Na rozdiel od talianských renesančných maliarov, ktorí hľadali v živote a ľudskom tele harmóniu a dokonalosť, bol Bosch krutý ironik. Peklo predstavuje zosobnenie jeho absolútneho pesimizmu nad nesúladom a zmarom celého Vesmíru. Celé krídlo sa nesie v znamení tmy, ohňa a deštrukcie. Niet úniku! V hornej časti v ruinách mesta sa síce pokúšajú niektorí zúfalci nájsť cestu hore, za svetlom, ale ich snaha je márna. Rohatí diabli ich zhadzujú do ohňa a do priepasti pomocou dlhých hákov. A ak by aj niekto z nich kričal modlitbu v krutom precitnutí bolestnej pravdy, jeho hlas nepočuje nikto. Ozrutné hudobné nástroje, ktoré boli v pozemskom svete nástrojmi veselosti, v pekle svojim pekelným kvílením a rachotom prehlušujú akékoľvek slová pokory a ľútosti. Peklo sa vysmieva svojim obetiam. Nepozná zľutovanie. V kalných riekach sa odohrávajú zúrivé a nezmyselné zabíjania a vraždy. Rieka je sfarbená do červena odrazmi ničivého ohňa a krvou obetí. Z každej strany počuť kvílenie, šialený ryk a neznesiteľný hluk. Sfanatizované hordy plné besu. Nie, to už nie sú ľudské bytosti! Sú to štvané hyeny, požierajúce vlastný druh. Niet kam ujsť, kam sa schovať. Boschove peklo je plné najzverskejšej surovosti, bezcitnosti, nedýchateľného otráveného vzduchu plného dymu, výparov z rozkladajúcich sa tiel, zadúšajúce sa hnilobou a škrekotom príšer.
V centre obrazu sa belie schátralé torzo. Rozpadávajúca, práchnivejúca schránka, vyschnutý strom. Hybridný Stromomuž. Tvár pohľadného mladého muža, ktorá sa díva spod kotúča, na ktorom v bludnom kruhu dookola kráčajú vysilené bytosti v pároch s prapodivnými parntermi je tvárou hĺbavého filozofa. Nepatrí k mŕtvemu torzu. Je z iného priestoru, mimo desivého hluku a diania. Uprene sa pozerá a na tvári má záhadný - trpký i zhovievavý poloúsmev. Strom je suchý, no v dutej vajcovitej hrudi, vykuchanom hrudnom koši, je rušno. Nebije tam srdce, niet tam miesto pre city (a už vôbec nie pre lásku), je to krčma. Namiesto trámov konáre, zároveň rebrá. Všimnime si kmeň. Zle zahojený vred, obväz na ramene pripomína bezmocnú ukážku vzdania sa nádeje na vyliečenie. Pahýle-nohy kymácajúce sa na dvoch chabých loďkách, v temnej špinavej hlbočine. Aká paralela s ľudskými životmi! Bezútešnými, sem-tam "skrášlenými" alkoholickými abcesmi. Loďky sa môžu potopiť, ale kto o to dbá? V krčme je veselo, muzika ešte hrá dookola svoju odrhovačku. Nikde niet stability, len odcudzenie a čoraz väčšia neistota, prinášajúca kruté zúfalstvo. Do vnútra krčmy sa díva prázdnymi očnicami vybielena konská lebka. V jednej z očníc je zapichnutá tyč, na ktorej sa hompáľa obrovský kľúč s nešťastníkom. Rieka je mŕtva, studená, pokrytá zradným ľadom. Ešte aj v pekle je možné prepadnúť sa hlbšie do temných kalných prieduchov. Všade len násilie, bolesť. Zmätočné skupinky. Každá má v sebe posolstvo. Určite je v nich aj veľa odkazov na udalosti, ktoré v Boschovej dobe boli všeobecne známe a poučné. Napríklad rytier ležiaci na chrbte, trhaný svorkou zelených a bielych psov. Prečo taká potupná smrť? Zaslúžil si ju vari za svoje skutky? Určite áno. Práve preto je tam zobrazený so zlatým kalichom v ľavej ruke, z ktorého vypadla kocka. Pravou rukou sa drží bielej zástavy, snáď čistých ideálov, za ktoré bojoval. Na zástave je erb ropuchy, symbol hriechu. Zapredal svoje poslanie kvôli zlatu a hazardnej hre? Predmety upomínajú o koho a o čo šlo. Varovanie pred hriechom pôsobilo preto oveľa desivejšie na Boschových súčasníkov ako na dnešného človeka.
Vpravo dole muž s odporom zisťuje, že žena v jeho objatí je ošípanou, ktorej špinu a pravú podstatu nezakryje ani mníšska pokrývka hlavy ako symbol cudnosti a čistoty. Chcel by sa vymaniť z jej objatia, ale je neskoro. Vtáčie monštrum v prilbe držiace vo svojom zobáku peračník a kalamár, prichádza ku ošípanej a tá už namáča brko do kalamára. Zmluva je vypracovaná, chýba iba jeho podpis, ktorým zapredá svoju dušu. Surovo ulomená noha, kymácajúca sa z vtáčej prilby je predzvesťou príšerných telesných trestov, ktoré hriešnika očakávajú. Za touto skupinou vidno vystrašeného muža s obálkami zapečatenými červeným voskom. Je to silná metafora ortieľa a smrti, pevného, nemenného rozsudku, ktorý s nadšením roznášajú spotvorené príšery. Tento muž je azda týraný svojou najväčšou slabosťou, strachom zo smrti, úzkostným strachom zbabelcov.
O niečo vyššie, pod diablovou zásterou je žena s hriechom pýchy, márnivosti a smilstva – ešte stále hľadí do zrkadla a za ňou je jej obdivovateľ. Odhalil svoju totožnosť. Smilné načernalé drápy, plné jedu sa obkrútili okolo jej duše. Vo svojej márnivosti však nestihla zbadať, že je stratená.
Vľavo, pri veľkej harfe sa skupina ľudí pretvaruje, že pieseň, ktorú zložil bohatý samoľúby boháč je lahodná. Pochlebovanie, z ktorého mali v pozemskom živote výhody sa v pekle mení na útrpnú pretvárku, ktorá sa stáva neznesiteľnou. Čo kto zasial, to aj žne. Ľudia sú týraní ohlušujúcim hlukom, ktorí aj sami spôsobujú, sú to ich hlasy a ich hudba, ktorú vyludzujú na obrovské nástroje, ale nedokážu sa z nej vymaniť. Ninera, harfa, lutna, flauta, šalmaj, gajdy, píšťaly, bubny - všetko nástroje, na ktoré sa s obľubou hralo v krčmách, kde sa schádzali pri hazardných hrách gambleri. Sú otrokmi svojich vášní, sú uväznení vo svojich žiadostiach a túžbach.
Hľa, duše hriešnikov, ktorí sa oddali sexuálnym slatiam najrôznejšieho druhu, aj tie dospeli do pekla. A niektoré rovno do pažeráka samotného Diabla s vtáčou hlavou. (Podľa zobrazenia diabla, korunovaného kotlom sa predpokladá, že Bosch poznal Visio Tungdali, rukopis, vydaný v r.1484 v Den Boschi nakladateľom Leemptem, v ktorom je popísaná vízia zhýralého rytiera do záhrobia). Sedí na diabolskom tróne, stoličke noci, ktorá zároveň slúži i na vylučovanie jeho odpadu – prázdnych ľudských obalov, zbavených akýchkoľvek citov a lásky, vyžmýkaných a nemohúcich. Padajú do najšpinavšej, zapáchajúcej jamy, kde sa dusia vo svojich vlastných zvratkoch a hnilobe, do najodpornejšej diery hnusu a odcudzenia, z ktorej niet úniku. Pri prehĺtaní z ich prázdnych telesných schránok vylietajú namiesto duší čierne vtáky. Sú toho istého druhu, ako na ľavom a centrálnom paneli. Je to náznak nádeje, že sa ešte môžu v inej forme vrátiť a napraviť svoje hriechy alebo je to len ďalšie transformované zlo, ktoré sa rozlieza ako podhubie? Ktovie. Diabol má na tenkých nohách nasunuté džbány, ktoré možno chápať ako totálnu absenciu súcitu a odporný výsmech a ľahostajnosť k utrpeniu tých, ktorých zviedol.
Neschopnosť odpútať sa od majetku a peňazí je prítomná aj na tomto mieste, no tu spôsobuje utrpenie. Pod plášťom diabla leží na posteli zomierajúci. Je priľahnutý veľkou ťažku chladnou ropuchou, ale nevníma ju ako záťaž. Je to predsa jeho majetok! (podobná scéna je aj v Umierajúcom lakomcovi, ale v tejto scéne chýba anjel, ktorý by sa do poslednej chvílky snažil odvrátiť dušu umierajúceho od pádu do pekelných hlbín). Človeka v pekle pohlcuje to, v čom žil na svete v domnení, že tomu vládne sám. Stále ho ovládajú jeho pozemské hriechy, no už bez ilúzie pôžitku. Pozrite sa na muža, skrčeného v neprirodzenej polohe s vajcom na chrbte – je to spôsob sizyfovského utrpenia, chorobnej úzkosti, maniakálnej posadnutosti, akú tento muž pestoval už počas života na zemi. Vľavo dole je prevrátený stôl. Hazardná hra sa skončila. Karty sa váľajú na zemi a hráčovi ležiacemu bezmocne na stole ide vytrhnúť srdce neľútostný hybridný mlok. Hráči chcú už prestať hrať, ale sú obklúčení vlastnými obmedzeniami a nedokážu sa vymaniť z ich zovretia. "Hrajte, veď ste chceli hrať, tak hrajte ešte!" kričia príšery. Hriešnici trpia aj hriechom, nielen kvôli hriechu.
Toto peklo je spravodlivé a každý sa preň odsudzuje sám svojim konaním a rozhodnutiami. V každom výjave je zreteľná individualita trestu, hlboko podmienená povahou hriešnika. Každý z hriešnikov trpí vo vlastnom pekle, ktoré si spoluvytvára.
