Prvá z nich nás vyvezie do strediska Šimbulak (2 260 m), chvíľu sa poobzeráme a prestúpime na ďalšiu do výšky 2 850 m. Na konečnej je už aj chladno, tak na seba dávam všetko, čo som kvôli tejto chvíli so sebou trepal do Kazachstanu. Som vo vytržení. Tak vysoko som v horách ešte nebol a tak si od radosti ešte vybehnem aj trochu vyššie.
Ťan-Šan, v čínštine romanticky Nebeské hory sú šiestym najvyšším pohorím na svete. Tiahnu sa v dĺžke 2 800 km a priemerná šírka je 300 až 600 km. V ich východnej časti sa nachádza aj najvyšší vrchol Kazachstanu Chan-Tengri s výškou 6 995 m alebo s ľadovo-snehovou pokrývkou až 7 010 m.











Posledný, štvrtý deň máme naplánovaný výlet do kazašského Grand Canyonu – kaňonu Šaryn. Keďže je streda žiadne cestovky tu výlety nerobia. Čo je nevýhodné z pohľadu ceny, ale zas nebudú tam zástupy turistov. Šaryn je vzdialený asi 200 km od Almaty smerom do Číny. Na odporúčanie našej ubytovateľky ideme s mladým taxikárom Dilsatom. Je veľmi zhovorčivý a dozvieme sa od neho veľa o Kazachoch. Ideme po dobrých cestách, lepších ako na Slovensku. Aj po akejsi rýchlostnej ceste, ktorá má občas aj možnosť otočiť sa do protismeru. Najkrajšou časťou je priesmyk a adrenalínových posledných 10 km po šotoline. Práve tu stavajú cestu. Dilsatovi to ale nebráni ísť aj päťdesiatkou. Do kaňonu sa platí vstupné, ale to máme v cene prenájmu auta.

Konečne sme na mieste. Po dlhých schodoch schádzame do kaňonu a zostávame uchvátení. Máme pocit akoby sme boli na divokom západe a len čakáme, že okolo nás precválajú kovboji alebo indiáni. Aj počasie s teplotou nad 30°C dodáva ten správny pocit vyprahnutosti. Prechádzame miestami až 300 m hlbokým Údolím zámkov. Skaly sú nádherné a často pripomínajú rôzne zvieratá. Farba sa postupne mení z červenej na šedú, až čiernu. Ale to sme už na konci v Eko Parku. Dá sa tu osviežiť, ale nás zaujme dravá rieka Šaryn. Ďalej do kaňonu je už vstup zakázaný. Sprístupnená časť je dlhá asi 3 kilometre. Cesta späť je mierne do kopca a dá sa vyviesť aj autom. My si však chceme kaňon vychutnať dosýta, tak ideme pešo.







Dilsat nás ešte na záver povozí autom ponad kaňon, aby sme si ho mohli obzrieť zhora.


Toľko podrobná správa z Almaty a okolia. Ešte sa sem na konci našej cesty nakrátko vrátime.
Zajtra ráno sa vydáme na trochu únavnú cestu do hlavného mesta Kirgizska a ešte kúsok ďalej. A bude to veru zaujímavá skúsenosť, ale o tom až nabudúce.