Potom sa tieto čudné hry z nás vytratili, zostala som stáť sama na kopci nad mestom, stála som tam s výhľadom na červené bobule hlohu, stála som tam s iPodom vo vrecku, v ušiach som mala hudbu, husle a klavír a naliehavé ľudské hlasy, už som viac nechcela počúvať vtáky, nechcela som myslieť na nadhľad a na ich čierne perá.
Pozrela som si filmy. Maďarsko/slovenský a írsky, pila som čaj, biely z veľkej šálky, chcela som pri ňom zaspať a zobudiť sa so studenými nohami, s takými, aké mávala Eugénia Grandetová, zobudiť sa studená, skoro mŕtva. Ráno som vstala, vyskočila, naplnila kúpeľňu horúcim vzduchom, sedela som v spenenej vode, objímajúc si kolená, chcela som, aby mi prudko začalo biť srdce, aby mi ono diktovalo, čo treba robiť, aby ma usmerňovalo.
Z úst mi vychádzali obláčiky pary, tráva sa mi už zdala suchá a svetlo mäkšie, naše dva psy sa naháňali a hrýzli si do chvostov, hrýzli si do hláv, hrali sa so žltou pískajúcou kosťou, pripomínajúc deti, ich sliny a veľké oči. Povedala som psom, že musím ísť, že sa im nemôžem venovať, že mi je príliš chladno a oni sú príliš vzrušené, príliš naliehavé. Na to nie som pripravená, teraz nie.
Celý týždeň fúkalo. Vybrala som z papierového sáčku fotky, pozerala sa na ne, na farby mesta umožňujúce vytiahnuť si z neho vlastné mesto, mať odloženú esenciu, svoju vlastnú Varšavu. Fúkalo, veľmi fúkalo, v očiach som mala vlasy, bolo to ako vo varšavskej Prage, stojíme tam akoby mimo života obdarení exkluzívnou možnosťou preskúmať ho prostredníctvom zážitkov, stojíme pri červenom stánku, jeme žemle plnené paradajkami a zelenou kapustou, po parku pobehujú veveričky. Sedíme tam vyčerpaní predchádzajúcimi dňami, komármi pri rieke Biebrza, vyčerpaní sami sebou. Niekedy sa nevieme nadchnúť na prvý raz, potrebujeme niekoľko pokusov, krása až na druhý, tretí pohľad. Sedíme tam, hnedovlasí a plovovlasý, pod nápisom ZOO stoja deti a pozerajú sa na fotografie slonov a opíc, stoja ticho a sú neprirodzene statické, akoby boli zvyknuté na exotiku, akoby ich už nemala čím prekvapiť.
Chcem vidieť nemocnicu, bronzovú tabuľku, výhľad z okna, zelené steny. Tak som tam, som súčasťou nemocnice, prichádzajú sivovlasé ženy s čipkami na golieroch, prichádzajú ich spoločníci s ostročervenými kvetmi v celofáne, zapamätám si rúže a červené nechty, rúže odtlačené na zuboch tých žien a vrátnika s mliečnou automatovou kávou v ruke. Je to taký zvyk, zvyk ísť, kráčať a hľadať autentickosť, otvárať brány a dvere vlhkosťou zapáchajúcich domov, snaha byť priesvitnou a nebrániť deťom v hre, len si obzrieť ich futbalovú loptu a ich tváre, nebrániť tým, čo sa skrývajú v tieňoch a dotýkajú sa svojich tiel, ísť po ulici okolo obchodov, zbadať kvapky potu na čele mäsiara, ženu s fialovou stuhou v ruke v svadobnom salóne, vyblednuté pohľadnice v už neexistujúcej cestovnej kancelárii.
Moja esencia je veľmi svetlá zelená, je pastelová. Vraciam sa k nej, keď jeme hrozno a hovoríme o mestách, aj o Varšave, o fontánach v parkoch, tam vezmeš svoje deti a budeš ich nabádať, nech hľadajú rybky, rybky červené a zlaté. Vezmeš ich tam koncom septembra, prejdete sa okolo športovísk a v Lazienkach si poviete niečo o živote kačiek a o živote Boleslawa Prusa.
Neskôr by som chcela byť s retro spomienkami na Varšavu v Patagónii, neviem, či v tej čilskej alebo v argentínskej, chcela by som tam byť s príbuzným a aj s tebou, chcela by som stáť pri ľadovci a premýšľať, čo znamenal príbuzného nápad vziať ma tu a odľudštiť ma.
