Okrem toho tu bolo veľa káblov a šnúr, izba by mohla byť príjemným miestom zaliatym poobedňajším slnkom pre ľudí pracujúcich v oblasti IT, mohla by som byť fascinovaná, zvukmi používaných PC klávesníc, šumením ventilátorov, niečím, čo som si predstavila a to, že to nebola skutočnosť ma vôbec nezabolelo, skôr mi to bolo srdečne jedno. Povedala som si, že keď nie je toto, bude iné, ide o intenzitu, dať sa tomu úplne, veď všeličo sa dá vytvoriť z ničoho, jednoducho nové slobodné pohľady produkujúce čarovné oslavy. Neskôr som sa dozvedela, že módna sezóna jeseň/zima 2009 je inšpirovaná anglickým vidiekom a Virginiou Woolf, v Burde som našla atmosférické fotky s jej citátmi, aj ten, čo odchádzal mi ju sľúbil, v nejakom dobrom slovenskom preklade. Keď ju budem mať, povystrihujem si obrázky interiérov s dekami pohodenými na gaučoch, obrázky oviec pasúcich sa v škótskej hmle a potom ktovie, čo príde.
Možno si kúpim veľa vlny, bielu ovcu a oblečenie z menčestru.
Po včerajšom dni som si povedala, že napíšem poviedku Austrália, píšem to sem, aby som na to nezabudla, aby som sľub, ktorý som dala sebe, splnila. Austrália, ktorú v sebe mám je poskladaná z fragmentov, z útržkov rozhovorov a z pamiatok bez akejkoľvek stopy po niečom, čomu hovoríme suvenír, z ťažkostí, ktoré pre mňa nie sú nijakými, pretože som vtedy nežila, neprežila ich a preto ich môžem bez hlbšej citovej zainteresovanosti použiť, celkom slobodne, čerpajúc z austrálskych stôp v sebe, nie klokany a koralové hady, ani žraloky ohrozujúce turistov na pláži v Sydney.
Jednoducho Austrália. Austrália.
Pred Austráliou som v Poľsku rozmýšľala o Poľsku. Čítala som si v poľských časopisoch o Litve a Estónsku, čítala som americkú poéziu, pozerala som sa z okna vlakov a autobusov a veľa som kráčala. Takmer 20-kilový batoh zo mňa automaticky urobil pútnika a nie turistu, veľmi intenzívne som vnímala kompozíciu krajiny, aby som zabúdala na môj ťažký poľský život uložený v batohu, vychutnávala som si rovinu s lesmi a jazerami, reč ľudí s prízvukom na druhej slabike od konca, ich spievanie. Využila som priestor, bol to oddych od oblasti, v ktorej žijem, ktorá je vyjadrením mňa, ale nemôže ma úplne naplniť. Chcela som používať slová, ale nevládala som
(„Čím to je, že najlepšie nápady sú vždy obrazy? A prečo sú najlepšie obrazy vždy tak nezachytiteľné?" P. Gizzi),
myslela som na produkty spájajúce to, čo bolo s tým, čo je, vzrušovala ma voda, to, čo bolo pod hladinou, riasy a chaluhy, ryby v húfoch a minimum soli na mojom tele práve vtedy, keď som sedela na drevenom móle bez plaviek, ale nie nahá, bez plaviek, aby som bola stále ponorená. Bola som ľahko použiteľná a veselá, berúc si radosť z farby obrusov na stoloch, zo sliviek na stromoch, z kombinácií vlastnej jedinečnosti umožňujúcej vnímať krajinu presne takto.
V člne som im čítala paperback publikovaný v časopise, neskôr sama pre seba báseň Jamesa Wrighta (
Ležím v hojdacej sieti na farme
Wiliama Duffyho
Na Borovicovom ostrove v Minnesote
Nad hlavou vidím bronzového motýľa,
Spiaceho na tmavom kmeni,
Trepotá sa ako list v zelenom tieni.
Dolu roklinou za prázdnym domom
Zostupujú za sebou kravské zvonce
Do popoludňajších ďialok.
Napravo,
Kde slnko dopadá medzi dve borovice,
Žiari vlaňajši trus koňov
Ako zlaté kamene.
Zakloním sa, keď večer temnie stále viac.
Jastrabie mláďa sa vznáša nado mnou,
hľadá domov.
Premárnil som svoj život.),
po ktorej prečítaní sa mi niekoľko dní nechcelo čítať nič, ani titulky novín, ani výkriky Anne Saxton, ktoré sa mi práve vtedy zdali príliš ženské a preto neuniverzálne, zachcelo sa mi len ísť so svojím batohom po ceste, byť s mužmi, ktorí sa (vhodne) na takýchto cestách veľa nepýtajú a veľa nehovoria.
Čoskoro sa ich opýtam, či si pamätajú na hmlisté rána pri jazere, na zips na stane, na labute, kačky a pohľadnice s bielymi husami a chalupami pri brezových hájoch pripomínajúce nejakú zaužívanú predstavu o Rusku a Sibíri.
Či si to pamätajú, presne tie pocity vtedy, pocity veľmi biele, vylievajúce sa z nás ako mlieko.
