Do batoha si zbalí zošity, gumu a ceruzky, odíde do školy, zrazu ho niet.
Mama si v kúpeľni čistí zuby, krája ostrým nožom reďkov bielu, jej zelené oči by mohli byť olivami, hľadám v jej zvukoch svoju podobu, v spôsobe, akým kráča, v spôsobe, akým sme spolu hovorili v nedeľu v lese, ostrá modrá oblohy, ísť a občas sa zastaviť, praskanie konárov, niekoľko zvierat, jablká v rukách, jablká v našich ústach.
Ľudia okolo tridsiatky majú v doline piknik. Košík s fľašou vína, niekoľko oranžových pomarančov, zdá sa, že žena s copom má šaty oblečené na nahom tele, nemám okuliare do diaľky so zeleným rámom, nemám ich, jej nahé telo vidieť nemôžem. Dolina ju prekvapí svojím chladom, ona dolinu svojou ľahkosťou ako pierko, to si myslím.
Pred niekoľkými týždňami nám vykradli dom. Teda niečo z neho. Skialpinistické lyže, zelenú vŕtačku. Mame bolo smutno, vymenili sme zámky, teraz sme ostražití, ale to rýchlo pominie, smútok za hmotou sa vytratí, zostane len nostalgia, nostalgia sladká ako marhuľa v Sandanski, bulharsko-grécka hranica.
V to ráno s najsilnejším svetlom ideme k vode. Len tak tam sme a potom odídeme. Posilnené čajkami, stúpajúcou vodou, rastlinami rastúcimi okolo močarísk, okolo takejto vody. Aj vretenice žijú v močarinách, aj žaby. Strach z toho, čo môže prísť, strach netýkajúci sa sveta živočíchov.
Obrazová príloha č.1: rána
Moje okolie sa zapĺňa knihami. Vidím ich keď ráno otvorím oči, nemám z nich strach, len ma znepokojujú, sú iskrami a ja potom neviem, neviem, čo s tým, naplním sa, čítam si rada, musím viac myslieť, nie len intuitívne nasledovať svoje pocity, hovorím to, čo mi napadne, zopakujem myšlienku, moja sestra T. mi povie, že hovorím hrubo, presne, hovoríš hrubo, aj sestra D. to povie, aj sestra B., hovoríš nepekné veci, niekedy máme o teba strach, tak sa o seba bojíme a prekrikujeme, potom je B. v Ríme a D. vo Viedni, my s T. sa potulujeme po záhrade a sadíme cviklu, mrkvu, zem, tá pôda uvoľňuje, odrazu mám čistú sedliacku hlavu, pes mi oblizne tvár, oblizne mi ucho.
Gumennú čižmu si preseknem motykou. O. mi povie, že to mám za to, vieš za čo. Poviem mu, že si ju zalepím, že vydrží, že to nie je koniec sveta. Okolo hlavy mi poletujú včely, opeľujú kvety na čerešni, bojím sa, že zabudnem na život a jednu z nich prehltnem, zo zvedavosti, že potom zomriem, možno, možno s tými čižmami na nohách, s čižmami preseknutými motykou.
Raz brat O. zaťal sestre D. motykou do hlavy. Nestalo sa nič, len trochu krvi. Brat O. mal vtedy štyri roky, o sile sa ešte nedalo hovoriť.
Knihy majú rôznu hrúbku, farby, sníva sa mi o prirodzenosti G. Gospodinova, o toaletách, o Michelovi Foucaltovi ako stojí v Ženeve na námestí a na jeho vyholenú hlavu kvapká voda, kvapká na ňu dážd a Michel Foucault nič, len tam stojí, stojí v daždi vlhkom, kyslom, voňavom. Toalety má inšpirujú, otváram tam okná, polievam vysychajúce kvety.
Aký je dážď v Ženeve? Aké obrázky budú na pohľadniciach? Kto mi kúpi túto zmrzlinu, tento párok v rožku, párok v rožku s kečupom?
Bc. práca má už viac než dvadsať strán.
Obrazová príloha č.2: veda
M. je tu zrazu, robím to tak, aby bol všade, aby som mnou žil v mojej hlave, hovorím mu o myšlienkach a dôležitých príručkách, je koniec apríla a prvý máj, píšeme, čítame, pracujeme, zbierame kvety, kúpime tri chleby, šľahačku a nanuky, je prvý máj a fúka vietor, mesto navštívi premiér Fico, napriek radosti je tu niečo, o čom si treba povedať, vypočuť si tie piesne, natrieť na chlieb syr, poriadne ho rozotrieť a áno, treba si o tom povedať, nezabudnúť, nikdy.
Obrazová príloha č.3: kvetnaté poobedia
M. buď tu. Chcem sa na teba pozerať, ukáž mi svoj chrbát, jazvy na ňom, ukáž mi tvoju novú zubnú kefku. M. koláč ti bude chutiť, M. len buď tu.
Spýta sa ma, spýta sa ma dievča, či si nemyslím, že takto som zraniteľná, že ponúkam veľa, vravím, že nie, toto sú len kúsky z toho, čo žijem, ty nemôžeš vedieť, čo je vo mne, nedovolím to, tie články sú len zlomky, rozumieš zlomky, fragmenty, môžeš si skladať puzzle, ale aj tak, aj tak ten výsledok bude len desať percent z toho, kto som, z toho, čo je vo mne.
Večer fúka, myslím, že dieťa je rozvarenú špargľu, mrkvu, kašičky. Dieťa neobsedí na jednom mieste, zvuky hrkálok bodajú do srdca, zvuky, ktoré sa raz v tichu budú ozývať, budú takmer bubnovať. Dieťa má dva zuby, je dobré objímať ho, túliť sa k nemu, túliť ho k sebe, chrániť ho, pozerať sa mu do očí.
Potom dieťa okúpu, nahé dieťa v čistej vode, tak by sa mi dobre spalo, keby ma tak niekto okúpal, obliekol ma, nakŕmil ma.
Zatvoríme dvere, zapadá slnko, koniec dní, veľa kvetov, všade tie kvety, občas pôsobia disharmonicky, občas nie. Ideme s M., kráčame po uliciach, oranžové svetlo v oknách domu, sedieť na lavičke až do zotmenia, sedieť tam presne, mlčať, to je všetko, tak je najlepšie.
Obrazová príloha č.4: jarné večery
