Na čelo, Choču, stužkou pripäl som
ti srdca svojho zaslzenú túhu,
a jak som jachal k tebe návratom,
na ligotnú sa menila mi dúhu:
v radosti rumeň, v blankyt dôvery,
v nádeje zeleň, na úspechu zlato,
fialu miery, keď sa zvečerí...
I na obraz jak v barvách nádhery
som neprestajne cestou patril na to.
Do sedla Poľana sme vystúpili po modrom chodníku z Valaskej Dubovej. Je to najmenej náročný výstup zo štyroch možných. Zložili sme sa pri mohutnom starom smreku, ktorý možno pamätal ešte aj P.O. Hviezdoslava. Deň voňal kosodrevinou a šikmé slnečné lúče neposedne šantili medzi suchou trávou. Myšlienky sa čírili a naše duše sa stávali ľahkými pierkami.
Keď som po dlhej dobe (kvôli úrazu som celé leto iba zdola mohla pozerať na vrcholky hôr) opäť stála na nepravidelnej pyramíde (1607 m n.m) a dookola, na ktorúkoľvek stranu som videla v nebeskej modrej línie a krivky pohorí Malej a Veľkej Fatry, Oravskej Magury, a v diaľke Západné a Nízke Tatry ... a medzi nimi, v dolinách farbisté mozaiky mestečiek a dediniek, svetlé tenké nitky kľukatých chodníkov, zrúcaninu Liptovského hradu, Tupú a Ostrú skalu, ligotavé zrkadlo Liptovskej Mary začala som rozumieť:
Na tebe stanúc, našiel som sa, chápal:
v ten čas sa pustil cit môj v samotok
ni med, a duša rozbreskla sa svitom
Ty svoju kvetnu skladals´vo vienok,
Ja v pieseň lásky perly myšlienok...
A bol som šťastný, veľmi šťastný pritom!
Veru, Choč vrástol natrvalo do mnohých sŕdc, nielen do toho básnického Hviezdoslavovho...
