IRENA SENDLEROVÁ
Keď po mnohých rokoch jeden americký novinár prehlásil, že by sa mal dozvedieť od nej o dobových udalostiach celý svet, povedala mu: „Celý svet? Či mi vari celý ten svet pomáhal pri záchrane detí? Keď som išla ulicami a plakala bezmocnosťou?"
Narodila sa 15. februára 1910 vo Varšave, v rodine lekára Krzyzanowského, ktorého pacientami boli väčšinou chudobní Židia. Malá Irenka sa často hrávala so židovskými deťmi a naučila sa rýchlo aj ich jazyk. Na konci I. svetovej vojny počas epidémie týfusu jej otec pri poskytovaní ošetrenia obetiam sám chorobe podľahol. Irena mala vtedy iba sedem rokov. Navždy si však zpamätala otcové krédo: „Ak sa človek topí, treba mu podať pomocnú ruku, bez ohľadu na to, akej je národnosti, vierovyznania či pleti."
Neskôr sa stala študentkou polonistiky na Varšavskej univerzite. Diplom obhájila tesne pred vojnou, ale kvôli tomu, že vstúpila do socialistickej strany sa ako učiteľka nemohla zamestnať. Keď hitlerovský Wehrmacht vtrhol v roku 1939 do Poľska, 29 ročná Irena Sendlerová pracovala na sociálnom odbore varšavského magistrátu. Okupanti prijali nové zákony, ktorými odseparovali židovské obyvateľstvo od Poliakov. Bola zakázana akákoľvek sociálna pomoc židovským rodinám. V rámci desaťčlennej konšpiračnej skupiny, ktorej bola členkou, poskytla na základe sfalšovania dokumentov podporu asi trom tisíckam Židov.
Von z pekla varšavského geta
Keď v septembri r. 1940 Nemci uzavreli varšavské geto 18 kilometrov dlhým a tri metre vysokým múrom , nachádzalo sa v tejto strašnej klietke 138 000 Židov. Postupne bolo do geta nasťahovaných do 450 000 osôb! (asi 37% obyvateľstva Varšavy).
Za stenou varšavského geta kvôli extrémnemu preľudneniu a nedostatočnému zásobovaniu zomieralo tisíce ľudí v dôsledku hladomoru a epidémii i napriek úsilu ojedinelých aktivistov z rady Poliakov, ktorí sa pokúšali Židom v gete pomáhať a pašovali do neho potraviny a lieky. „Podmienky sa stali neznesiteľné. Jednu izbu muselo zdieľať v priemere sedem ľudí, chýbali potraviny, šírili sa choroby. Bolo to neskutočné peklo - ľudia umierali na stovky, priamo na uliciach, a celý svet sa mlčiac na to pozeral," smutne spomínala pani Irena.
A hoci za túto činnosť hrozil trest smrti, zorganizovala celý systém pomoci, vrátane peňazí z mestskej pokladne a dobrovoľných zbierok medzi židovskými organizáciami. Irena Sendlerová získala priepustku spolu so svojimi kolegyňami a ako zdravotné sestričky nosili do geta potraviny, lieky, predmety dennej potreby, uhlie a šatstvo. Pomáhala bezprízorným deťom, ktoré sa dostali za múry geta, hľadala únikové cesty pre siroty.
V lete 1942 keď sa začala deportácia Židov z geta do táborov smrti, Irena pochopila, že nesmie strácať čas. Spolu so svojimi priateľkami získavala adresy rodín a snažila sa presvedčiť rodičov v gete, aby pristúpili na pokus o záchranu svojich detí, aby mohla ich deti vyviezť a pod cudzími menami dopraviť do poľských rodín alebo do detských domovov. „V gete to bolo peklo. Keď sme tam prišli a hovorili, že môžeme zachrániť deti, vždy sa nás pýtali, akú im dáme záruku - musela som povedať pravdu: žiadnu. Bola som svedkom dušu trhajúcich scén - otec bol za, mama bola proti, boli hádky, slzy. Často, veľmi často, keď som sa ráno prebúdzala, videla som rodičov, ktorí sa nedokázali rozlúčiť so svojimi deťmi, ako držiac ich za ruky odchádzali na svoju poslednú cestu do koncentračného tábora v Treblinke."
V decembri 1942 vznikla na popud poľskej emigračnej vlády Rada pomoci Židom (Zegota). V nej sa spojili k záchrane Židov v rámci podzemných štátnych štruktúr zástupcovia židovských i nežidovských organizácii a demokratických skupín celého politického spektra. Príslušníci Zegoty zachránili tisíce životov. Irena Sendlerová sa stala vedúcou detskej sekcie. Viedla databázu adries detí a ich mien. Pri židovských zapisovala nové, poľské mená, aby sa po vojne deti mohli vrátiť k svojim rodinám.
Deti boli vyvádzané alebo vyvážané rôznymi spôsobmi. Väčšie deti uspali a vyvážali zabalené v sanitke pod nosítkami, poskrývané medzi zakrvavenými obväzmi, alebo vo vreciach pre mŕtvoly. Kojencov prehadzovali cez múr geta, ukrývali v škatuliach od topánok, pod sedadlami električiek, ktorých vozovňa sídlila s getom, alebo ich prevážali v odpadkových košoch v smetiarskom aute. Väčšina detí bola vo veku od jedného do troch rokoch a mohlo sa stať, že sa rozplačú práve v momente nemeckej kontroly vozidiel. Anton Debrowski, šofér, odvaha ktorého im neraz pomohla v trápení, vymyslel svojský spôsob, aby sa vyhol riziku. Na sedadlo k vodičovi posadil svojho psa a keď počul plač dieťaťa, stúpil alebo ho potiahol za chvost, a pes štekotom prekryl plač dieťaťa.
Na „poľskej“ strane ich potom pani Sendlerová a jej spolupracovníci odovzdávali do detských domovov, nemocníc, kláštorov alebo poľských rodín, s ktorými boli dopredu dohodnutí. Deti dostali novú identitu - nové mená, dokumenty a dokonca ich aj pokrstili v katolíckej viere. Vo Varšave takto riskovalo 1300 rodín. Tie učili deti po poľsky a vychovávali z nich katolíkov. „Nebola to žiadna katolizácia. Keby Nemci zistili, že sú židovské, zastrelili by ich,“ vysvetľovala.
Vydržala bolesť, nezlomil ju ani trest smrti
V októbri 1943 nacisti Sendlerovú zatkli a uväznili. Tri mesiace ju vypočúvali a mučili: „To sa nedá popísať, čo som prežila vo väzniciach gestapa. V múzeu na Pawiaku je špeciálna skrinka s náradím, ktorými títo páni týrali väzňov a aj ja mám z toho obdobia vizitky na svojom tele." Neprezradila ani jedno meno svojich spolupracovníkov, ani jedno meno z detí. Bola odsúdená na smrť. Niekoľko dní pred jej popravou židovská organizácia Zegota zaplatila neznámu sumu peňazí jednému z dôstojníkov gestapa. Zachránili ju preto, lebo iba ona vedela, kde sa nachádza databáza, obsahujúca v tom čase 400 pravých mien a priezvísk zachránených židovských detí. Sendlerovú pustili na slobodu, oficiálne ju však vyhlásili za mŕtvu a ďalší deň si obyvatelia Varšavy jej meno prečítali na zozname zastrelených. Musela prijať iné meno a do konca vojny sa skrývala v ilegalite. To jej nebránilo, aby naďalej aktívne pokračovala bojovať za židovské deti. „Z mašiny smrti" ktorú spustil v Poľsku Himmler sa jej pričinením podarilo vytrhnúť viac ako 2000 ďalších detí. Niektoré z nich rozmiestnili po detských domovoch, iné sa podarilo dostať do Palestíny. Najväčšia časť však zostala v poľských rodinách.
Po vojne
Po vojne, v roku 1945 odovzdala zoznam i s menami adoptívnych rodín Adolfovi Bermanovi, šéfovi Ústrednej rady Židov. Zachránené deti boli na základe jej zoznamov identifikované, ale väčšina sa už nemala ku komu vrátiť. Rada prevzala deti z poľských rodín, umiestnila ich vo vlastných zariadeniach a potom odviezla do Izraela.
Celé desiatky rokov potom pracovala s deťmi vo varšavských sirotincoch a tiež v domovoch dôchodcov. Stala sa terčom šikany komunistov. Začal sa o ňu zaujímať Bezpečnostný úrad. Niekto si spomenul, že sa zúčastnila varšavského povstania. Po jednom z výsluchov Sendlerová predčasne porodila syna. Dieťa zomrelo po niekoľkých týždňoch. Pred zadržaním ju zachránila žena jedného z pracovníkov úradu, ktorú Sendlerová predtým zachránila. Tým sa šikana neskončila. Jej dcéru napriek úspešným skúškam na vysokú školu nepustili. Podobne dopadol aj jej syn. Vtedy sa jej deti pýtali: „Mama, čo také zlé si v živote urobila?“
I napriek veľkým poctám, ktoré jej udelil Izrael sa v Poľsku dočkala uznania až v posledných rokoch. „Celý život sa to so mnou ťahá: to je Židovka, pomáha Židom. Mám nálepku židovskej matky,“ spomínala trpko.
V roku 1965 získala titul Spravodlivý medzi národmi od múzea holokaustu Jad Vašem v Jeruzaleme, v roku 1983 mohla zasadiť stromček v Aleji spravodlivých v Jeruzaleme a roku 1991 ju vyhlásili za čestnú občianku Izraela. V roku 2003 udelili Sendlerovej najvyššie poľské štátne vyznamenanie, Rad Bieleho orla. V roku 2007 bola Irena Sendlerová nominovaná na Nobelovu cenu za mier. Jej nomináciu oficiálne podporil aj poľský prezident Lech Kaczynski.
Irena Sendlerová samú seba nepokladala za hrdinku: „Opak je pravdou. Moje svedomie ma stále bolí, že som nemohla urobiť viac. Každé dieťa zachránené s mojim prispením len dáva zmysel mojej vlastnej existencii a nie je dôvodom ku sláve. Skutoční hrdinovia boli rodičia a deti, ktorí sa museli rozchádzať takýmto spôsobom."
Každý má svoj osud. Niekto ho statočne príjme, niekto sa zľakne a utečie pred ním. Irena Sendlerová pred svojim osudom neutiekla. Celý ho naplnila neuveriteľnou odvahou. Vďaka nej prežilo hrôzy holokaustu vyše 2500 židovských detí.
12. mája 2008 vo veku 98 rokov zomrela na zápal pľúc vo Varšavskej nemocnici.
Česť jej pamiatke!
Zdroj:
http://www.sme.sk/c/3880426/irena-sendlerova-pohar-plny-odvahy.html
http://www.holocaust.cz/cz2/resources/ros_chodes/2007/04/irena_sendlerova
http://en.wikipedia.org/wiki/Irena_Sendler
http://einestages.spiegel.de/static/authoralbumbackground/102/redaktion_einestages_schindlers_unbekannte_schwester.html
