V čase, keď Leonardo prišiel do Milána, bol Ludovico Maria Sforza (il Moro) jeden z najmocnejších a najbohatších mužov Milánskeho vojvodstva, zasnúbený so šesťročnou Beatrice z rodu d´Este. Kým čakal ako jeho budúca manželka dospeje na ženu, vybral si okrem iných za milenku i Ceciliu, urodzenú dievčinu z rodu Galleraniovcov. Tá bola nielen krásna, ale aj vzdelaná. Do svojho paláca ju priviedol ako štrnásťročnú. Cecilia už vtedy, ako dieťa, ukázala duševnú prevahu nielen nad početnými sokyňami, ale i nad svojim mocným zvodcom a dlhe roky si udržala rozhodujúce postavenie prvej dámy na dvore. Lodovico dokonca ich spoločného syna Cesara uznal za zákonného a „postaral“ sa aj o Ceciliu a neskôr ju vydal za grófa Ludovica Bergaminiho.
Dvor Ludovica v tom čase pripomínal prepychovu výkladnú skriňu talianskeho umenia a vedy. Ludovico si najímal tých najlepších maliarov, sochárov a architektov tej doby. Nechýbali medzi nimi Bramante, Foppa, Bergognone, Solari či Amad. V r. 1484 na post dvorného inžiniera prijal do svojich služieb Leonarda. Možno uvidel spanilú tvár Madony v skalách, možno pochopil všestrannosť Leonardového génia, je však isté, že si u neho objednal portrét favorizovanej milenky. A tak sa na zámku Castello Sforzesco začal tridsaťpäťročný Leonardo stretávať s Ceciliou, ktorá mala vtedy sedemnásť rokov. Mnoho hodín sedela Cecilia ako model Leonardovi. Očarila ho nielen svojou krásou, umením hry na lutnu, recitovaním antických i vlastných veršov, ale najmä svojou hlbokou citlivosťou a spoločným záujmom o poznávanie prírody. Medzi Leonardom a mladým dievčaťom sa začalo rozvíjať priateľstvo.
Cecilia vytušila maliarovu osamelosť, jeho zúfalú túžbu po poznaní, počula, čo utajovali jeho slova, pretože si uvedomovala, že ho miluje. Čas a hrubé múry paláca však pohltili vypovedané slová a príbehy, melódie piesní, úsmevy i spriaznené pohľady.
Len krátke útržky v Leonardových zošitoch dávaju tušiť rozmery lásky dvoch spriaznených duší:
„Magnifica domina Cecilia. Amantissima mia diva.“(Nádherná pani Cecilia. Moja najmilovanejšia bohyňa.)
Ale i dnes, kto sa pozorne zadíva na jemnú tvár dievčiny, náhle pocíti, že z obrazu sa díva cez veky milujúca dievčina, ktorá načúva hlasu niekoho, kto je jej srdcu veľmi blízky.
Tak ako i pri iných Leonardových portrétoch, kompozícia pozostáva z pyramidickej špirály a sediaca je zachytená v pohybe otáčania sa na ľavú stranu, čo odzkradľuje celoživotný Leonardov záujem o dynamiku pohybu.
Cecilia má vysoké čelo, skrášlené tenkou čiernou stužkou, ktorá pridržuje takmer priesvitný závoj s obrubou so zlatých nitiek. Veľké prenikavé oči v sebe taja prebolený smútok a túžbu, ktorá musí ostať ukrytá pred očami chlebodarcu. Ale vidieť v nich aj krehkú nádej, plaché očakávanie, náznak úsmevu, ktorý dopĺňajú nežné pery. Veľké čierne perly skrášľujúce hlboký dekolt štvorcového tvaru pripomínajú reťaz, daň za pohodlný prepychový život. Malý hranostaj, vyhrievajúci sa v ladne zvlnenom pohybe v náruči dievčiny je v strehu. Díva sa rovnakým smerom ako dievčina a podobnosť výrazu ich očí určite nie je náhodná. Jeho biela kožušina žiari z polotemna obrazu rovnako ako útla tvár nad ním.
Spojenie hranostaja a Cecílie na spoločnom portréte môže mať viacero skrytých významov:
Hranostaj bol považovaný za symbol čistoty už od 3. st.n.l. (podľa legendy si zviera radšej volí smrť, ako by si malo pošpiniť svoj belostný kožuch) a patril ku herladickým symbolom Ludovica. Nachádzal sa i na jeho erbe.
Po tom, čo dostal v r. 1488 Ludovico insígnie rytierskeho rádu hranostaja od neapolského kráľa a začali ho prezývať „Italico Morel bianco ermellino“ odkazuje priamo na jeho osobu. Takže ctižiadostivý, úspešný a praktický Lombarďan ako objednávateľ obrazu mohol byť nanajvýš spokojný s týmto vysvetlením.
Hranostaj však môže predstavovať samotnú Ceciliu, ktorá si uchováva svoju vnútornú slobodu, jej neskrotnú a hrdú povahu spojenú s prirodzenou čistotou, určitú pôvabnú plachosť, ale môže naznačovať i na vzťah medzi Ludovicom a Ceciliou, ktorá ho svojím láskyplnym prijatím a nenásilným pôsobením dokázala postupne skrotiť.
Leonardov kreatívny duch miloval rôzne hádanky a posielal správy pre tých, ktorí ich vedia prečítať.
Preto vy môžete vidieť na obraze Dáma s hranostajom úplne iné vysvetlenia a súvislosti, ktoré mne ostali ukryté.
literatúra:
Bruno Nardini: Leonardo da Vinci
František Jílek: Muž z Vinci
José Pijoan: Dejiny umenia
http://www.lairweb.org.nz/leonardo/ermine.html
http://wisdomportal.com/Stanford/LadyWithAnErmine.html
