365 | blog.sme.sk

V nedeľu, v dome pri rieke rozdeľujúcej Slovensko a Poľsko, jeme kurací vývar. V takýchto rodinách v nedeľu vývar musí byť, iná polievka neprichádza do úvahy. Potom jeme sumca uloveného v rieke pri dome a ako dezert čokoládovú tortu z akejsi oslavy, za oknom biela krajina, mínus osemnásť stupňov. V dome pri rieke stojí na čestnom mieste vypchatý rys ostrovid, má dokonalé telo, každý kto rodinu navštívi, rysa pochváli, tu sa zvieratá neľutujú, malé deti sa pokojne dívajú na jeleňa v kaluži krvi, deti oblečené v zelenom, deti poľovníkov s puškami prehodenými cez plece.

14. mar 2012
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
13

Anna Strachan

William Wordsworth i love you

Keď bežím po lúkach smerom k temným lesom, ktoré sa s prevýšením menia na kosodrevinu a na skaly a na štíty a na oblaky, keď predvádzam prírode svoj rozpačitý cezpoľný beh, myslím na rieku Wye a na Tinternské opátstvo v jeho najlepších rokoch, keď blízko jeho stien z kameňa chválil William Wordsworth jarné nezábudky, mach a čistú vodu vodopádov, keď vo svojom raji písal básne a už vtedy ma robil šťastnou. William Wordsworth s riedkou ofinou a nešikovnou chôdzou, William viacrozmerný, William celkom môj.

6. apr 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
3

Anna Strachan

Príliš skorá jar

Tmavomodrá lízanka a tmavomodrá voda v bazéne, nafukovacia lopta s farebnými pruhmi, ktorá sa vykotúľa z nabúraného auta. Marec je modrý, marec je začiatkom, marec je rodením zvierat a detí, prepuknutím chorôb a veľkého pôstu. Začiatkom marca sedíme mlčky za stolom a lúpeme pomaranče a ja, pozerajúc sa z okna, opäť túžim prežívať krátke tiché dni vo Viedni. Hovorím M., že som, že som opäť tam s pohyblivou láskou k tomu mestu v srdci. Hovorím mu, priprav si fotoaparát, jedzme pomaranče, natiahni film, pozeraj sa, počúvaj.

12. mar 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
7

Anna Strachan

Pred zotmením

Odrazy šesťdesiat wattových žiaroviek v mojom oku v nedeľu popoludní, zrak mi čítaním slabne a to som ešte veľmi mladá a ešte stojím za hriech. Žiarovky v mojom oku, nevybalený kufor, neodoslané pohľadnice ako žiariaci, vrcholný moment prichádzajúcej zimy. Pohľadnice z peštianskeho antikvariátu, Alice píše v roku 1929 svojmu milencovi o bolesti chbtice a nemožnosti odpovedať mu na jeho list, pohľadnica vypísaná ceruzkou, vypísaná po maďarsky, pri rannom čaji a vajciach uvarených na mäkko nám ju Panna Gaál prekladala do angličtiny a jej deväťročná dcéra Csenge si v tej chvíli, stojac na špičkách, napúšťala z vodovodného kohútika do plastovej fľaše vodu.

5. dec 2010
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
4

Anna Strachan

Jeseň zima

Krátke dni hmlistej jesene voňajúcej hnilobou a vareným vínom už pominuli. Stihla som pohrabať lístie, so sentimentom v očiach si obzrieť cibule tulipánov a narcisov, so sestrami sme nazbierali šípky, zavarili brusnice, s hubárskymi košíkmi sme utekali po lese a nebolo nič, čo by nás vtedy mohlo vyrušiť, nebolo nič krajšie ako naše šaty a farba skál na brehu hlbokej spenenej rieky. V horách sme zapaľovali ohne a hriali si nad nimi ruky, báli sme sa medveďov a nahlas po nich túžili, počúvali sme jelenie ruje, svoje city držali na uzde a keď sa jeden zo slnečných októbrových dní chýlil ku koncu, sedeli sme na lavičke vo svetroch ako farmári a hladkajúc starého bezvládneho psa sme boli hrdí na množstvo jabĺk, ktoré sme v ten deň niekoľko hodín oberali. Tancovali sme na klezmerovú hudbu a na kolieska krájali tmavozelené uhorky, na svitaní sme fajčili Marlboro light a v päťmiestnom aute sme sa tlačili šiesti, chodili sme k vode a hľadali stovky rokov staré črepy, jesenné dobrodružstvá, sviečky na cintorínoch, staroba blízkych, nemocnice, Púchovská kultúra žiariaca v očiach môjho otca.

4. dec 2010
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
3

Anna Strachan

Sweet sweet november song

Ružový sirup v krčahu zo skla, brusnicová omáčka, orechový koláč posypaný práškovým cukrom, Retro lahôdky s hnedým kockovaným obrusom, tu s mamou obedujeme, tu vravíme, že si pred zimou poskladáme vtáky z papiera, že ich poskladáme a zavesíme si ich nad hlavu.

16. nov 2010
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
5

Anna Strachan

Och, Hana

Docent K. si priniesol okuliare, prvýkrát, mladistvý docent s tancujúcou chôdzou a zrazu okuliare v triede zaliatej slnkom. Hrubé knihy všade okolo nás, Dominik Tatarka a Sándor Márai a keď sme otočili hlavy a pozreli sa z okna, v paniach na prechádzke so psami a v moste nad riekou a v novembrovom slnku sme našli spomienku na Bruna Schulza, na hodiny, ktoré trávil so svojimi žiakmi a niekedy sa pozrel z okna triedy na mesto a šum tmavookých detí nevnímal a vtedy som si ho všimla, vtedy som sa k nemu priblížila, našla som jeho pohľad v mestečku ďaleko, ďaleko odtiaľto.

6. nov 2010
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
4

Anna Strachan

Október

Hmlisté októbrové ráno, zamrznuté georgíny, vlhká pôda. Keď sa zobudím, hľadám oporu, jelenie parohy položené na hŕbe kníh, srdce mäkké od horúčky, čierny čaj s kockou cukru ako v Turecku, ako Turecko. Spomienky na Istanbul sa zo mňa valia ako storočná voda, obúvam si teplé ponožky, rada by som zabalila svoju hlavu do šálov z Egyptského bazáru, kráčali sme ním, keď snežilo, keď na strechy istanbulských domov padali vlhké vločky.

25. okt 2010
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
2

Anna Strachan

Trhliny

Kúpiš si školský zošit s jednoduchým obalom a nebudeš sa usilovať o intímne písanie do zápisníkov prinesených z rôznych európskych miest, v tom lepšom prípade si každý večer sadneš a napíšeš čosi o uplynulom dni, koľko milimetrov zrážok spadlo na jesennú pôdu, koľko fliaš malinového sirupu si dostala od starej mamy, že plávanie v septembrovej prírode, farba vresu na horských lúkach a kniha Ester, kapitola 14, je čosi, čo vniká priamo do krvi a už sa neodplaví, že čítanie je hlboko introvertný proces, že knihy o riekach dojímajú a vyzývajú fotografovať, že aj tí najvernejší pozerajú predovšetkým na telo a je ťažké sa s tým vyrovnať, byť nad vecou, byť nezasiahnuteľná.

25. sep 2010
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
5

Anna Strachan

Ešte o máji

Ležala som na posteli, výhľad na bielu stenu, po stene lezie pavúk, výhľad na skúmavky a na okno s vertikálnymi roletami, nevhodne myslím na lásku a na muža, na muža, sestry, na muža, je máj, je osem hodín, sestry ma rušia, vstupujú do mojich myšlienok, treba niečo urobiť s vašimi žilami slečna, praskajú, nedajú sa napichnúť, lekár vám predpíše Ascorutin a uvidíme v júni. A teraz si sadnite, chvíľu počkajte, aby sa vám nezatočila hlava. Moje telo nie je v mojich rukách, moje ruky patria iným, dôkladne si ich prezreli, dotkli sa ich, zaviedli ihlu do žíl, neaplikovali ani miligram kalcia, nevidíme žily, vy nemáte žily, toto nie sú žily. Sedím na posteli potešená, som tu len ja a duša, pavúka na stene už niet, kde zmizol, kde sa skryl, čo som zmeškala, moje telo sú modriny, ktoré sa mi časom vytvoria na predlaktiach, ak sa cítite dobre, môžete ísť, tam tie dvere, tam vám ešte urobia ultrazvuk. Zaviažem si šnúrku na šatách, napravím si pančuchy, jeden plachý pohľad venujem sestre v rokoch, druhým pohľadom vyšlem lásku suchým kaktusom na parapete, musia sa pozbierať, veď moja láska je vlhká vlaha, veď moja láska je oddanosť.

6. jún 2010
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
4

Anna Strachan

Jarnej vody po kolená

Blízko mňa plače dieťa, nechce piť čaj, nechce piť mlieko, odmieta cumeľ aj vlastnú matku, kričí, keď stojíme pred vchodovými dverami a zvnútra k nám dolieha tichá hudba z amerických westernov. Chvejeme sa od chladu alebo je to pekná hudba, ktorá nami hýbe, pozeráme sa do diaľky a zdá sa nám, že ide o miestny odliatok večnej krajiny, o krajinu, o ktorej rozpráva Margaret Durow, o prirodzenosť jedného sveta, jednej planéty, o magickosť nezasiahnutú socialistickou minulosťou, bremená dejín sú len v našich dušiach, len ktovie, či sú v našom veku autentické, či môžu byť. Mlčky, takmer nehybne sledujeme okolie, zafarbuje sa na sivo, na čiernobielo, stojíme pred domovými dverami a ja si z ničoho nič spomeniem na báseň o pláži, o horúcej posteli piesku, v teple vhodne chladné slová Ewy Lipskej. Matka utíši dieťa, odchádzajú, pobozkáme matku, pobozkáme dieťa, kočík a matka s dáždnikom sa strácajú v daždi, miznú za kríkmi, z ktorých padajú ťažké kvapky vody.

17. máj 2010
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
2

Anna Strachan

Trochu o jari

Málo bolo tých, ktorí pozorne počúvali, jeden sa sústredil na Umberta Eca, druhý na jesennú melancholickú pohľadnicu Ríma, slová a znamenia poletovali priestorom ako husacie perá, kde-tu sa usadili, vytvoril sa povlak a keď som sa koncom mesiaca rázne postavila a v členkoch mi zapraskali chrupavky, vedela som, že niekoľko z tých slov naozaj vo mne zostalo. Samozrejme, že ich zatajím a nikomu o nich nepoviem, zostanú znameniami večných hodnôt, nie vždy príjemnými pohnútkami a spomienkami na stavy duše, keď dni plynuli pomaly a počasie sa radikálne menilo, keď sme mlčky otáčali listy v kalendári, kreslili k obrázkom rastlín značky, do značiek sme ukrývali náš vzťah k zeleni, čo ja a medovka lekárska, čo my, esencie a fialové polia rozkvitnutej levandule.

14. mar 2010
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
12

Anna Strachan

Február

Náručia plné mokrých uterákov, uteráky namiesto kvetov, rána so slnkom a občasnou hudbou, kyslé mandarínky s tenkou kožou, šľahačka v šálkach, Fidlikant na streche, Chopin. Deriem dni, aby som mala o čom hovoriť, deriem ich z kože a tie kože si neskôr zhromažďujem okolo seba. Obklopujem sa krokodílmi a jahňacinou, taškami a bielymi kožušinami, tie hrejú moje nohy, keď so slúchadlami v ušiach, sediac na posteli, počúvam češtinu Tomáša Špidlíka a nechávam sa znepokojovať.

15. feb 2010
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
13

Anna Strachan

Január

Je tam prázdno, keď prichádzame, takmer prázdno, čašníčka by mala vymeniť bielym chryzantémam vo vázach vodu, obliecť si kabát a ísť si zapáliť, nech sa von chveje na celom tele, nech sa jej trasie ruka, nech sa po piatich minútach vráti a spýta sa čo si dáte? a my povieme, že cuba libre, pokoj a mojito a že to myslíme úplne vážne. Čašníčka je pekná, tenké pery a vínovočervené nechty, to sa nám hodí, dievča pekné ako obrázok, neprítomný barman s ľadovým nápojom v ruke, toto je scéna, ktorú si zapamätáme, hodina, dátum, svetlo sviečok, vosk, ktorý kvapká na dlážku a vždy je tu príliš tmavo na to, aby ho bolo vidno, vždy je tu tmavo, mäkko a opojne, tu by sme si mohli povedať tajomstvá a tváriť sa Mimoriadne, na tomto mieste by sme z tašky mohli vyloviť kúpené lístky do kina, Alica v krajine zázrakov, Onegin alebo Luskáčik. Áno, toto je scéna, ktorú si zapamätáme, niekoľko kociek ľadu v pohári, nerozoznateľná farba slamiek a očí barmana, neviditeľná jazva na lakti dievčaťa, hudba z Fridy alebo z ktorejkoľvek horúcej juhoamerickej telenovely, to teraz nie je podstatné, nech sa v náš mieša Kuba s Mexikom, Argentína s venezuelskými pralesmi.

24. jan 2010
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
12

Anna Strachan

10/01

Myslela som si, že hore bude blato, ale bol sneh a na snehu ľad, aj na chodníkoch ľad, pleso zapadnuté snehom, pleso ako plocha pre krasokorčuliarov, pre tanečnicu v kožušinovom kabátiku s diamantami v ušiach. Jej úzke legíny by pritiahli bežkárov, sadli by si na lavičku pod jedľu a chlípali by horúci čaj, skúmali by tanečnicu na ľade, jej tvár, jej boky, jej korčule a mysleli by na dôležité ošúchané príbehy starých miest, týchto miest, príbehy o jaskyniach v doline, o vyšívaných obrusoch a hranolkách, muži a ženy z Litvy kupujú píšťalky, v aute vypisujú pohľadnice a tu, tu pri plese hľadáme márne v januári ruských krasokorčuliarov a kačky, sú tu len stopy vydry, len ticho a prázdno, paradoxne prázdno.

11. jan 2010
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
2

Anna Strachan

09/01

Je január, jeme banány, sneží a prší, čítam celý deň, čítam neustále, až ma bolí hlava. Nenosím tepláky, neznášam ich, sestry sa pýtajú, či sa mi dobré leží v sukni, či ma netlačí opasok, či mi nevadí očko na pančuche. Nie, nevadí, nemyslím na to, lebo si čítam. Žo Langerová, Dominik Tatarka, blogy, časopisy. Zmena polôh v posteli, naprávanie vankúša, gauč, posteľ, kuchyňa, vaňa, občasné bozky a objatia, ponúkame si navzájom informácie a vedel si že? a počul si že? a vieš čo?, vystatujeme sa tým, čo dávno vieme, ponúkame nový obal, inú verziu. Písať by bolo treba každý deň, také bolo predsavzatie, no nie každý deň sa dá, nie každý deň sa chce. Radšej dávam prednosť okamihovému ničnerobeniu alebo sa len tak flákam a fotím a ak vystihnem fotkou moje vnútro, pocit, atmosféru, tak som celá bez seba. Ešte 10 rokov a budem vedieť obrazmi vyjadriť seba. Ešte 10 rokov a budem vedieť písať. Ešte desať rokov a budem mať 33 a tí ktorí majú teraz 33 budú mať 43 a všetci budeme predstierať, že sme stále odvážni a mladí, že máme pekné telá a vyspelé duše. 33, to sú Kristove roky, je trúfalé očakávať zrelosť?

9. jan 2010
Páči sa: 0x
Prečítané: 0x
14